Žofia Bujaková a čat. Ján Magyar
článok pplk. v zál. Petra ŠUMICHRASTA, PhD. – ktorý bol prvý krát publikovaný v Hobby historie č. 17
Tragický osud rotníka z povolania Jána Magyara
Napriek tomu, že od konca druhej svetovej vojny ubehlo už dlhých 67 rokov, neustále sa vynárajú z tmy zabudnutia na svetlo poznania nové príbehy obyčajných ľudí, ktorých životné osudy fatálne zmenil dodnes najväčší a najrozsiahlejší ozbrojený konflikt v dejinách ľudstva. Jedným z takýchto doposiaľ nevyrozprávaných vojnových príbehov s hlbokým ľudským rozmerom je aj príbeh slovenského pilota rotníka z povolania Jána Magyara, ktorého život sa tragicky zavŕšil 6. júna 1944 pri obci Domaniža. Následkom leteckej havárie bol zmarený nielen jeho mladý život, ako aj život ďalších dvoch členov posádky, ale skončili sa aj jeho plány na spoločný rodinný život so Žofiou Bujakovou, matkou jeho v tej dobe takmer 2-ročného nemanželského syna Jána. Avšak vráťme sa na začiatok 26 rokov trvajúceho života Jána Magyara.
Ján Magyar sa narodil 9. mája 1918 v Košiciach v rodine Jána Magyara a Viktórie Magyarovej, rodenej Vistánovej. Po absolvovaní ľudovej školy a troch tried meštianskej školy nepokračoval v ďalšom štúdiu, ale zamestnal sa ako obchodný pomocník. O tomto období Magyarovho života nachádzame v jeho dochovanom kmeňovom liste len veľmi kusé informácie. Nevieme, v akých rodinných pomeroch vyrastal, či, resp. koľko mal súrodencov a o čo sa zaujímal. Táto nepriaznivá situácia ohľadom nedostatku informácií sa však mení 21. marca 1938, keď takmer 18-ročného mladíka odviedli do čs. brannej moci. V jeho kmeňovom liste, ako aj v iných dobových písomnostiach, ktorých pôvodcom bol letecký pluk vzdušných zbraní slovenskej armády a ktoré sú dodnes odborne uchovávané v bratislavskom Vojenskom historickom archíve, nachádzame záznamy, na základe ktorých vieme dostatočne podrobne zdokumentovať jeho životný príbeh v rokoch 1938 – 1944.
čatník Ján Magyar
Čs. branná moc ho podľa dochovaných úradných záznamov dňom 20. júla 1938 s klasifikáciou „schopný bez vady“ vybrala pre letecký pluk gen. M. R. Štefánika v Piešťanoch, z dôvodu, že mal absolvovaný pilotný kurz (s najväčšou pravdepodobnosťou v Masarykovej leteckej lige v rámci celoštátnej akcie „1000 pilotov republike“ – P. Š.). V hodnosti vojaka ho následne zaradili k cvičnej letke pluku. Magyarova cesta k lietaniu vo vojenských lietadlách, tak ako jeho predchodcov, spočiatku neviedla priamo na „modrú oblohu“, ale „len“ na cvičisko Pilotnej školy II v Spišskej Novej Vsi, kde od 20. júla 1938 do 15. augusta 1938 absolvoval základný peší výcvik jednotlivca. Po jeho absolvovaní pokračoval v ďalšej vojenskej príprave. Vzhľadom na jeho vzdelanie, povahu a mravnú spôsobilosť ho zaradili do poddôstojníckej školy leteckého pluku gen. M. R. Štefánika, ktorú ukončil 15. októbra 1938 s veľmi dobrým hodnotením. Ešte počas pobytu v poddôstojníckej škole zažil ako príslušník jediného leteckého pluku na Slovensku atmosféru septembrovej mobilizácie a odhodlanie vojakov brániť svoju vlasť, ako aj neskôr trpkú pachuť mníchovskej zrady mocností, ktorej následkom voj. J. Magyar ako obyvateľ odstúpeného územia stratil svoj domov. Všetko sa odohrávalo práve v období, keď jeho sen o lietaní v armáde nadobúdal reálny obraz, pretože od 16. októbra 1938 do 11. novembra 1938 vykonával základný pilotný výcvik v cvičnej letke. Tento výcvik však neukončil, ale ako príslušník odstúpeného územia bol dňom 12. novembra 1938 prepustený z čs. brannej moci na trvalú dovolenku.
