des. Ivan Kocka II. časť

Avie B.534 zamaskované na poľnom letisku Mytnica, v pozadí  je vidieť Avia s trupovým označením L-8

Slovenský stíhač z Clevelandu II.

článok pplk. v zál. Petra ŠUMICHRASTA, PhD.  –  ktorý bol prvý krát publikovaný v časopise Hobby historie

Rok 1941, t. j. rok, v ktorom sa Slovenská republika zapojila do vojny proti Zväzu sovietskych socialistických republík, začal čat. ďsl. I. Kocka na riadnej dovolenke v Rimavskom Brezove, z ktorej sa 13. januára 1941 vrátil po 14 dňoch do Spišskej Novej Vsi, kde opätovne nastúpil službu. Do 22. júna 1941, t. j. do vstupu slovenského štátu do brannej pohotovosti štátu sa vrátil domov ešte 2-krát, a to 3. februára 1941, keď čerpal jeden deň zvláštnej dovolenky a 5. mája 1941, keď nastúpil na 8-dňovú riadnu dovolenku. K zásadnej zmene vo výkone jeho služby, ako aj služby ostatných príslušníkov slovenského letectva došlo trinásť dní po jeho návrate z dovolenky, t. j. 27. mája 1941, keď šéf Vzdušného úradu a Veliteľstva vzdušných zbraní generál II. triedy Anton  Pulanich vydal nariadenie na aktivovanie obrany proti lietadlám na území celého štátu. Na základe tohto nariadenia sa Kockova letecká jednotka stala organizačnou zložkou skupiny obrany proti lietadlám Spišská Nová Ves, ktorá mala za úlohu „vo dne aj v noci chrániť letisko a Spišskú Novú Ves pred prípadným vzdušným útokom, resp. pozorovaním nepriateľského letectva“.

čatn. ďsl. Ivan Kocka

Z dokumentov nevieme zistiť, ako na vojaka – letca I. Kocku vplývali konkrétne opatrenia velenia slovenského letectva, ktoré sa postupne realizovali v jeho útvaroch a zariadenia, so zreteľom na narastajúce napätie medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom v 1. polovici júna 1941, ako aj vzhľadom na pretrvávajúci vojnový stav medzi Nemeckom a Veľkou Britániou. Ako výkonný rotmajster letky a vojak, ktorý na „vlastnej koži“ zažil poľskú kampaň, si však musel byť vedomý, že slovenská branná moc „kráča pevným krokom“ do novej vojny.

Jeho „mierová“ služba vojenského pilota sa definitívne skončila 7. júla 1941, keď s letkou 12, teraz už pod krycím názvom „Milota“, odletel do poľa v kabíne B-534-ky, ktorej kamuflážny náter doplnili o žlté rozlišovacie prvky.

Vzhľadom na limitujúci stranový rozsah nie je možné podrobnejšie popísať dlhú bojovú cestu I. Kocku a jeho druhov od letky „Milota“ na obávanom východnom fronte. Z tohto dôvodu sa môžeme venovať len trojici vybraných bojových akcií, v ktorých sa I. Kocka v plnej miere prejavil nielen ako neohrozený bojovník, ale aj príkladný frontový kamarát.

Úvodom však musíme spomenúť, že činnosť slovenského letectva na východnom fronte, tak ako aj činnosť čat. I. Kocku nejavila až do 20. júla 1941 žiadne známky hrdinských činov, pretože slovenské vzdušné zbrane, ani sám I. Kocka nezaznamenali žiaden výraznejší úspech. Do tohto času bol najvýznamnejšou bojovou činnosťou slovenských stíhačov ochranný sprievod nemeckých prieskumných lietadiel nad front, bez priameho stretu s nepriateľom. Napriek pochvalným vyjadreniam veliteľov nemeckých letiek nemohla táto činnosť bez akýchkoľvek ,,hmatateľných“ výsledkov bojovej činnosti, t. j. zostrelov nepriateľských lietadiel a útokov na pozemné ciele nepriateľa, uspokojiť nielen velenie slovenského letectva, ale ani samotných aktérov týchto letov.

Táto nepriaznivá situácia sa však mala dramaticky zmeniť už vo večerných hodinách dňa 20. júla 1942, keď letka „Milota“ obdržala rozkaz od veliteľstva nemeckej 17. armády, ,,aby medzi 19. 15 – 20. 30 (vykonala – P. Š.) bitevný nálet z prízemnej výšky na ustupujúce sovietske jednotky na cestách východne  od mesta Vinica.

