uvítacia ceremónia v Konferenčnom centre, nemal som síl fotiť proces …
Keď som pred časom spomenul Gonzovi, že som v rámci nejakých pracovných súvislostí navštívil Čínu, padla reč aj na letectvo, chýry a fámy o tejto krajine. Pri poslednej návšteve pred zhruba troma rokmi, som tu navštívil aj Leteckú akadémiu a viedli sme tu všelijaké diskusie o tom, ako sa tu vlastne výcvik robí, ako tu úplne chýba istý segment letectva – klubové lietanie, ktorý my v našej historickej leteckej súvislosti vnímame ako základný kameň letectva, umožňujúci efektívny a istým spôsobom veľmi ekonomický spôsob výchovy leteckého personálu od pomerne nízkeho veku.
V tej dobe bolo mojím hlavným záujmom rozpracovať základné požiadavky na výstavbu výcvikového centra, vybaveného leteckými simulátormi slovenskej výroby a všetky ostatné informácie boli len doplnkom k celkovému obrazu leteckého výcviku v Číne. Pochopil som, že kľúčovým typom sa tu stal Diamond DA40, keďže výroba sa dostala kompletne do čínskych rúk. Nakoniec mi došlo, že čínsky spôsob chápania leteckého výcviku a vlastne všeobecného letectva je na hony vzdialený našim predstavám, skúsenostiam aj návykom. Svojim spôsobom to je značne poplatné vnímaniu a chápaniu sveta z pozície krajiny, či systému, ktorý v podstate nikdy nepoznal „nedostatok zdrojov“, teda základný atribút našej „česko-slovenskej leteckej histórie“. Zdroje myslím nielen finančné, ale aj ľudské, teda komplex možností, ako z „…ničoho upliesť bič“, alebo tiež „za málo peňazí-veľa muziky“, lebo takto sa dá stručne popísať náš, česko-slovenský systém od časov M.L.L. cez Aerokluby, až k Zväzarmu. Za 41 rokov svojej leteckej praxe som takéto vnímanie zažil viackrát, ale trochu som to pochopil až celkom nedávno.
To som ešte netušil, že sa k téme tej „najmladšej a najľahšej“ zložky všeobecného letectva – ktorú som v Číne v skutočnosti nikde ani nezazrel, teda lietadlá kategórie UL / LSA / VLA (alebo to smiešne označenie LŠZ, či ŠLZ) vrátim, a to priamo k jadru veci.
Zhruba v apríli 2021 ma oslovil čínsky kamarát s nečakanou prosbou. Náš spoločný obchodný partner vraj pred časom kúpil licenciu na výrobu Sharkov v Číne a potrebovali by lietadlo zmontované v Číne otestovať, uvoľniť do prevádzky a súčasne vyškoliť aj testovacích pilotov pre výrobnú spoločnosť zložitého mena, ktorej skrátenú verziu môžeme uviesť ako SHARK CHINA. Nedávalo mi to úplne zmysel, ale v podstate som reagoval a odpovedal pomerne jednoducho … skúšobný pilot síce som, inštruktor tiež som …ale Shark vôbec nelietam (jeden let zo zadnej kabíny som nepovažoval za dostatočný), takže asi bude lepšie pozrieť sa po niekom inom. Naviac, výcvik by bolo lepšie urobiť u originálneho výrobcu … atd., všetky rozumné atribúty som vyhodnotil a vymenoval ako sa patrí. Lenže čínsky partner nakoniec považoval za najvhodnejší spôsob vykonanie skúšobného letu priamo na letisku výrobcu a všetky potrebné kroky na podporu projektu dokázal zaistiť, vrátane potrebného preškolenia na Shark. Preškolenie na Shark mi urobil človek z najpovolanejších – Vlado Pekár ešte koncom mája 2021 a s typickým poklepaním oboma rukami na ramená a slovami „po pristátí zaroluj na spojku, ja vystúpim“ mi pripomenul časy C-105 dávno minulé.
Jenki po návrate z Číny na Aerosalóne Piešťany
Moja licencia CPL však zapadla dávno niekde v minulosti, takže jedinou cestou by bolo uznanie licencie Pilota LŠZ, Skúšobného pilota LŠZ a Inštruktorského oprávnenia vydaného Slovenskou leteckou federáciou v čínskom úradnom prostredí – a to napriek tomu, že hneď na titulnej strane tejto licencie je priamo uvedené, že je vydaná mimo pravidlá ICAO a platná len v národnom prostredí. Takto som to aj s upozornením a kópiami dokladov odoslal do Číny. Ale div sa svete, z Číny som po čase dostal stručnú správu: „Your Pilot license has been approved by CAAC” – teda čínskym leteckým úradom. Toto bola mimoriadne dôležitá správa, lebo 2ako všetci vieme: „Lietať sa naučí každý blbec – ale ÚRAD, úrad je dôležitý“.
