Heinkel He-72 slovenských Vzdušných zbraní, v pozadí Š-328
autor Boris Súdny
Po úlete ôsmich vojenských letcov z Piešťan do Poľska dňa 7. júna 1939 boli vykonané všetky možné bezpečnostné opatrenia, ktoré mali zabrániť tomu, aby sa podobný prípad opakoval. Tak napr. palivové nádrže lietadiel boli plnené najviac do polovice a po skončení lietania, pri ktorom musel byť prítomný veliteľ letky, mechanici vyberali z motorov štyri sviečky. Hangáre zamkol veliteľ technickej hotovosti a kľúče odovzdal dozornému dôstojníkovi letiska.
Žiadne bezpečnostné opatrenie však nie je tak dokonalé, aby sa nedalo obísť. Tak ako predchádzajúcom prípade bol dôležitým článkom celej akcie vrchný mechanik letky, aj v tom ďalšom by zapojenie veliteľa technickej hotovosti znamenalo, že prípravy k úletu by mali veľmi hladký priebeh. A práve to sa presne o dvadsať dní neskôr aj stalo
Dvaja príslušníci pozemného personálu letky 10, pomocní leteckí mechanici vojaci prezenčnej služby Pavel Rajták a Jozef Krošlák, využili príležitosť, ktorá sa im zhodou viacerých okolností naskytla a dňa 27. júna 1939 o 12.50 hod. uleteli s lietadlom Š-328.250 z letiska Nitra a to aj napriek tomu, že Pavel Rajták, ktorý pilotoval, sedel za riadením lietadla prvýkrát v živote! Namierené mali do Poľska, lenže všetko nakoniec dopadlo úplne inak, ako si mladí letci predstavovali.
Čo ich viedlo k dezercii ?
Bola to len mladícka nerozvážnosť, alebo aj oni sa takýmto spôsobom len chceli vyhnúť nejakému trestu, ako to bolo v prípade niektorých členov prvého úletu? Obaja mali už cez dvadsať rokov, (24, resp. 23) a žiadneho priestupku, za ktorý by im hrozil vysoký trest, sa nedopustili. V ich prípade naozaj možno hovoriť o politickej akcii. V čase vzniku Slovenského štátu slúžil Jozef Krošlák na letisku Nový Dvor pri Malackách a bol pri tom, keď ho nemecké vojsko obsadilo. Nemeckí vojaci sa však nesprávali ako ochrancovia, ale ako dobyvatelia. Okrem toho, že zabavili leteckú techniku, zbrane a zariadenie letiska, odobrené protokolárnym prevzatím, nemecký veliteľ ochranného pásma gen. mjr. Erwin Engelbrecht zrušil slovenské stráže, zakázal slovenským vojakom opúšťať kasárne a nosiť opasky, čím každého z nich ponížil. Že tieto udalosti nenechali žiadneho z nich ľahostajným, je samozrejmé. Aj miestny veliteľ HG Karol Danihel zohral negatívnu úlohu, keď nielenže veliteľa slovenskej posádky v Malackách mjr. pech. Ladislava Bodického nepodporil, ale naopak, ešte ho aj kritizoval za jeho neochotu vykonávať rozkazy generála Engelbrechta a vytýkal mu, že je „netaktický voči našim ochrancom“
pohľad do cockpitu Š-328
Voj. Jozef Krošlák bol koncom marca 1939 premiestnený do Piešťan a odtiaľ o necelý mesiac neskôr do Nitry k letke 10. Tam sa stretol s kamarátom voj. Pavlom Rajtákom. Tak ako to v podobných situáciách býva, aj v Nitre medzi vojakmi kolovali rôzne „zaručené“ správy o tom, že i nitrianske letisko obsadia Nemci. Jozef Krošlák mal prehlásiť, že ak by k tomu naozaj prišlo: „bude do nemeckých vojakov strieľať, hoci by mal pri tom stratiť život“. Keď 7. júna 1939 úspešne uleteli ôsmi vojenskí letci z Piešťan do Poľska, bol to najmä Jozef Krošlák, ktorý myslel len na to, ako sa pokúsiť o to isté. Vodou na mlyn plánom odvážnej dvojice bola návšteva nemeckého dôstojníka na nitrianskom letisku v pondelok 26. júna 1939, ktorá ich obavy ešte viac vystupňovala