Na základe ďalšieho úradného zápisu v kmeňovom liste však môžeme konštatovať, že vojak na trvalej dovolenke J. Magyar neplánoval spojiť svoj ďalší život s rodnými Košicami, ktoré sa na základe Viedenskej arbitráže z 2. novembra 1938 dostali do područia horthyovského Maďarska. Naopak, tak ako mnoho ďalších Čechov a Slovákov zo zabraných území, chcel naďalej slobodne žiť v demokratickom Československu, kde si chcel plniť aj svoje občianske povinnosti. Z tohto dôvodu, po vybavení si nevyhnutných osobných záležitostí, od 1. februára 1939 pokračoval vo výkone prezenčnej služby v čs. brannej moci. Najskôr vykonával dozornú a strážnu službu v rámci cvičnej letky leteckého pluku, a to v období od 1. februára 1939 do 9. februára 1939. Od 15. februára 1939 už ako príslušník náhradnej letky slúžil na leteckej strelnici. V zväzku čs. brannej moci však pobudol už len krátky čas, do 14. marca 1939.
V tento deň poslanci Slovenského krajinského snemu, ktorý zákonom pretvorili na Slovenský snem, na priamy nátlak hitlerovského Nemecka, vyhlásili samostatný Slovenský štát, čím dali právny základ aj pre vznik novej slovenskej armády. Nepoznáme pocity, ktoré vo voj. J. Magayrovi vyvolali informácie o vyhlásení samostatného Slovenského štátu. Môžeme sa iba domnievať, že tak, ako prevažná časť slovenskej verejnosti, aj on tento fakt akceptoval. Možno s nadšením, možno s obavami…
Ďalšie záznamy o priebehu jeho služby nachádzame až 31. januára 1940, keď voj. J. Magyara previedli do prezenčnej vojenskej služby v slovenskej brannej moci. V rámci slovenskej armády si „zopakoval“ aj poddôstojnícku školu organizovanú v rámci náhradnej perute, ktorú absolvoval v období od 18. februára 1940 do 30. apríla 1940 s dobrým prospechom, ako 14. v poradí z 36 frekventantov. Po jej absolvovaní sa pre neho opäť „otvorilo“ nebo, keď ho od 1. mája 1940 zaradili do základného pilotného výcviku v rámci Leteckej školy v Trenčianskych Biskupiciach. Praktický pilotný výcvik začal 15. mája 1940. Základný pilotný výcvik absolvoval 31. januára 1941 v rámci školnej letky npor. let. Rudolfa Kollára. Po mesačnej prestávke nastúpil do pokračovacieho pilotného výcviku, ktorý ukončil 16. augusta 1941, tzn. v čase, keď sa Slovenská republika nachádzala vo vojnovom stave so Zväzom sovietskych socialistických republík a takmer celé slovenské vzdušné zbrane boli odoslané do poľa. Magyarove výsledky dosiahnuté v rámci tohto pilotného výcviku, ktorý napriek „vojnovej vrave“ prebiehal v takmer „mierovom tempe“, nadriadení vyhodnotili ako dobré. Z 36 pilotných žiakov skončil na 12 mieste.
