photo VHU Praha
Iný kraj, iný mrav. Iná doba, iné priority. Život pilota a mechanika z obdobia 2. svetovej vojny, Jána Barcaja z Bolerázu, je príbehom muža, ktorý neváhal riskovať všetko, aby ho nakoniec zničili tí, s ktorými (ne)ťahal za jeden povraz.
Rob vždy tak, aby si sa k tej istej veci nemusel dvakrát vracať. Túto myšlienku vštepoval celý život Ján Barcaj svojmu synovi. Ten ju odovzdával zasa ďalej, svojmu synovi.
Posledný žijúci potomok, si na otca spomína len v dobrom. „Bol veľmi prísny, ale vždy spravodlivý,“ potvrdil. Pamätá si ho len do svojich štrnástich rokov, pretože posledné dva roky života zmenili otca na nepoznanie. Fyzický a psychický teror zo strany vtedajšej Štátnej bezpečnosti nepoznali hraníc.
Po vojne, presnejšie po Víťaznom februári 1948, sa totiž Ján, účastník zahraničného odboja vo Veľkej Británii, člen kráľovského letectva, stal pre komunistov nepohodlným. Väznili ho a týrali, až nakoniec skončil v liečebni pre psychicky chorých v Pezinku.
Ján Barcaj pochádzal z Bolerázu, kde sa aj narodil v roku 1900 ako najmladší z piatich súrodencov. Po ľudovej škole sa vyučil za strojníka a v roku 1921 nastúpil na vojenskú službu, pričom bol prevelený do Ústrednej školy pre vzduchoplavectvo v Chebe. Práve tu absolvoval výcvik leteckého mechanika. Vtedy ešte netušil, kam ho nevyspytateľné cesty zavedú.
Nenávidel gardistov, preto musel utiecť
Rozbitie Československa a Mníchovský diktát vrhli Slovensko do skupiny satelitných štátov tretej ríše. Represie, zatýkania a prejavy oddanosti nemeckému vodcovi, to všetko sprevádzalo obdobie na začiatku vojny. A stúpenci Hlinkovej gardy dozerali na hladký priebeh týchto opatrení. Autoritatívny tvrdý systém, kde jediným právom bola konformita. Nič z toho nebolo po vôli Jánovi Barcajovi, ktorý sa nebál prejaviť vlastný názor.
Miestny učiteľ- gardista zbil jeho syna
Situácia sa začala vyhrocovať krátko po tom, keď raz jeden z jeho synov prišiel celý zakrvavený zo školy. Dostal bitku od učiteľa, horlivého stúpenca Hlinkových gárd. Otec sa najskôr vybral do školy, zistiť, čo sa stalo. O to väčšie bolo jeho prekvapenie, keď sa dozvedel, že nešlo o tak závažnú vec, adekvátnu bitke, ktorú malý Janko dostal. S odpoveďou pre učiteľa dlho neváhal. Zmlátil ho. Na pomoc učiteľovi pribehol aj oblastný veliteľ Hlinkovej gardy. Aj ten dostal. Bolo zrejmé, že trest za to, čo si v tej dobe dovolil, ho neminie.
Rozhodol sa utiecť na západ
„Bolo to presne na Vianoce 1939, keď sa môj otec spolu s farárom z Boleráza rozhodli utiecť na západ,“ zaspomínal syn. V tom čase ešte nebol na svete, čo to si však pamätá z otcových príhod, ktoré mu rozprával po skončení vojny, keď sa vrátil domov.
Bolo tesne po Vianociach, keď sa obaja tajne vydali do Trnavy. Nasadli na vlak do Galanty a odtiaľ už pešo prekročili štátnu hranicu. Dostali sa do Maďarska, kde sa rozdelili. Sám, na vlastnú päsť sa vybral do susednej Juhoslávie. V Belehrade sa prihlásil na československom (čs) úrade, vďaka ktorému sa bez väčších problémov dostal do Francúzska. Vo februári 1940 sa prihlásil do čs. vojska v Agde, kde už po niekoľkých dňoch nastúpil na činnú službu ako člen leteckej skupiny.
Nemci porazili Francúzov a vojsko sa muselo presunúť do Veľkej Británie. Aj slobodník Barcaj, ktorý sa po troch dňoch plavby vylodil v prístave Falmouth. Niekoľko dní na to ho prijali k 310. čsl. stíhacej peruti ako leteckého mechanika. Postupne sa vypracoval na desiatnika, o rok neskôr na čatára. V roku 1942, v hodnosti rotného, ho pridelili k 311 peruti, kde získal množstvo vyznamenaní. Víťazstvo spojencov a ukončenie vojny ho 21. augusta 1945 posadili na palubu Liberátora, ktorý ho dopravil do rodnej vlasti.
Čo dostal, to mu aj zobrali
Ako účastník druhého odboja dostal šesť hektárov pôdy a hostinec. Nie však na dlho. Už v roku 1948, po Víťaznom februári mu pôdu skonfiškovali a neskôr aj hostinec. Navyše ho začala až príliš často preverovať Štátna bezpečnosť. „Agenti ŠtB k nám chodili niekoľkokrát do týždňa. Tvrdili, že idú spočítať sliepky a iné domáce zvieratá. Vždy sa však hrabali v otcových veciach,“ zaspomínal syn. Často ho bezdôvodne odvliekli a držali nevedno kde. „Prišiel vždy po niekoľkých dňoch, celý dobitý. Nikdy však neklesal na duchu a pokiaľ vládal, vždy povedal svoj názor. Aj o socialistickom raji, ktorý propagovali komunisti.“
Nakoniec však predsa len podľahol. Návštevy ŠtB sa neustále zvyšovali, vyhrážali sa mu už takmer každý deň. Až nakoniec, duševne zničený 27. augusta 1964 zomrel. Tí, s ktorými (ne)bojoval za lepší svet ho nakoniec zradili.
Česť jeho pamiatke!
článok bol publikovaný na webe mytrnava.sme.sk dňa 1.augusta 2009