Moja cesta k lietaniu bola kostrbatá, ale zistil som, že keď človek má vôľu a je trpezlivý, výsledok sa vždy dostaví. Školu života a jej cestu si nikto nevyberá, iba pozvoľne mení jej smer. Nebolo to inak ani v mojom prípade. Istý typ úchylky ku lietadlám som začal prejavovať už ako štvrták, či piatak na základnej škole. To, čo učiteľka vysvetľovala, mi bolo zväčša jedno a ja som trávil dlhé hodiny kreslením rôznych typov existujúcich a neexistujúcich vetroňov, vrtuľových lietadiel, či stíhačiek. Keď som pokreslil všetky voľné strany v jednom zošite predmetu, ktorý pani učiteľka práve vysvetľovala, pokračoval som vo vytrhávaní listov zo zošitov predmetov, na ktorých sme tak veľa nepísali. Veľmi obľúbená bola napr. občianska náuka
Ak si myslíte, že ma to po základnej škole prešlo, tak ste na veľkom omyle. Pokračovalo to aj na strednej a neubránil som sa tomu ani pri typových výcvikoch a nespočetnom množstve nudných školení, ktoré v letectve či chcete, alebo nie musíte absolvovať. To som ale trošku odbočil. Už na základnej škole som sa videl ako pilot stíhačky MIGu 29 na letisku Sliač a tiež som si vedel živo predstaviť ako lietam na vetroni. V týchto snoch som vedel tráviť aj hodiny
Keď prišlo na lámanie chleba a výber povolania, bolo mi vysvetlené, že ako vojenský pilot musím byť absolútne zdravý a mňa v lete trápila vždy alergia, no a že na dopravného pilota treba veľa peňazí, ktoré sme vtedy nemali. Moja letecká posadnutosť však dlho nezaháľala a tak zo mňa vypadlo, že sa chcem stať leteckým mechanikom
K mechanike som mal blízko a moje nespočetné pokusy „zostrojovať, alebo opravovať“ veci ma v tom len usvedčili. Svoje najkrajšie chvíle si pamätám, keď som ovládol svet elektriky s transformátorom k mojím vláčikom H0 a prvý krát som ním nabil malú ploskú batériu do nejakého ovládača. Nakoľko som to potreboval nabiť rýchlo, neváhal som otočiť kolieskom naplno doprava a medzi holými medenými kontaktmi drôtov v prstoch jednej ruky držať batériu. Vypálená diera v koberci mi ešte dlho pripomínala silu elektriny a že niektoré batérie sa nabíjať nedajú, alebo sa o to aspoň netreba pokúšať
Išiel som teda pekne na prijímačky roku pána do SOU letecko-opravárenského v Trenčíne a ako sa patrilo pekne s maminou, veď fun club treba mať vždy so sebou. Skúšky boli dosť zložité, ale ako múdry človek hovoril, aj motyka niekedy vystrelí a ja som bol prijatý. Bola to taká prvá veľká životná skúška a to, že som ju zvládol na prvý krát ma nejak podporilo do ďalšieho života. Tiež si pamätám, že v deň skúšok zrejme dolietavali jedny z posledných Su-22 z Malaciek a nakoľko to bol koniec ich života v slovenskom letectve, tak sa piloti snažili vylietať všetko palivo do poslednej kvapky. Verte mi, že si to dosť užívali… Prvý krát som videl obratnosť Su-22 bez „bakov“ a druhý krát pocítil, aké to je, keď vám zapnuté prídavné spaľovanie trasie vnútornosťami. Pamätám si už ako tretiak, keď sme chodili do LOTu na prax, že Su-22 boli potom ešte dlho uskladnené v rozobratom stave v drevených kontajneroch a čakali na svoj ďalší osud, ktorý mal byť myslím, že v Angole
Stredná škola znamenala pre mňa opäť mnoho prvenstiev. Prvý krát na internáte, prvé lásky, fajčenie a mnoho iných „dospeláckych“ vecí. Výber kamarátov zo začiatku nebola moja silná stránka a zisťovanie, že ľudia nemajú iba dobré povahy ma prinútilo zamyslieť sa a svoj výber prehodnotiť. Všetko to dosť významne vplývalo na moje správanie aj prospech v škole. Reparát života a strojníctva cez letné prázdniny po druhom ročníku sa podaril a to ma opäť nakoplo správnym smerom. Dokonca môžem tvrdiť, že to bola riadna šupa, pretože som zmaturoval s vyznamenaním