Deň po absolvovaní pokračovacieho pilotného výcviku, bol „čerstvo“ povýšený čatník pilot letec J. Magyar, novoprijatý príslušník Zboru poddôstojníkov z povolania (od 15. augusta 1941), zaradený do pokračovacieho bojového pilotného výcviku, ktorý úspešne ukončil v posledný februárový deň roku 1942. Po tomto dni opustil Leteckú školu a stal sa príslušníkom letky 2 stotníka letectva Františka Wágnera v Spišskej Novej Vsi.
V rámci tejto leteckej jednotky si zdokonaľoval svoje praktické znalosti pilota dvojmiestnych lietadiel a pripravoval sa na plánované nasadenie letky v poli. V novej vojenskej posádke však žil a pracoval len do 28. marca 1942, keď sa spoločne s personálom zabezpečujúcim praktickú leteckú činnosť letky presunul na letisko Tri Duby. Dôvodom takéhoto presunu bola úprava letiska v Spišskej Novej Vsi, ktorá sa mala dokončiť do 20. mája 1942, avšak podľa zmienky v dôvernom rozkaze leteckého pluku z 24. júla 1942 nebola ukončená ani v 3. dekáde júla 1942. Z tohto dôvodu mohli na letisku v Spišskej Novej Vsi pristávať lietadlá len v najnutnejšom prípade, tzn. z dôvodu núdzového pristátia.
Očakávané odoslanie do poľa nenechalo dlho čakať. Čat. J. Magyar už 23. júna 1942 odišiel spolu s ďalšími 42 príslušníkmi letky k slovenskej Zaisťovacej divízii, ktorá plnila úlohy na okupovanej Ukrajine. Jeho letka pod velením stot. let. F. Wágnera, ktorej letecký park tvorili morálne zastarané jednomotorové dvojplošníky Letov Š-328, však nemala byť nasadená s úlohou poskytnúť pozemným jednotkám leteckú podporu pri eliminovaní rastúcej protipartizánskej činnosti v priestore slovenskej divízie, tak ako to bolo v prípade letky 1 stot. let. Rudolfa Galbavého, resp. letky 11 stot. let. Ivana Haluzického, ale mala plniť nezastupiteľné poslanie kuriérnej letky. Napriek zastaranej výzbroji týchto troch letiek veliteľ vzdušných zbraní očakával, že sa zachovajú tak čestne a hrdinsky ako jednotky vzdušných zbraní v poli v roku 1941.
V súlade s dôverným nariadením veliteľa vzdušných zbraní z 12. júna 1942 a jeho dodatkom z toho istého dňa príslušníci letky 2 zabezpečovali prepravu súrnej služobnej pošty, súkromnej poľnej pošty (listovej) a dennej tlače najskôr na trase Bratislava – Žitomír, neskôr na trase Bratislava – Trenčianske Biskupice – Žilina – Ľvov – Žitomír – Dnepropetrovsk – Rostov a Krasnodar. Tieto úlohy splnili s profesionálnym majstrovstvom za každého počasia až do 23. októbra 1942, keď sa, vzhľadom na celkovú technickú nepripravenosť slovenských vzdušných zbraní zabezpečiť nepretržitú a bezpečnú prevádzku vlastnej leteckej techniky a materiálu v tvrdých poľných zimných podmienkach, so cťou vrátili do materskej posádky v Spišskej Novej Vsi. Podľa úradného záznamu v kmeňových dokladoch čat. J. Magyara môžeme konštatovať , že sa do materskej posádky vrátil až štyri dni po odchode letky z poľa, tzn. 27. októbra 1942.
Podiel čat. Jána Magyara na úspešnej činnosti letky 2 počas jej zaradenia do leteckej kuriérnej služby v roku 1942 nepoznáme… Chýbajú nám nielen základné dokumenty o leteckej činnosti letky 2, napr. bojový denník letky, ale nedochoval sa ani zápisník letov J. Magyara. Z tohto dôvodu si musíme vypomôcť aspoň pochvalným uznaním veliteľa vzdušných zbraní z 20. novembra 1942, ktorý činnosť letky 2 zhodnotil týmito slovami: „Veliteľ letky 2 svojimi iniciatívnymi a včasnými zásahmi prekonal všetky ťažkosti, ktoré sa vyskytli a prospel tým nie malou mierou k tomu, že celá letka vykonávala bezchybne svoju ťažkú a zodpovednú úlohu“.