Bitevný útok v priestore Vinnica – Nemirov, na ktorom sa zúčastnil aj I. Kocka, viedol veliteľ II. perute leteckého pluku stot. let. Vladimír Kačka. Pod jeho velením odštartovala 11- členná skupina z letiska v Bare, kde sa letka nachádzala už od 20. júla 1941. Jej formáciu tvorili tri 3-členné a jeden 2-členný roj. Napriek absencii bojových skúseností z vedenia bitevných útokov, ako aj intenzívnej nepriateľskej protilietadlovej obrane, Slováci splnili úlohu bez vlastných strát. Na materskú základňu sa vrátili so štyrmi poškodenými lietadlami, ktoré neskôr pozemný technický personál, resp. špecialisti od LPD 1 uviedli do letuschopného stavu.

I. Kocka, hlavný aktér nášho príbehu, mal pri lete šťastie, pretože jeho „päťstovku“ nezasiahol žiaden náboj vystrelený sovietskou protilietadlovou obranou. O takomto šťastí však nemohli hovoriť ďalší z pilotov, ktorí sa zúčastnili na predmetnom útoku: B-534.259 stot. let. V. Kačku mala najmenej 20 priestrelov, stroj npor. let. Š. Čakaného – B-534.243 dostal zásah do smerového kormidla a ostrohy a B-534.515 čtk. Š. Jambora „inkasovala“ šesť zásahov. S dvomi zásahmi z boja vyšla B-534.217, ktorú pilotoval npor. let. I. Borský.

Úspešný bitevný nálet sa stretol s veľkým záujmom velenia slovenskej armády. Čat. I. Kocka, ako aj ostatní letci, ktorí sa zúčastnili na tomto útoku, obdržali okrem pochvalných uznaní veliteľa armády aj vyznamenania Za hrdinstvo 2., resp. 3. stupňa. V Kockovom prípade, mu dňa 1. augusta 1941 prezident Slovenskej republiky, na základe návrhu veliteľa armády, udelil vojenské vyznamenanie Za hrdinstvo 3. stupňa.

Ďalšia udalosť, ktorá demonštrovala príkladné frontové kamarátstvo I. Kocku sa odohrala dňa 30. júla 1941 o 11.³⁵ h, keď veliteľ jeho letky obdržal rozkaz od veliteľstva nemeckej 17. armády, aby sa letka pripravila na bitevný útok na nepriateľa, ktorý ustupoval po komunikácii Umaň – Archangeľsk. Okrem palubných zbraní mali pri útoku použiť aj letecké bomby. Pod velením J. Páleníčka sa o 13.¹⁵ h vznieslo na oblohu deväť stíhačiek B-534, ktoré sa zostave troch 3-členných rojoch dostali nad ustupujúce nepriateľské jednotky. Napriek prudkej protilietadlovej paľbe nepriateľa všetky roje bojovú úlohu splnili. Pri tomto nálete však bola „päťstovka“ M. Danihela zasiahnutá tak vážne, že pilot musel núdzovo pristáť na území ovládanom nepriateľom. Pri jeho vyradenom lietadle pristáli obaja príslušníci jeho roja: J. Drlička a A. Kubovič. Prvý z dvojice bez váhania vzal na svoje stíhacie lietadlo M. Danihela a spoločne s A. Kubovičom odštartoval na materskú základňu. Počas ich záchrannej akcie na zemi ich zo vzduchu kryla dvojica kolegov, ktorú tvorili okrem Š. Čakaného aj I. Kocka. Obaja streľbou z guľometov zdržiavali postupujúcu sovietsku pechotu. Všetci aktéri sa potom šťastne vrátili do Tulczynu. I. Kocka za svoje príkladné chovanie obdržal pochvalné uznanie za pomoc pri záchrane M. Danihela. 

Tretí a posledný príkladný vojenský čin, ktorý I. Kocka vykonal počas prvého bojového nasadenia na východnom fronte v roku 1941, sa odohral dňa 9. septembra 1941 krátko po 09.⁰⁰ h, keď sa počas hliadkovania dostal 3-členný roj, vedený J. Drličkom, do leteckého súboja v priestore mosta cez Dneper s dvojicou sovietskych stíhačov letiacich   na lietadlách I-16 ,,Rata“. Slováci aj v tomto súboji potvrdili rastúce bojové majstrovstvo a čat. I. Kocka si na konto pripísal zostrel legendárneho sovietskeho lietadla, ktoré si svetovú slávu získalo v čase španielskej občianskej vojny. Zasiahnutá sovietska stíhačka sa zrútila na území ovládanom nepriateľom, v priestore východne Ostjer, v blízkosti lesíka Borki.