Dostal som sa na ďalšiu životnú križovatku s otázkou, čo ďalej. Začiatkom tretiaku sme neveriacky a s otvorenými ústami sledovali v spoločenskej miestnosti v správach 11ty September. Prišla doba, kedy to nielen v letectve, ale aj celom svete vyzeralo zle a s trhom práce ani nehovorím. Niekoľko mesiacov po škole som pracoval pre najväčšiu štátnu firmu na Slovenku – Úrad práce
Slnko a šikovnosť mojej maminy sa na mňa opäť usmiala a tak som si prvý krát privoňal k zahraničiu a západnému životu
Po utrasení situácie doma i vo svete som sa vrátil a naskytla sa príležitosť práce pre SkyEurope Airlines a.s., kde som nejako zvládol pohovor s mojou angličtinou v štýle : „YES, NO a HI“
Rozumejte to tak, že nikto v našej rodine nebol od letectva, takže mi nemal kto povedať, že sa mám učiť anglicky a že aj všetky manuály sú písané v angličtine. Keď som to na strednej s hrôzou zistil, vyskúšal som to, no na mojich rovesníkov som nestíhal a vrátil som sa k nemčine, ktorú som sa nemusel nikdy učiť a aj tak mi išla. Opäť sa mi potvrdilo, že treba byť v správnom čase na správnom mieste so správnym človekom na pohovore. Ešte raz vďaka Milan Capko
Otvorili sa mi dvere do civilného letectva a ja som bol opäť bližšie môjmu snu
Práca leteckého mechanika sa mi veľmi páčila a veľmi dobre mi nahrádzala môj detský sen, ktorého som sa však vzdať nechcel. Nakoľko sa mi páčila myšlienka termického lietania a to ticho vo vzduchu, kde okrem pípajúceho vária a vás nikto nie je, dal som sa na vtedy pre mňa asi najdostupnejšie lietanie, paragliding. Páčilo sa mi, že celý môj klzák aj so sedačkou je v jednom batohu a môžem odštartovať z hocakého kopca. Našiel som si teda partiu chalanov z okolia, ktorí už na padákových klzákoch lietali, ukázali mi ako sa to riadi a jeden pekný večer ma pustili v laminári zletieť z Oslianského brala. Pamätám si ako teraz, aký som bol po lete trvajúcom niečo okolo minúty celý šťastný a bolo vo mne asi viac zážitkov, ako keď niekto spraví 100 km prelet
Poznáte to. Všetci sme raz začínali, no prvý krát vo vzduch je prvý krát
Zistil som však, že ani paragliding nie je to pravé orechové a je dosť limitovaný rýchlosťou a smerom vetra. A hlavne ten smer je ten, ktorý vám povie na ktorý terén, miesto štartu sa musíte vydať. Pozerať predpovede, správne zvoliť kam ráno ísť, vyšliapať kopec a zistiť, že hore nič nefúka, iba občas nejaký termický poryv, ktorý keď prepásnete, balíte a šliapete znova. Preto sme sa z malých kopcov nikdy nejak moc neponáhľali a volili takzvanú vyčkávaciu taktiku, parawaiting. Je to stav akéhosi bdenia, kedy si predstavujete ako letíte, no v skutočnosti ste to ešte ani nevybalili. Pripomínalo mi to detské časy, kedy som ešte nemal ani padák a o lietaní som tiež iba sníval
Keď sa neskôr postupom času podarilo ušetriť nejakú korunu, dal som sa konečne na vysnený plachtársky výcvik. Bol som ešte ten z tých šťastných, ktorí okúsili L-13 Blaník. Klzák každému plachtárovi veľmi dobre známy a ktorému netreba kecať do toho, ako má letieť. Pre začiatočníka ako ja ideál. Dotiahol som to iba po pády a vývrtky, kedy prednosť dostal môj dom, do ktorého som sa z vervou pustil svojpomocne
Padák som si ponechal, ba dokonca som ich za ten čas aj pár vymenil. Spravil som niekoľko jednostupákových preletov a ten jeden pekný, kedy som doletel až nad moje rodné mesto, som nemal GPS. Poznáte to
Vystriedal som prácu, začal som naberať prvé skúsenosti z práce v zahraničí ako letecký mechanik, ktoré mi dopomohli dostať sa tam kde som, dorobiť si potrebné typovky, preukaz a pod.