S určitosťou však vieme, že v období jeho prvého nasadenia v poli sa mu zo vzťahu so slečnou Žofiou Bujakovou narodil jeho nemanželský syn Ján, ktorý po prvýkrát uzrel „svetlo sveta“ 16. augusta 1942 v Piešťanoch. Dôvod, prečo nemohol svoj vzťah so snúbenicou riešiť ako správny muž svadbou pred oltárom, nespočíval v Magyarovej túžbe po slobodnom staromládeneckom živote, ale v tej dobe platnej legislatíve. Podľa § 7 ods. 1 nariadenia s mocou zákona č. 260/1940 Sl. z. o Sbore vojenských poddôstojníkov z povolania sa vojenský poddôstojník (čatník, rotník a zástavník – P.Š.), nesmel počas služby, ktorá trvala 6 rokov od dňa prijatia, uzavrieť manželstvo. Prekročenie tohto zákazu malo za následok vylúčenie zo Zboru poddôstojníkov a stratu zákonných nárokov na služobné požitky.
vzácna chvíľka šťastia – Ján Magyar so svojím synom Jánom
Napriek tomu, že mu vojenská správa zákonným spôsobom bránila viesť usporiadaný rodinný život, mal ako vojenský pilot pred sebou obdobie, v ktorom mohol naďalej naplno rozvíjať svoje schopnosti vojenského pilota. Okrem toho, že vykonával lety nad územím Slovenska, podľa záznamov v dennom rozkaze leteckého pluku č. 122 z roku 1943 je zrejmé, že čat. J. Magyar sa v lete 1943 opäť vrátil na trať, ktorú slovenskí kuriéri lietali počas 2. operačného nasadenia slovenských vzdušných zbraní na východnom fronte v roku 1942. Podľa citovaného rozkazu menovaný vykonal ako pilot lietadla Klem Kl-35D, W. Nr. 3317, s pasažierom npor. jazd. Michalom Pridalom, deväťdňový cezpoľný let na trati Trenčianske Biskupice – Spišská Nová Ves /pristátie, štart/ – Ľvov /pristátie, štart/ – Proskurov /pristátie, štart/ – Vinnica /pristátie, štart/ – Nikolajev /pristátie, štart/ – Saki /pristátie, štart/ – Kerč /pristátie, štart/ – Anapa /pristátie, štart/ – Kerč /pristátie, štart/ – Saki /pristátie/. Po dvoch dňoch oddychu v Saki, kde zanechal lietadlo Klem Kl-35D pre potreby slovenskej leteckej skupiny Lisický, 24. júla 1943 nastúpil ako pasažier do slovenského Heinkla He 111 H-10, W. Nr. 5313, s označením S-82, ktorý pilotoval por. let. Viliam Grúň. Na Slovensko sa vrátil 25. júla 1943.
Po návrate z tohto preletu nad okupovaným územím bývalého Zväzu sovietskych socialistických republík nachádzame v dennom rozkaze leteckého pluku ďalšie záznamy o ním vykonaných preletoch, resp. špeciálnych letoch.