I. Kocka, víťaz v tomto leteckom súboji, svoj čin v dobovej slovenskej tlači v článku „Z galérie nositeľov železného kríža“, s podtitulom „Zo zápiskov slovenského stíhača“ popísal takto: „Leteli sme v trojčlennom roji vo výške asi 2000 m. Náhle sa zjavili v našej blízkosti dve nepriateľské stíhačky typu I-16 a hneď sme na ne zaútočili. Vybral som si jednu, bližšiu a spustil som guľomety. Prvá dávka nebola účinná.“ Dramatickú zmenu situácie na vojnovom nebi čitateľom ďalej priblížil nasledovne: „Medzitým nepriateľský stíhač spoznal, že neunikne, a preto sa postavil na odpor. Súvratom chcel sa obrátiť priamo proti mne, aby mohol zaútočiť. Zamieril som, vyčkal som, až sa jeho lietadlo dostalo do otočného bodu, a vtom som spustil paľbu z guľometov. Lietadlo sa silne zakymácalo a kývadlovým pohybom zrútilo na zem, kde sa roztrieskalo na tisíce kúskov. Zatiaľ v mrakovej pokrývke.“ Na záver svojho článku ešte uviedol toto: „To bol môj prvý úspech vo vzdušnom boji s nepriateľskými letcami, za ktorý okrem medaily II. stupňa Za hrdinstvo dostal som aj vyznamenanie Železný kríž II. triedy.“

Avia B-534.213 / photo – archív MV SR, SNA, f. STK, foto č.11600

V súvislosti s vyššie uvedeným je potrebné pre historickú presnosť uviesť, že propagandistický rozhovor s I. Kockom vznikol až v roku 1943. I. Kocka za zostrel nepriateľského lietadla najskôr v poli obdržal „len“ ďalšie pochvalné uznanie. Nemeckým Železným krížom II. triedy ho ocenili až 14. januára 1942. Vyznamenanie Za hrdinstvo 2. stupňa mu udelili ešte neskôr, a to až 22. mája 1942.  

Letka ,,Milota“, ako aj hrdina nášho príbehu čat. I. Kocka, zotrvali na východnom fronte až do 16. októbra 1941, keď sa letecký sled jednotky pod velením veliteľa II. perute  mjr. let. V. Kačku o 10.³⁰ h vydal na prelet na trase Sofijevka – Kirovograd (pristátie) – Proskurov (pristátie) – Ľvov (pristátie) – Spišská Nová Ves. Slovenskí letci na materskom letisku v Spišskej Novej Vsi pristáli dňa 17. októbra 1941. Podľa záznamov v kmeňovom liste I . Kocku, však menovaný dorazil do Spišskej Novej Vsi o jeden deň neskôr. Dôvod jeho oneskorenia nám nie je známy… 

Po návrate z poľa pokračoval vo vojenskej službe v rámci letky 12, a to až do konca júna 1942, keď ho spoločne s ďalšími pilotmi vyslali s letkou 11 k slovenskej Zaisťovacej divízii. Do tejto letky ho zaradili aj s ďalšími príslušníkmi letky 12: rtk. rtm. let. F. Hanovcom, čtk. Štefanom Jamborom, čtk. Augustínom Kubovičom, čtk. Gustávom Langom.

veliteľ letky 11 stot. letectva I. Haluzický pred pilotmi svojej letky, čat. I. Kocka štvrtý sprava / Žitomír, leto 1942

Na svoju poslednú bojovú misiu odletel dňa 30. júna 1942 o 08.³⁰ h, keď sa v 12-člennej skupine tvorenej morálne zastaranými lietadlami B-534 vzniesol na oblohu. Pod velením stot. let. Ivana Haluzického zamieril na miesto ďalšieho bojového nasadenia:  letisko Žitomír – Juh. Prelet absolvoval na trase Piešťany – Prešov (pristátie) – Ľvov (pristátie) – Žitomír. Prvé plánované medzipristátie na letisku v Prešove vykonal po viac než 70 minútach letu. Ešte v ten istý deň  sa o 13.⁰⁰ h po krátkom občerstvení, technickej kontrole a doplnení paliva sa vzniesol spolu s ostatnými členmi skupiny opäť na oblohu a nabral kurz na letisko Ľvov, na ktorom šťastne pristál krátko po 14-tej hodine. Tu čat. I. Kocka spoločne s ostatnými členmi skupiny prenocoval a v prvý júlový deň roku 1943 krátko po  08.⁴⁰ h sa vydal na poslednú etapu preletu, ktorá trvala 85 minút. I. Kocka ju zakončil  rutinným pristátím na letisku Žitomír – Juh.

