prví absolventi pilotného kurzu v Pezinku / 1948
photo – archív Ján Pastucha
Letecká tradícia u nás začala hneď v prvých rokoch Československej republiky zriadením leťišťa (na Slovensku asi prvého). Spolkový života sa však rozbehol až v roku 1933. Bolo to však len živorenie. No všetky očakávania prekročil rozvoj našej odbočky až teraz v obnovenej ČSR. O čom sme kedysi len snívali, stalo sa teraz skutočnosťou. Ako všade, tak i u nás je to práca nezištných odborníkov
Doteraz máme odbor motorový a plachtársky. V motorovom odbore sa u nás v minulom roku vycvičilo 10 nových pilotov, vybudoval sa núdzový hangár, na ktorom obetaví členovia odpracovali veľa hodín, len aby čím skôr bola strecha nad hlavou. Tohto roku chceme už bývať v nových klubových miestnostiach, ktoré budeme mať pri hangári
svahové letisko Pezinok – Cajla, fotografia z 31.júna 1947
Ďalšou našou túžbou je rozšírenie lietadlového parku a zdokonalenie letišťa. Naši plachtári začínali s jedným klzákom, ale bez vhodného terénu, no usilovné ruky i tu pomohli
Veru, doteraz sa viacej robilo sekerou a krompáčom ako lietalo. Zo začiatku sa pripravil terén pre lietanie „A“ stupňa a neboli by to plachtári (večne nespokojní), aby si nenašli miesto i na „Béčko“ a teraz už hľadajú terén na „C“ stupeň
Lietadlový park sa zväčšil o jeden klzák a jedného Krajánka. S radosťou kvitujeme príchod nových členov do plachtárskeho odboru, ktorí pilne pracujú, aby sa vyrovnali svojim kolegom. Veríme v ich úspech, lebo sa ukazuje mnoho talentov a zaiste po dokončení stupňa C niečo dokážu
Máme i svoje ťažkosti, ktoré postupne prekonávame. Potrebovali by sme viacej klzákov, aby sme zvládli výcvik nových členov, ktorí denne pribúdajú a hlavne navíjak, ktorý by určite splnil v našej pobočke svoje poslanie. I hangár na mieste výcviku nevyhovuje. Nahradzuje ho totiž stodola, láskavosťou majiteľa prepožičaná našim plachtárom. Dúfame však, že i v budúcnosti prekonáme všetky ťažkosti a porozumením nadriadených úradov zabezpečíme svojim členom všetko potrebné pre výcvik