Napríklad 14. augusta 1943 absolvoval v kabíne Š-328.156 špeciálny let za účelom vypustenia a ťahania rukávového terča pre výcvik pozorovateľov. Rukávový terč v kabíne lietadla obsluhoval čat. Karol Jánošík, zbrojársky pomocník. 16. augusta 1943 absolvoval prelet s lietadlom Š-328.247 na trati Spišská Nová Ves – Tri Duby /pristátie, štart/ – Topoľčany – Trenčianske Biskupice /pristátie/ za účelom prevozu stot. let. Jozefa Remeňa. O deň neskôr sa po rovnakej trati vrátil do materskej posádky. 18. augusta 1943 vykonal špeciálny let s rovnakou úlohou ako pred štyri dňami. Čat. K. Janošíka v pozícii zbrojného pomocníka v kabíne Š-328.156 nahradil čat. v zál. Ondrej Kutlík. 8. septembra 1943 vykonal s pozorovateľom npor. let. Jánom Dullom prelet na trati: Spišská Nová Ves – Ružomberok – Žilina /pristátie, štart/ – Rajec – Piešťany – Pezinok – Bratislava – Nový Dvor /pristátie/ za účelom preletu lietadla na leteckú strelnicu a vykonanie ostrej streľby. Na druhý deň sa čat. J. Magyar spoločne s npor. let. J. Dullom vrátili lietadlom Š-328.262 k materskej letke 2 do Spišskej Novej Vsi. Posledný prelet v tomto období vykonal 15. septembra 1943, keď na Klemme Kl-35D, W. Nr. 3310 preletel s pozorovateľom slob. v zál. Jánom Vlčkom trať: Spišská Nová Ves – Ružomberok – Vrútky – Žilina /pristátie/ za účelom prevzatia lietadla E-39. Do materskej posádky sa vrátil ešte v ten deň v kabíne rovnakého lietadla, po trati: Žilina – Ružomberok – Spišská Nová Ves /pristátie/.
Fw-189A-2 slovenských vzdušných zbraní na letisku v Žiline
photo – archív Pavel Polach
Dozaista najväčšia profesionálna výzva v jeho kariére vojenského pilota ho však čakala od 2. dekády októbra 1943, keď bol na základe rozhodnutia nadriadených vybraný na preškolenie na lietadlá typu Focke Wulf Fw-189, ktoré slovenská vojenská správa zakúpila pre potreby vzdušných zbraní v roku 1943, konkrétne za účelom vyzbrojenia pozorovacej letky 1.
Čat. J. Magyar, od 1. augusta 1943 menovaný za poľného pilota letca s odznakom č. 628, absolvoval pilotný výcvik na moderných dvojmotorových lietadlách Focke Wulf Fw-189 v období od 11. októbra 1943 do 1. februára 1944. Spoločne s ním kurz absolvovalo ďalších 17 príslušníkov slovenského letectva. Z tohto počtu išlo o 16 pilotov a 2 letci boli vycvičení za pozorovateľov. Magyarovými kolegami vo výcviku boli napr. mjr. let. Ondrej Ďumbala, legendárny veliteľ letky 13 a stot. let. Ján Nemetz, bývalý pomocník vojenského a leteckého attaché Slovenskej republiky v Berlíne
Žilina 1944, príslušníci letky 1 pred Fw-189A-2, rtk. Ján Magyar je na fotografii druhý zľava
photo – archív Pavla Polacha
Tak ako v prípade Magyarovho nasadenia v poli, tak aj v prípade pilotného výcviku na lietadlách Focke Wulf Fw-189 absentujú priame písomné pramene na priblíženie priebehu výcviku. Môžeme si ho však aspoň sčasti zrekonštruovať na základe dochovaného zápisníku letov rtk. Jozefa Videršpána, ďalšieho účastníka predmetného výcviku. Ten zasadol po prvýkrát do kabíny „nebeského oka“ 20. novembra 1943. Jeho inštruktorom bol skúsený pilot dôst. zást. rtm. let. Eugen Čech. Let bol označený ako informačný a lietadlo Focke Wulf Fw-189A-2, W. Nr. 306 s obomi letcami zotrval vo vzduchu v čase od 09.06 h – 9. 20 h. Počas ďalších dvoch letov trvajúcich 5, resp. 7 min., mu jeho inštruktor názorne demonštroval činnosť pri štarte a pristátí. Po týchto letoch sa riadenia konečne „chopil“ aj rtk. J. Videršpán, ktorý si na konci dňa mohol do zápisníka letov už ako pilot lietadla Fw-189A-2, Nr. 306 zaznamenať 7 úspešných štartov a pristátí v trvaní 41 minút. O tom, že ani v osobe rtk. J. Videršpána nešlo o žiadneho pilotného „eléva,“ svedčia záznamy v jeho zápisníku letov: prvý samostatný let na Fw-189A-2 bol jeho 1.175 letom v poradí, keď do tej doby vo vzduchu „prežil“ úctyhodných 455 h. V ďalších dňoch si do zápisníka letov zaznačil lety podľa ich účelu takto: štart a pristátie; let s jedným motorom; orientačný a zalietávací. Do skončenia kurzu vykonal na lietadlách typu Fw-189A-2 dovedna 74 letov, z tohto počtu 45 letov v pozícii prvého pilota. Je viac než pravdepodobné, že J. Magyar vykonal počas výcviku približne taký istý počet výcvikových letov s rovnakými výcvikovými úlohami.