Nasledujúci deň po skončení dopoludňajšieho zamestnania odišla väčšina mužstva z letiska do kasární na obed. Na letisku okrem stráže a štartéra zostala len technická hotovosť, ktorá v prípade pristátia cudzieho lietadla mala zabezpečiť jeho ošetrenie. Veliteľom technickej hotovosti bol čat. ď. sl. Ján Smutný, ktorý však mal o 13. hod. nastúpiť do služby barakového dozorného rotmajstra v barakovom tábore pri nádraží. Preto ešte predtým, než o 10.45 hod. odišiel z letiska, určil voj. Pavla Rajtáka za svojho zástupcu a prikázal mu, aby z lietadla Š-325.250 vybral sviečky.Asi o 11.45 hod. prišiel Rajták do mechanickej dielne, kde si vzal kľúče od hangárov č. II a III, k čomu mal ako veliteľ technickej hotovosti oprávnenie. O chvíľu neskôr prišiel za ním do hangáru ďalší člen technickej hotovosti voj. Dezider Janega, ktorého Rajták poveril vyčistením sviečok
Približne o 30 minút neskôr ho v tejto práci vystriedal voj. Buran a Janega odišiel do barakového tábora na obed, ktorého o chvíľu neskôr nasledoval aj Buran. Počas obeda do barakového tábora odišiel aj Pavel Rajták, aby si od čat. Smutného vypýtal kľúče od náradia na dokončenie čistenia sviečok. Keď už okrem nich dvoch nebol v blízkosti hangárov nikto, vzali dva padáky (jeden pre pilota – na chrbát a druhý pre pozorovateľa – na lono) a vytlačili lietadlo z hangáru č.II tak, aby mu vytŕčala len vrtuľa. Za riadenie si sadol Krošlák a naštartoval motor. Rajták potom odpojil hadicu od fľaše so stlačeným vzduchom a vyliezol do priestoru pozorovateľa, kde sa usadil. Bez zahrievania začal Rajták rolovať na južný okraj letiska, kde otočil stroj na sever. Práve vtedy si obaja vymenili svoje miesta – Krošlák zliezol na zem, na sedadlo pilota sa presunul Rajták a nasadil si kuklu a okuliare. (Prečo sa vymenili za riadením nie je známe.)
Pohyb lietadla medzitým zaregistroval službu konajúci štartér slob. prez. sl. Jozef Winkelmess, pilot letky 9. Najprv si myslel, že personál letky 10 ide stroj kompenzovať a preto ho presúva do stredu letiska. Keď už bol takmer pri ňom, Rajták s Krošlákom ho spozorovali. Rajták ihneď pridal plyn a začal štartovať. Krošlák znervóznel a začal manipulovať s guľometnou lafetou, aby snáď zabránil tomu, že sa ich niekto pokúsi zastaviť. Rajtákovi sa spočiatku darilo udržiavať priamy smer, ale so vyšujúcou sa rýchlosťou lietadla začal mať problémy. Štart bol veľmi nepravidelný, na jeho konci bolo lietadlo vychýlené zo smeru až o 90° doľava. Napokon sa mu ale podarilo stroj zdvihnúť do vzduchu a to aj napriek tomu, že štartoval po vetre.Štart lietadla spozoroval aj voj. Pavel Bíleš, šofér letky 9, ktorému sa to hneď zdalo podozrivé. Rozbehol sa preto za veliteľom letky 10 npor. let. Františkom Wágnerom, ktorého našiel v budove skladov