Po prílete do miesta plnenia bojovej úlohy jeho jednotka spoločne s letkou 1 npor. let. R. Galbavého a 4./DPLP batériou vytvorili Skupinu vzdušných zbraní pri Zaisťovacej divízii. Veliteľ divízie plk. pech. Pavol Kuna, ktorému jednotky skupiny podliehali po taktickej, ako aj materiálnej stránke, príchod jednotiek vzdušných zbraní veľmi uvítal, pretože očakával, že napomôžu eliminovať narastajúce partizánske hnutie v priestore vtedajšej dislokácie divízie, ktorého príslušníci odvážnymi sabotážnymi akciami vážne ohrozovali presuny živej sily a cenného vojenského materiálu po železničnej trati Pinsk – Gomeľ, ktoré mali za úlohu chrániť jemu podriadené jednotky.

I. Kocka a jeho kolegovia od letky 11, krycí názov „Atlas 1“,  mali podľa zvláštneho rozkazu veliteľa divízie zabezpečovať ochranu letiska a mesta Žitomir pred útokmi a pozorovaním nepriateľského letectva v rámci celkovej obrany proti lietadlám. Taktiež mali uskutočňovať bitevné nálety na nepriateľských parašutistov, na výsadky, zhromaždiská a tábory partizánov. Odbornú stránku velenia jednotkám vzdušných zbraní zabezpečoval veliteľ skupiny mjr. gšt. Anton Ďurčanský.

archív MV SR, SNA, f. STK, foto č. 11589

I. Kocka vykonával leteckú činnosť v priestore slovenskej Zaisťovacej divízie do 2. dekády októbra 1942, podľa iných prameňov len do 5. septembra 1942, keď sa aj s ďalšími pilotmi, ktorí tvorili pôvodnú zostavu letky „Atlas 1“, vrátil na Slovensko. Jeho činnosť, ako aj činnosť ďalších kolegov letky v rámci Skupiny vzdušných zbraní pri Zaisťovacej divízie môžeme charakterizovať ako veľmi živú a podľa jeho súčasníkov spočívala ,,v hľadaní partizánov, vo vykonávaní prieskumnej činnosti, kuriérnej služby v oblasti Zaisťovacej divízie, podpore pozemných jednotiek pri akciách proti partizánom, vo vykonávaní bombardovacích náletov“.

Podľa záznamu v kmeňovom liste sa vrátil na Slovensko z Ukrajiny dňa 18. októbra 1942 a v súlade s dôverným rozkazom veliteľa leteckého pluku absolvoval karanténu  pre osoby vracajúce sa z poľa. Po návrate k materskej jednotke mu udelili 14-dní trvajúcu frontovú dovolenku, ktorú prežil v Žiline. Do radovej služby v rámci letky 12 nastúpil 15. novembra 1942. Jeho ďalšia vojenská služba bola až do jeho prepustenia z činnej služby k 10. augustu 1943 hodnotená ako výborná, hoci bola poznačená dvomi 28-dní trvajúcimi zdravotnými dovolenkami. Zo slovenskej brannej moci ho prepustili na základe jeho žiadosti, a to ako živiteľa rodiny.

Po skončení vojny nachádzame v Kockovom kmeňovom liste, resp. evidenčnom liste len veľmi kusé informácie o jeho ďalšom živote. Napriek tomu je zrejmé, že nový politický režim vládnuci v Československu po februári 1948 vtedy už elektroúdržbárovi I. Kockovi neveril… O tom v konečnom dôsledku svedčí aj stručný, avšak veľavravný zápis v jeho evidenčnom liste, v ktorom neznámy evidenčný dôstojník uviedol, že „Za býv. Slovenského štátu 2x vyznamenaný za hrdinstvo a pochvalu z nemecka – nespoľahlivý“. Jeho schopnosti vojenského pilota s patričnými frontovými skúsenosťami boli takýmto neprehliadnuteľným administratívnym zásahom anonymného vojaka novej ľudovo-demokratickej armády definitívne zlikvidované…