slovenský Fw-189A-2 s nahodenými motormi Argus
photo – archív Pavla Polacha
1. februára 1944, bol „čerstvo“ povýšený rtk. z pov. Ján Magyar (1. 1. 1944), po ukončení výcviku spoločne s ďalšími 10 letcami trvalo pridelený k letke 1 stot. let. Rudolfa Galbavého do Žiliny, ktorá bola ako jediná letka slovenských vzdušných zbraní vyzbrojená lietadlami Focke Wulf Fw-189A-2. Krátko po príchode k novej letke sa v dňoch 24. februára 1944 – 4. marca 1944 zúčastnil na 10-dňovej rekreačnej dovolenke vo VTD v Novom Smokovci. Po tomto dni nachádzame v dochovaných denných rozkazoch leteckého pluku z roku 1944 niekoľko krátkych záznamov o Magyarových letoch v kabíne lietadla Fw-189A-2.
Jeden z takýchto letov sa uskutočnil 7. marca 1944, keď trojčlenná posádka v zložení rtk. Jozef Videršpán, pilot, rtk. Ján Magyar a čat. Jarolím Gucman vykonali cezpoľný let na pozorovacom lietadle Fw-189A-2, Wr. N. 303. Tento stručný záznam môžeme doplniť a spresniť na základe záznamu v zápisníku letov pilota lietadla rtk. Jozefa Videršpána o nasledovné informácie: prelet bol vykonaný na trase Žilina – Piešťany a trval 30 minút (od 11. 00 h – 11. 30 h). Tretím členom posádky nebol čat. Jarolím Gucman, ale čat. Ľudovít Solár. Rtk. J. Magyar, spolu s ostatnými letcami letky 1, zotrvali po tomto prelete zo Žiliny na letisku v Piešťanoch, kde v nasledujúcich dňoch nacvičovali na slávnostnú prehliadku k 5. výročiu vzniku Slovenskej republiky. Nácviky boli vykonané v dňoch 9. , 10. a 11. marca 1944. Podľa Videršpanovho zápisníku letov trvali 43, 35, 30, resp. 40 minút.
