Hovorí sa, že práca je najlepšia cestovná kancelária. Tak som v rámci svojej dlhšej služobnej cesty hneď ako sa dalo zavítal do zaujímavého múzea v Hannoveri. Zaujímavé sú na ňom viaceré skutočnosti. Prvou je, že väčšina domácich ani netuší, že vôbec v meste nejaké letecké múzeum majú, a tou druhou, že existuje a funguje hlavne z dobročinnej činnosti a zanietenosti asi tuctu milovníkov letectva, vo väčšine v pokročilejšom veku. Jedným z nich a zároveň zrejme aj najdôležitejším článkom v komunite bol pán Günter Leonhardt, ktorý múzeum založil a prispel v rámci svojich vlastných prostriedkov a známostí ku väčšine zberateľských exponátov. Teda slovensky povedané „vlastnou hlavou“, len v trocha inom ponímaní. Po jeho smrti v 2011 prevzala zodpovednosť za nadáciu najbližšia rodina. V asociácii teda pracuje veľa dobrovoľníkov, ktorí sa o zbierku starajú a aj ju rozširujú. Dobré kontakty so známymi partnermi teda zabezpečujú neustále rozrastanie.
Ďalšou zaujímavosťou sú už samotné exponáty, ktoré majú, ako to už býva, každý svoj vlastný príbeh. Prvým, ktorý treba spomenúť, je a zároveň nie je až tak reálnym exemplárom. Jedná sa o unikátny historický model Me-209 v mierke 1:1,8. Vyrobené boli iba 4 prototypy. Zachovaný zostal iba jediný pozostatok trupu, ktorý je vystavený v Krakowe. Tento konkrétny kus patril do osobnej zbierky Hermanna Göringa.
Zaujímavý príbeh rozpráva aj časť trupu Junkers Ju-52. Jeho história siaha do roku 1940, kedy skupina jedenástich strojov pristála na zamrznutom jazere Hartvikvann pri Narviku v severnom Nórsku. Nasledujúcu jar sa všetky stroje potopili na dno. Svetlo sveta uzreli až v lete 1986, kedy sa uskutočnila výprava „Joint Venture Ju-52“ a podarilo sa vyloviť štyri stroje. Od roku 1989 je jeden skvostne zreštaurovaný kus vystavený v múzeu na neďalekej základni Wunsdorf.
Do zbierky múzea nechýbajú ani ikony stíhacieho letectva druhej svetovej vojny. Jednou z nich je aj Spitfire Mk.XIV osadený motorom Griffon s výkonom 1.530 kW, ktorý bol v 1944 nasadený pri obrane Veľkej Británie proti raketovým útokom Luftwaffe. Tento kus je zároveň jediným Spitfire Mk.XIV v celom Nemecku. Vedľa Spitfire sa pýši ako inak Messer. Konkrétne Bf-109G-2, ktorý bol vytiahnutý z dna Stredozemného mora v roku 1988 a následne zreštaurovaný do skutočne výnimočného stavu. Trojicu warbirdov ukončuje Fw-190A-8. Vystavený exemplár bol prvým pôvodne zreštaurovaným kusom na nemeckom území. Posledný WWII kúsok, ktorý nemôže ujsť ani fanúšikovi prúdových strojov je motor Junkers Jumo 004-B, ktorý poháňal legendárny Me-262 Schwalbe.
V priestoroch múzea je možné oboznámiť sa z blízka aj s mnohými inými motorovými jednotkami ako napr. Ljulka AL-21F3, General Electric J79 (MTU-J1K), Klimov WK-1 alebo aj mnohé piestové bloky warbirdov od Daimleru, BMW, Junkers alebo Rolls Royce. Z obdobia studenej vojny je možné prehliadnuť si krásne vyhotovenú An-2R, MiG-15 alebo F-104.
Na svoje si v múzeu určite prídu aj fanúšikovia plastikového modelárstva. Obrovský nadšenec tohto hobby- Siegfried Fricke, vlastnoručne skonštruoval cez 400 kusov unikátnych modelov, z ktorých väčšina nebola nikdy sériovo ani limitovane vyrábané žiadnym výrobcom. Nájdu sa medzi nimi aj mnohé prototypy , experimentálne alebo aj projektové makety, ktoré ukončili svoju existenciu len ako výkresová dokumentácia. Ďalej je možné prezrieť si veľké množstvo poštových známok s leteckou kozmickou tematikou, niekoľko desiatok uniforiem, dokumentácii, prístrojov a zariadení, vrátane slávnej Enigmy.
V múzeu som sa cítil skutočne veľmi priateľsky a pohodlne. Stačilo pri kúpe lístka na vstupe prehodiť pár slov, pochváliť sa, že sa na rodnej pôde ako dobrovoľník taktiež starám o spiacu nádheru v leteckom múzeu a „bolo vymaľované“. Po niekoľkých hodinách strávených pri fotení a debatení, mi samotní pracovníci ponúkli pár minútový posed v mojej druhosvetovej láske Fw 190, s čím mi spravili nesmiernu radosť a splnili mi tak jeden z mnohých leteckých snov. Ku koncu som do výslužky dostal množstvo plagátov a brožúr. Ako bonus som ešte aj dostal zvoza priamo pred hotel, keďže som s pracovníkmi zamykal brány a odchádzal hodinu a pól po záverečnej. Jediné čo ma vtedy štvalo bolo to, že som mal k dispozícii iba telefón, čomu zodpovedá aj kvalita fotiek.
Z návštevy som si odniesol veľmi pozitívne pocity. V prvom rade samozrejme z množstva zaujímavých exponátov a makiet v reálnej veľkosti, z ktorých sa všetky nachádzajú v skutku exkluzívnom stave, a v neposlednom rade z toho, že som konečne našiel miesto, ktoré funguje nie pretože musí, ale chce. Zamestnanci a dobrovoľníci ho budujú skutočne so srdcom na dlani a tak to má po správne aj byť. Robiť to, čo človeka baví, napĺňa a zároveň v jeho diele necháva kúsok seba ako odkaz…
Flanči