Pamätám si veľmi dobre, ako som sa raz bol najesť v jednej pizzerii a prisadol si ku mne Rado Mikuláš vlastniaci leteckú školu Rami Partizánske. Lietanie, lietadlá a legislatíva mu nebola cudzia a tak sme spolu hodili debatu a on sa ma pýtal, či nechcem začať s výcvikom PPL. Myšlienka sa mi zapáčila, no nemal som vtedy na to žiadne financie. Slušne som sa mu vtedy za ponuku poďakoval a nechal som ju klíčiť v hlave
Po rokoch sa situácia zmenila a vtedy som si povedal, že to je ten správny čas, kedy si treba splniť chlapčenské sny. Začal som s výcvikom PPL v leteckej škole RAMI Partizánske na skoro novom lietadle a s inštruktorom, ktorého som si vysníval. Pred tým, ako som začal robiť výcvik, sme o sebe s pánom Mariánom Szabó st. vedeli, pozdravili sme sa, ale to bolo asi všetko. Keď som začínal robiť výcvik ešte na Blaníku, bol som mladé ucho a nebral ma tak vážne. Bol som jedným z niekoľkých desiatok začínajúcich plachtárov a už ako malý chlapec som sa po letisku a v jeho blízkosti potuloval a bol som rád keď som im mohol pomôcť večer zahangárovať. On už bol vtedy autorita a na letisku mal slovo a nie je tomu inak ani dnes
Nakoľko som dlhodobo odcestovaný v zahraničí, môj výcvik prebiehal len cez moju dovolenku, keď som chodil domov. Všetci mi v tom vždy vychádzali v ústrety až na moju mamu, ktorá mi nezabúdala pripomínať, že všetok čas trávim len na letisku. Veď od toho sú mamy
Čiže som každé počasie vhodné na let VFR strávil v lietadle. Boli to jedny z mojich najkrajších 45 hodín môjho života. Veľa z týchto hodín sme strávili porovnávacou navigáciou dole na Maďaroch, kde pán Szabó práškoval niekoľko rokov a nalietal obrovský kopec hodín. Poznal tam každý kút, každú rolu a ku každému preletenému miestu mal nejakú príhodu, alebo vedel o nej nejakú zaujímavosť. Ja som zatiaľ len nechápajúc krútil mapou a mýlil som si dediny, pretože orientácia na rovine bola pre mňa zo začiatku dosť zložitá
Bol som od fachu, takže mi nemusel vysvetľovať prečo a ako lietadlo letí. Čiže sme každý let prerozprávali a mne hodiny výcviku ubiehali veľkou rýchlosťou a začali sme si byť bližší. Pomaly som sa nestihol ani spamätať z toho, že viem už ako tak letieť po okruhu a už som bol vyslaný na prvé sólo, prvé sólo lietanie po okolí, prvé pristátie na medzinárodnom letisku, kde som niekoľko rokov pracoval, prvý sólo navigačný let
Počas tých 45 hodín dosiahne človek vo veľmi krátkom časovom úseku mnoho prvenstiev a vecí, na ktoré sa tešil. Počas výcviku sme sa pozreli do rôznych kútov Slovenska a ja som si len opäť potvrdil, že máme nádhernú krajinu
Vďaka veľmi trpezlivému a obetavému prístupu pána Mariána Szabó st. som sa veľmi rýchlo s lietadlom a postupmi, ktoré si treba do smrti opakovať, vžil. Trošku som mal zo začiatku problémy s pristátiami, kedy som buď podrovnal trošku vyššie, ako som mal a pristál som presne podľa učebnice, kde je pristátie definované ako pád z malej výšky, alebo som podrovnal málo a sadal som na tri body. Bol som z toho už aj trošku zúfalý, keď mi pán Szabó na to s kľudom angličana povedal : „Neboj sa , ja to naučím aj opicu“. A naozaj ma nakoniec pristávať naučil…
Všetci veľmi dobre vieme, že výcvik nie je len o tých 45tich hodinách, ale aj o predletových prípravách, poletových rozboroch, vyhangárovaní, zahangárovaní a umývaní lietadla, návštevách letištného baru a spoznávaní nových ľudí
Ja som ich spoznal mnoho a ich priateľstvo si veľmi vážim, ale už nikdy nezabudnem na môj vysnený výcvik a priateľstvo pána Szabó, ktorému by som sa chcel týmto spôsobom srdečne poďakovať a popriať mu pevné nervy s ďalšími študentami a mnoho bezpečných letových hodín
Ak si myslíte, že som na plachtárinu zabudol, mýlite sa. Len som nemohol robiť dva výcviky súčasne. O tom ale niekedy nabudúce
Letu zdar
Juraj Borcha