zápisník letov rtk. J. Videršpána
14. marca 1944, v deň výročia vzniku Slovenskej republiky, 14 minút po 16-tej hodine vzlietli Focke Wulfy Fw-189 z letiska leteckého pluku v Piešťanoch. V súlade s časovým harmonogramom slávnostnej vojenskej prehliadky preleteli v trojčlenných formáciách nad Bratislavou a po lete trvajúcom 30 minút opäť pristáli v Piešťanoch. Ich výkon počas slávnostného defilé hodnotil veliteľ vzdušných zbraní vo svojom rozkaze zo 4. apríla 1944 takto: „Ďalej ďakujem menom služby všetkým orgánom, ktoré defilé pripravovali v prvom rade vel. let. pluku, jeho spolupracovníkom a všetkým defilujúcim vo vzduchu, let. mechanikom a ostatnému let. personálu.“
slovenský Fw-189A-2 / Jozef Andal
Ďalšie Magyarove prelety, resp. cezpoľné lety, ktoré absolvoval v mesiacoch marec, apríl a máj 1944, sa nenachádzajú v dochovaných dobových dokumentoch. Zo zažltnutých strán denných rozkazov leteckého pluku sa však dozvedáme, že 6. apríla 1944 spoločne s ďalšími príslušníkmi letky 1 nastúpil na 8-dňovú dovolenku, ktorá trvala do 13. apríla 1944. V prípade rtk. J. Magyara išlo o jeho poslednú dovolenku… Strávil ju so svojou snúbenicou Žofiou a synom Jánom v Holíči. V tomto období pravdepodobne spoločne riešili aj otázku skoncipovania žiadosti o povolenie sobáša, pričom vychádzali z nového zákona o Sbore poddôstojníkov z povolania z 27. mája 1943, v ktorom sa v § 5 ods. 2 uvádzalo, že poddôstojník z povolania v hodnosti rotníka a zástavníka smie počas činnej služby uzavrieť manželstvo len s povolením ministra národnej obrany. Boli si však vedomí skutočnosti, že povolenie sobáša rotníka bolo možné len vo výnimočných prípadoch a len po dvojročnej službe v tejto hodnosti. Rtk. J. Magyar túto podmienku nespĺňal, pretože do tejto hodnosti ho povýšili dňom 1. januára 1944. Napriek tomu obaja hlavní aktéri tohto príbehu, rtk. J. Magyar a jeho snúbenica Ž. Bujáková spísali a následne 29. mája 1944 aj zaslali prosbu, resp. žiadosť o výnimočné povolenie sobáša. Rtk. J. Magyar ho zaslal z miesta svojej posádky v Žiline na Ministerstvo národnej obrany a Žofia Bujáková svoje podanie adresovala z Holíča do rúk prezidenta Slovenskej republiky. Začítajúc sa do oboch žiadostí, ktoré doposiaľ s úctou opatrujú najbližší príbuzní, je zrejmé, že si obaja snúbenci uvedomovali nielen riziká povolania vojenského pilota, ale aj ťažkú vojnovú dobu, v ktorej sa Slovenská republika v tom čase nachádzala. Rtk. J. Magyar vo svojej žiadosti uviedol aj toto: „Som si vedomý toho, že u mňa nie sú ešte splnené snáď všetky zákonné predpoklady pre udelenie povolenia sobáša, ale prosím, aby môj prípad bol posúdený výnimočne a aby mi povolenie k sobášu bolo udelené, nakoľko vykonávam stále službu ako letec – pilot, u ktorého je vždy daná zvýšená možnosť úrazu alebo smrti, najmä vzhľadom na súčasné vojnové pomery.“ Vo svojej žiadosti ďalej pokračoval: “Preto chcel by som sa oženiť s mojou snúbenkou a nemanželské dieťa legitimovať manželstvom za svoje. Nerád by som, aby dieťa pre prípad mojej smrti zostalo nemanželské a bez otca. Z uvedených dôvodov prosím, aby môj prípad bol považovaný za taký výnimočný prípad, ktorý má na mysli citovaný zákon.“ Jeho snúbenica Žofia svoju žiadosť uviedla nasledovnými slovami: „Žiadam Vás (rozumej prezidenta Slovenskej republiky – P. Š.) úctivo, aby ste povolili môjmu snúbencovi rtk. z. pov. Jánovi Magyarovi, letcovi – pilotovi u leteckého parku, letky 1 v Žiline uzavrieť manželstvo. S Jánom Magyarom mám nemanželského syna menom Ján, ktorý sa narodil dňa 16.VIII.1942 v Piešťanoch. Môj snúbenec chcel si ma pred narodením dieťaťa vziať za manželku, ale vzhľadom na zákaz ženitby nemohol tento úmysel previesť.“ Svoju žiadosť ďalej zdôvodňovala rovnakým spôsobom ako jej snúbenec, s poukázaním na riziko vojenskej služby a vtedajšie ťažké časy. Žiadosť prezidentovi Slovenskej republiky ukončila takto: „Úctivo ďakujem vopred za Vašu veľkodušnosť a porozumenie jak v mene svojom, tak hlavne v mene nášho syna Jána…“. Žiadosti odoslali a s nádejou v srdciach čakali na priaznivé vybavenie. Nemilosrdný osud však ukrajoval posledné dni zo života rtk. J. Magyara.