Na Bílešovu otázku, či dal rozkaz nejakej posádke k letu, ani neodpovedal a celý bledý sa hneď rozbehol ku hangárom. Stačil ešte zbadať lietadlo, ako v ľavotočivej zatáčke naberá nad nitrianskymi Hrnčiarovcami severný smer a mizne za mrakmi. Najprv chcel Wágner dezertérov stíhať na inom lietadle a preto nariadil vrchnému mechanikovi, aby mu ho pripravil. To by však trvalo najmenej 15 minút a preto sa tejto myšlienky vzdal. Ihneď potom dal nastúpiť všetkých výkonných letcov, pričom však zistil, že nechýba nikto! Najprv ani len nenapadlo podozrievať z úletu Rajtáka; považoval ho za najschopnejšieho pomocného leteckého mechanika, ktorý sa vo funkcii veliteľa technickej hotovosti už viackrát osvedčil. Pri technických prehliadkach mu síce niekoľkokrát vytkol nevojenské a príliš demokratické chovanie, ale nijako sa neprejavil dezerčnými úmyslami.Až neskôr, snáď až po oznámení o zadržaní Rajtáka četníkmi, vyšlo najavo, kto s lietadlom uletel
Vráťme sa však späť; krátko po vzlete lietadlo takmer vrazilo do vŕb, ktoré rástli na brehu rieky Nitra. Po dosiahnutí výšky 800 m zmenil Rajták smer letu na sever, obletel Zobor z východu a pokračoval v lete ponad rieku Nitra, pričom stále stúpal. Let bol spočiatku veľmi nepokojný, ale Rajták postupne získaval cit a istotu v riadení. K udržiavaniu severného smeru mu neskôr slúžil Váh, ktorého tok ho priviedol až pred Žilinu. Tam vletel do mraku, z ktorého sa mu síce podarilo vyletieť, ale stratil orientáciu a začal blúdiť. Udržal však aspoň približný smer na severovýchod. Asi po jednej hodine letu začal motor pracovať nepravidelne, nakoľko Rajták nesledoval palubné prístroje a nevšimol si vysokú teplotu oleja. Motor sa mohol každú chvíľu zadrieť. Len na chvíľu sa Rajták prestal venovať riadeniu, vletel opäť do mrakov, kde stratil kontrolu nad strojom. O tom, čo sa dialo potom, o deň neskôr vypovedal jeden z očitých svedkov tejto drámy, štáb. strážm. Emanuel Mikoláš (veliteľ četníckej stanice v obci Podbiel) takto: „Bol som v obci Podbiel pri rieke Orava asi 3 km od miesta dopadu lietadla. Moju pozornosť upútal silný zvuk motora, ktorý podľa môjho úsudku pracoval na plné obrátky. Lietadlo som nevidel, lebo mraky boli nad kopcami vo výške asi 300 m. Neskoršie lietadlo vyletelo z mrakov a kolmo zase išlo hore. To sa opakovalo 5 krát a trvalo to asi 25 min. Pri poslednom výlete z mrakov lietadlo letelo smerom severovýchodným, potom sa ostro stočilo severozápadne a pri tejto zatáčke som videl, ako niekto z lietadla vyskočil. Lietadlo potom šikmo klesalo k zemi a zmizlo mi za obzorom horského hrebeňa. Letcovi sa asi po 50 m otvoril padák, pomaly sa znášal a zmizol mi tiež za obzorom.“
prístrojová doska Letov Š-328
Keď sa Rajtákovi ako-tak podarilo ovládnuť lietadlo, navrhol Krošlákovi, aby vyskočili, lebo sa domnieval, že už sú nad Poľskom. Taký bol aj ich pôvodný plán, pretože Rajták sa neodvažoval s lietadlom riadne pristáť. „Vyškriabal som sa na krídlo, držím sa jednou rukou, vidím, aj Jožko už je vonku takmer celým telom“, tak o týchto okamihoch rozprával o tridsaťpäť rokov neskôr Pavel Rajták novinárovi Milanovi Varsikovi. „V tom momente sa mašina preklopila celkom na jedno krídlo a mňa vymrštilo, takže potom som už nevidel nič. Padám vzduchom, zatiahnem za odisťovacie lanko, zisťujem, že padák mám obrátený na ruby. S hrôzou si uvedomujem, že som si ho zabudol v tom chvate na letisku uviazať. …šťastie, že som dočiahol rukou dozadu, na chrbte som si rozhádzal laná; nakoniec sa padák vytiahol, trhlo mnou… Keď sa padák konečne roztvoril, roztrhol sa mi popruh pri ruke, chytil som ho do dlane, zaťal som zuby a držal som sa vlastnou silou. Ešte som si všimol, že mašina špirálou padala k zemi a za ňou čosi vialo ako veľká handra, nevedel som, čo to je, aj som sa tomu začudoval“
