Annu K., rodenú Rechtorovičovú by sme mohli kľudne vyhlásiť za jednu z legiend vajnorského / slovenského / česko-slovenského neba (zvoľ si, čo sa ti hodí viac), pretože ak v piatok oslávila svoje 80. narodeniny, tak to znamená okrem iného, že po letiskách chodí / pobehuje / poletuje (opäť si zvoľ, čo sa ti hodí viac) tak odhadujem 65 – 70 rokov. A tomu sa už teda hovorí výdrž !
No a ďalším závažným punktom je, že väčšinu času nechodila / nepobehovala / nepoletovala (opať si zvoľ …) po tých letiskách ani až tak kvôli sebe, ale aby naučila lietať desiatky / stovky žiakov na vetroňoch. Poviem vám páni, nebolo to s ňou vôbec jednoduché, bola to vlastne drina s ňou vydržať
Prvý krát som stretol inštruktorku Annu K. na plachtárskom teoretickom školení vo Vajnoroch v ´82 roku minulého storočia. To som ešte nosil zelené rifle značky Caramba, vyrobené v licencii v Prešove. Neboli to veru žiadne značkové texasky ako Wrangler, o Levi´s kách (tie som videl tak za výkladom v TUZEXE) ani nehovoriac, a dosť som sa za ne hanbil. Na druhej strane sa ich zelená farba tak nejak na to letisko hodila, aspoň do doby, pokiaľ sme boli UHULáci
Anna K. za mlada, viditeľne šťastná, to ešte asi nebola inštruktorkou
Na skúškach ma povestná inštruktorka Anna K. skúšala meteorológiu, čo je predmet na mašlu sám osebe. Všetky tie cloudy, a stráty, a cirussy, , ciro stráty, cirrostratusy, cumuly a cumulo nimby, cumulo mamáty – no proste nebeský zverinec. Hlava šrotila, bol som premotivovaný a kupodivu bola pani inštruktorka na mňa hodne milá, a mne sa nejak podarilo skúšku z meteorológie úspešne zložiť
A tak sme nastúpili ako žiaci do základného výcviku na „trináctkoch“. Bolo nás 24 (slušný percentuálny odpad zo 130 záujemcov, čo prišli na teóriu začiatkom roku). A to ešte nebol koniec, skôr začiatok
Pokúsim sa na príklade Sadka a mňa (ako jej bývalých pilotných žiakov) ukázať, že to nebolo len tak sa prehrýzť základným výcvikom s pani inštruktorkou tesne za krkom, ktorá si svoje výtky, a nebolo ich málo, rozhodne nenechala iba pre seba
Tuto v žiackej knižke v poslednom riadku zo dňa 1.VIII. 1983 pristála Sadkovi nekompromisná známka 4ka ! za vyplávanie na Blaníku do výšky viac ako 1 meter pri oprave vadných pristátí a za nejaké neskoré potlačenie a opätovné odskoky – s podpisom Anna K. A vraj bolo z Blaníka až na štart hlasno počuť čosi ako „Salíni, a to podvozkové kolo si mi chcel zaraziť až kam?!! (inštruktor totiž sedí v Blatníku v trupe nad hlavným podvozkovým kolesom) a potom ešte nasledovalo „Salíni toto nie je žiadny Spitfire, a ty nie si pilot RAF, ale vetroň, tak už prestaň snívať a poriadne pristávaj !“
Ach jaj, bola to drina počúvať, veď to stále hovorím
Anna K. vzadu na inštruktorskom sitzi v Blaníku
A aby som v tom prúsere nenechal Sadka samého, tak tu je stránka z mojej žiackej knižky, kde som prosím 15.7.1984 vyfasoval do knižky 4ku ! tiež, a kto sa pod to prosím podpísal ? už spomínaná železná inštruktorka Anna K.
Nie žeby som si to nezaslúžil, v zápise je uvedené – povinné úkony ! odštartoval s otvorenými brzdiacimi klapkami !! (na Blaníku) – nuž ako to povedať, je to pravda, ako aj to, že som si naviac zabudol pred štartom zapnúť rádio
Nakoniec nás pani inštruktorka dokopala na to sólo, ale nebola na to sama, spomínam si ešte na ďalších : p. Šándora, Ďurka Bielka, p. Mička, p. Oldo Bíleka, p. Ondruša, p. Hronca, p. Štefánika, Petra Poki, p. Holého sen., p. Horného, a ďalších
Spomínam si aj na ďalšie situácie, keď nás pani inštruktorka pravidelne budila o 6:00 hod. ráno v Nových Zámkoch počas plachtárskeho sústredenia, najprv sa ozvalo zarevanie 1.000 koňového motora An-2 pri motorovke a potom na karavan, v ktorom sme bývali, zabúchala oceľová päsť, ktorá zvestovala, že je čas, ale už okamžite ísť vyhangárovať tie Blaníky
Spomínam si tiež na aerovlek v Blaníku / OK-0913 v Nových Zámkoch, ktorý mal závadu / povolené lanko vedúce od tiahla v kabíne ku prednému vypínaču, takže sme sa vypli / nevypli, vlečná Z-226M / OK-KNT sa odvalila do klesania a my v Blaníku na napnutom lane za ňou (pani Anna K. dokázala nakoniec po niekoľkých pokusoch utrhnúť lano, ale bolo to dosť zlé). Nikdy nezabudnem na ten pohľad, keď sa pod nami vlečná plantala a vyzerala ako chorý list, ktorý sa sunul vo vývrtke k zemi
Prípadne na 100 km navigačný vývoz / prelet na Blaníku z Nitry cez Prievidzu naspäť, keď sme krachovali v údolí, kde sa kedysi našla Vestonická venuša, a späť sme sa doplazili na nuličkách až do Partizánskeho. Intenzívne si spomínam, že p. Králiková točila tie nuličky s božou trpezlivosťou a spievala si, čím horšie to vyzeralo, tým nadšenejšie spievala, až sme nakoniec doleteli
Tých situácii bolo veľa, a nedá sa na všetky a všetkých spomenúť, ale rád by som to uzavrel asi takto, aj keď už nie sme tí UHULÁCi, ale postarší, šediví fotri mierne za zenitom : prajeme vám ešte veľa štastia a zdravie do ďalších rokov a snáď to úsilie, ktoré ste do nás investovali, sa nestratilo – aj keď na tom tvrde pracujeme
Ja viem bola to čistá katastrofa, ale vtedy sme mali hlavy plné iba lietania, hormónov a chlastu. Nič viac sme nezvládali
PS : a aby som nezabudol, pani Anna K. priviedla na svet dve dcéry, ktoré vychovala a naučila lietať, no a tým nám nesmierne spestrila roky strávené v Aeroklube
ešte čosi – Anna K. mala vo Vajnoroch prezývku Stará mama, teda len medzi nami
Sadko & Gonzo