zľava Ján A.Sitár, Ján Ficek – Priekopa 1943 / M.Uhrín
Podľa dobových dokumentov vykonal v 1. dekáde júna 1944 len dva cezpoľné lety, z ktorých druhý v poradí sa mu stal osudným. Predposledný let svojho života vykonal 1. 6. 1944, keď bol súčasťou 4-člennej posádky, ktorú tvorili nasledovní letci: rtk. František Majchrák, por. let. v zál. Štefan Michalík, rtk. rtm. Juraj Slivka a rtk. J. Magyar. Štvorica s lietadlom Fw-189A-2, W. Nr. 308 absolvovala bez mimoriadnych udalostí cezpoľný let na trati: Žilina – Prievidza – Piešťany /pristátie, štart/ – Spišská Nová Ves /pristátie, štart/ – Žilina /pristátie/. Nadišiel však osudný 6. jún 1944. V tento deň sa zo žilinského letiska vzniesla najmenej pätica Focke Wulfov Fw-189A-2, jeden Klemm Kl-35D a Š-328 patriacich letke 1, ktorých piloti mali za úlohu vykonať cezpoľné lety nad Slovenskom, a to po rôznych tratiach. Do vzduchu sa postupne vzniesli Fw-189 A-2, W. Nr. 310, W. Nr. 306, W. Nr. 316, W. Nr. 305 a W. Nr. 303. Do posledne menovaného stroja zasadla trojica letcov: rtk. J. Magyar, npor. let. v zál. Ján Ujček a čat. Ján Ficek. Bližšie okolnosti ich letu nepoznáme, pretože vyšetrovací spis, ktorý za Veliteľstvo vzdušných zbraní vypracovala komisia v zložení: stot. let. Jozef Rehuš a npor. let. Ladislav Hron, a ktorá na miesto leteckého nešťastia vycestovala 7. júna 1944, sa do dnešných dní nepodarilo dohľadať. Vieme len toľko, že lietadlo s trojicou letcov na palube sa zrútilo v blízkosti obce Domaniža, vo vtedajšom okrese Považská Bystrica. Všetci letci pri havárii zahynuli…
nie každá havária skončila tak tragicky, ako tá zo 6.6.1944
posledná známa fotografia rtk. Jána Magyara pred Fw-189A-2
Čo povedať na koniec, pohreb npor. let. v zál. Jána Ujčeka, rtk. z pov. Jána Magyara a čat. Jána Ficeka sa konal 9. júna 1944 so všetkými vojenskými poctami v Žiline, v materskej vojenskej posádke letky 1. Vojenské pocty, ako aj pohrebné obrady, ktoré na mieste vykonal pplk. duch. Anton Lednický, však nikomu z mŕtvych už život nemohli vrátiť. Ostala len bolesť pozostalých a prázdne miesto nielen v ubikáciách jednotky, ale predovšetkým v srdciach najbližších.
P. S.: Žofii Bujákovej bol z kancelárie prezidenta Slovenskej republiky doručený list zo 6. júna 1944, v ktorom jej prednosta vojenského oddelenia kancelárie prezidenta Slovenskej republiky oznamoval, že jej žiadosť postúpil Veliteľstvu pozemného vojska v Banskej Bystrici na ďalšie príslušné pokračovanie. Nebolo už treba, jej snúbenec Ján Magyar bol v tej dobe už mŕtvy