Rajták pristál bez zranenia na rúbanisku „Pavková“ pod hrebeňom Oravskej Magury a hneď sa pobral k havarovanému lietadlu, vzdialenému asi 300 – 400 m, lebo predpokladal, že k nemu pôjde aj Krošlák. Keď k nemu dorazil, už okolo postávali drevorubači a v troskách, čiastočne prikrytý otvoreným padákom, ležal mŕtvy Krošlák. Čo sa vlastne stalo? V okamihu, keď sa lietadlo prudko naklonilo a odstredivá sila Rajtáka vymrštila do vzduchu, Krošlák trhol uvoľňovačom padáku, ktorý sa nárazom vzduchu ihneď otvoril a jeho šnúry sa zachytili o guľometnú lafetu. Počas pádu sa lietadlo otočilo na chrbát a v takejto polohe vrazilo o 14.25 hod. do zeme na stráni „Klín“ pod vrchom „Hliník“ v Oravskej Magure, asi 8 km SZ od obce Nižná. Motor uviazol 2.5 m pod zemou. Jozef Krošlák utrpel mnohopočetné vonkajšie a vnútorné poranenia, ktorým ihneď podľahol. Šokovaný Rajták najprv nevedel, čo má robiť. Drevorubačom ozprával, že leteli z Nitry do Žiliny, zablúdili a pre poruchu museli vyskočiť. 17- ročného Petra Kanderku, ktorý videl pád lietadla z obce Podbiel a ktorému cesta k troskám netrvala dlho, sa jeden z drevorubačov opýtal, či už idú četníci. Keď povedal, že áno, rovnakú otázku mu ešte raz položil aj Rajták. Keď mu to Kenderka potvrdil, ešte chvíľu sa s drevorubačmi rozprával, zapálil si cigaretu a odišiel do lesa smerom k poľským hraniciam.Po ceste stretol pastiera Tomáša Žuffu z obce Zemianska Osada, ktorý ho videl odchádzať smerom na Ťapešovo, kam sa mu aj podarilo dôjsť. Stretol však niekoľkých ľudí, medzi nimi aj četníka, ktorí o havárii lietadla vedeli a nemohol im teda zatajiť, kto je
Rezignovane sa nechal odviezť na najbližšiu četnícku stanicu, ktorá bola v obci Lokca. Najprv rozprával historku a prelete do Žiliny, zablúdení a poruche, ale onedlho bol odhalený a zaistený.Na druhý deň ráno ho prevzala vojenská eskorta a cez Dolný Kubín putoval do Vojenskej väznice do Bratislave, kde bol už 29. júna 1939, resp. 4. júla 1939 odsúdený Vojenským súdom na 25 rokov ťažkého žalára. Ale už 23. júla 1939 sa mu z väzenia podarilo utiecť do Maďarska, odkiaľ sa chcel dostať do Juhoslávie. V Maďarsku však bol zadržaný a keďže uviedol, že na Slovensku nechce žiť, bol internovaný. Z internačného tábora v Aszóde sa mu podarilo ujsť až 15. októbra 1944, no opäť bol chytený a uväznený v Budapešti, odkiaľ sa mu napokon 5. januára 1945 podarilo definitívne utiecť
Úlet odvážnej dvojice leteckých mechanikov sa na dlhý čas nepokúsil nikto napodobniť. O necelé tri mesiace neskôr, v septembri 1939 sa slovenskí letci zúčastnili vojnového ťaženia proti Poľsku, ale žiadny z nich neprešiel na ich stranu. Vo svetle tohto faktu tragikomicky vyznievajú neskoršie svedectvá slovenských letcov o organizovaní hromadného úletu, ktorý údajne vždy niekto prezradil alebo odhalil. Až v máji 1941 sa o úlet pokúsili rtk. rtm. let. Július Goralík a čtk. z pov. Anton Matúšek, piloti letky 11, lenže prípravy nedokázali utajiť. Vo Vojenskej väznici napokon skončil len Goralík, lebo Matúšek sa šikovne potrestaniu vyhol – všetko „hodil“ na kamaráta tak, ako sa patrí
prvý zľava Julo Goralík, úplne napravo Ladislav Křivda – Letecký pluk 3 Nitra