Mladé, svalnaté a neopozerané parašutistky balia s urputným nasadením primeraným svojmu veku padáky, v diaľke bublá šedo- zelená An-2 / OK-KIK, a z baru sa šíri vôňa kávy – to nie je spomínanie na doby minulé, ale včerajšia nedeľa na letisku v Dubovej
Pred letištnou budovou stojí voľne pohodený žltý Stearman, o ktorý nejaví skoro nikto záujem, nedá sa z neho totiž skákať. Je to už 10 rokov, čo pán domáci vyrazil so svojím malotraktorom bojovať v Dubovej s hŕbou kamenia na ploche, čo sa mala stať v budúcnosti letiskom
Pani domáca sa naťahuje s kávovarom, ešte hľadá drobnosti, ale to sú len začiatky. Predstavujem si letisko v Dubovej o niekoľko rokov, v prevádzke už bude letištná reštaurácia, na stenách niekoľko polámaných vrtulí, vonku upravená terasa so slnečníkmi od nejakého pivovaru, ktorý bude tvrdiť, že jeho pivo je to naj na svete
Pod slnečníkmi budú posedávať už menej svalnaté a hodne opozerané parašutistky, niektoré dokonca už s kočíkmi, v ktorých budú poskakovať a revať výsadkári ďalšej generácie, zatiaľ pripútaní k vlastným kočíkom. Našťastie v hangári bude so zúfalým nasadením baliť padáky nová vlna krásnych a svalnatých paragánok, a ďalej to už asi netreba rozoberať
Z nás už budú úplne starí fotri, čo si budú pri stole drncať viac – menej pre seba dokola svoje tri príbehy o lietaní na Blaníkoch, vŕzgajúcich Orlíkoch a Tréneroch
A všetko bude tak, ako má byť
