photo – wikipedia.org
Mám rád príbehy o Blackbirdoch SR-71, špionážnych to strojoch US Air Force, ktoré zďaleka prekonali všetko, čo kedy lietalo po oblohe. Blackbirdy ukončili svoju činnosť na prelome rokov 1989 – 1990, ani nie tak pre technické problémy, alebo technologickú zastaralosť, ale pričinením politikov
Keď to prirovnám k tým našim pajácom, a ich myšlenkovým pochodom, tak by sa to dalo zhrnúť asi slovami : „všetko je fasa, ale potrebovali by sme už rozhýbať nejaké fondy znovu, nech zostane aj čosi nám za nechtami“
Program postupne strácal krytie / podporu penzionovaných generálov letectva, ktorí v strednom veku lietali na týchto fenomenálnych mašinách, vedeli čo dokážu, a noví mali už inú agendu (napr. vývoj bombera B-2 Spirit). V čase Severo Kórejskej krízy v roku 1993 existoval pokus sprevádzkovať v rámci US Air Force znovu 3 Blackbirdy, ale koniec týmto snahám nastal definitívne v Septembri 1998. Existujúce Blackbirdy zamierili do jednotlivých múzeí, jedine NASA prevádzkovala pre výskumné účely dva kusy až do roku 1999
Ku koncu sa potrebné financovanie prevádzky SR-71 dostalo do krížku so záujmami leteckých firiem, ktoré pretláčali nové UAV technológie, napr. RQ-4 Global Hawk, ktorého výrobcom bola korporácia Northrop-Grumman. Definitívnym killerom programu bol prezident Bill Clinton a jeho pokus vetovať už aj oklieštené financovanie programu SR-71 vo výške 39 mil. USD v roku 1997, aj keď U.S. Supreme Court v Júni 1998 rozhodol, že veto bolo protiústavné, pre Blackbirdy bolo už aj tak neskoro
Týmto nádherným čiernym vtákom sa dal vyčítať po technickej stránke ku koncu ich služby len fakt, že namali zabudovaný datalink, čo bola nedostupná technológia v dobe ich vzniku. V praxi to znamenalo, že prenos dát snímaných rôznymi čidlami na palube sa nedal prenášať online na palubu ďalších lietadiel, ale offline až po pristání na základni. Dokonca ani s odstupom 30 rokov neexistuje aeroplán, ktorý by dokázal s nimi súperiť v rýchlosti, či dostupe
Základom pre príbehy / rozprávky o Blackbirdoch je kniha „Sled driver : Flying the World´s Fastes Jet“, ktorú napísal Brian Shul, stíhací pilot US Air Force a vietnamský veterán (poznánka Gonzo : tu je vidieť neotrelosť angličtiny, sled driver znamená totiž pohonič)
Preklad je očistený od akýchkoľvek zbytočností
Príhoda sa stala, keď posádka Blackbirdu končila posledný let cvičného programu. Na to aby získali Mission Ready status museli odlietať min. 100 hodín pri plnení rôznych misií. Niekde nad Arizonou vo výške 80.000 feet naladila posádka rádio Los Angeles Control Centre, ktoré riadilo letovú prevádzku v ich oblasti. Vzhľadom na svoju výšku letel Blackbird v neriadenom priestore, a posádka v zásade nemala dôvod vstupovať na frekvenciu
Prvý sa na frekvencii ohlásil pilot Cessny, ktorý vzniesol na Centrum riadenia letovej prevádzky dotaz, akú má Ground speed. Po krátkej chvíli sa ozvalo centrum a veľmi pokojným / distingvovaným hlasom riadiaci odpovedal : November Charlie vaša Ground speed je 90 knots
V rádiu to zahrkalo a po krátkej chvíli sa ozval pilot dvojmotorového Beechcraftu s rovnakým dotazom na riadiaceho – odpoveď v rovnakom upokojujúcom tóne znela 125 knots. Asi nie je treba zdôrazniť, ako sa pilot Beechcraftu pučil v kabíne od hrdosti, že je rýchlejší
Na frekvenciu vstúpil pilot námorného Hornetu F-18, ktorý celú situáciu posunul do iného levelu, a opýtal sa : „Center, Dusty 52 ground speed check“. Rádio zahrkalo a riadiaci zavesil do éteru: „Dusty 52 your Ground speed is 620 knots“. Za normálnych okolností mala byť žiadosť pilota F-18 posledná, a on by odletel na základňu so super pocitom, ako všetkých dobre vytrel. Jeho dotaz ale nebol posledný
Po nejakej dobre hrklo rádio ešte raz a operátor Blackbirdu vyslovil niekde z nebies svoju žiadosť na riadiaceho : „Los Angeles Center, Aspen 20, can you give us a ground speed check ?“ Bez náznaku jedinej emócie sa ozvalo do rádia : „Aspen 20, your ground speed is 1.842 knots (3.411 km/ hod.)“