Moja otázka, ako sa dokáže čínsky centralizovaný systém vyrovnať s lietaním cudzinca v ich prostredí a vo vzdušnom priestore – teda samostatné lety na jednopilotnom lietadle „bez dozoru“ na palube, bola zodpovedaná prísľubom aktívnej kooperácie – to som si vysvetliť veľmi nevedel. Rovnako som akosi podvedome vnímal obrovské riziko jazykovej bariéry spôsobenej čínskym jazykom, pretože túto problematiku nielen teoreticky poznám, ale mám s ňou pomerne bohaté skúsenosti. Totiž aj Číňan dokonale ovládajúci anglický jazyk – a takých je naozaj veľa – po dlhšom čase v miestnom prostredí stráca správnu výslovnosť, ale najmä pre nás čitateľnú intonáciu, pretože ich jazyk používa na tvorbu hlások iný systém. My ako cudzinci zase naopak nemáme až takú schopnosť ich intonáciu správne „prečítať ušami“ a to v prípade skreslenia rádiovým prenosom začína byť neriešiteľný problém. Ale, keďže som dal slovo a podmienky sa krok za krokom napĺňali, situácia bola v stave „Aleia acta est (kocky sú hodené)“ tak som sa snažil naplniť aspoň základné osobné penzum skúseností, to znamená, lietal som Shark, keď som k tomu mal príležitosť.
Vedel som, že väčšinu vyrobených lietadiel Shark zalietaval skúšobný pilot českého LAA Mirek Rakušan z Kroměříže, požiadal som ho teda nielen o radu, ale aj o pomoc. Podarilo sa, podelil sa so mnou výrazným spôsobom o jeho „know –how „ a ukázal mi aj prakticky, ako tento druh skúšobných letov vykonáva on. Podľa týchto informácií som spracoval niečo ako „Osnovu výcviku“ pre potenciálnych skúšobných pilotov, s dôrazom na špecifiká typu Shark UL, vrátane tandemového usporiadania kabíny a požiadaviek na činnosť skúšobného pilota počas skúšobného letu s novo vyrobeným lietadlom vrátane pomerne podrobného tabuľkového prehľadu „Initial TEST Flight Program“. Tento dokument mi potom pomohol prekonať značnú časť potenciálnych nedorozumení a rozdielneho chápania niektorých postupov.
Z hľadiska administratívy, zásadným momentom bol okamih vyjednávania o poistení lietadla, resp. lietadiel a mojej maličkosti. V tomto prípade čínska poisťovňa nebrala do úvahy žiadne iné dokumenty či rozhodnutia CAAC, ale jasne stanovila požiadavku dodať vek pilota, úplný prehľad dosiahnutých vojenských aj civilných kvalifikácií, počet nalietaných hodín, počet pristátí, úplný prehľad typov lietadiel počas celej leteckej kariéry a dátumy posledného letu na typoch a nakoniec počet letov a nálet na testovanom type.
Posledný údaj bol k polovici Februára 2022 na Sharku 77 letov a 15 hodín 30 minút, z toho cca 10 letov z inštruktorského sedadla. Dovetok o osobnej zodpovednosti za dodané údaje pre poisťovňu je samozrejmosťou. Na základe týchto údajov poisťovňa vypočítala sumu poistného a stanovila tiež obmedzenie, že na novom testovanom lietadle smiem vykonať maximálne 15 letov, ale pritom nestanovila maximálny nálet. Počet letov ani nálet na dovezenom lietadle (výrobné číslo 065), ktoré bolo právoplatne zalietané u slovenského výrobcu, neboli poistkou nijak obmedzené. Toto lietadlo som po príchode na tvár miesta a „domáce letisko“ používal na rozlietanie sa v čínskom prostredí, na výcvik, ale tiež na testovanie riešenia niektorých problémov, ktoré sa za cca dva roky lietania v Číne na Sharku 065 registrácie B-109J objavili.
Ale pred príchodom „na tvár miesta“ vo východnej Číne ma čakala iná anabáza. Nulová tolerancia k nákaze COVID zo strany čínskej vlády znamená riadnu kalváriu – to som si myslel pred odletom. Musel som totiž absolvovať 4 x testy počas 4 dní, z toho 2 x dni za sebou s odberom krvi na Slovensku a 2 x dni s jednodennou pauzou v Rakúsku – suma sumárum teda cca 1.800 km cestovania od 1. do 4. marca 2022. No, asi ani niet k tomu čo dodať.
Ale skutočná kalvária začala neskôr. Letel som 5. marca 2022 z Viedne lietadlom A330 China Airlines – a bol to jeden z najhorších letov v mojom živote. A to som prosím pekne relatívne pravidelne cestoval na trase Islamabad – Karachi linkou B747 vo verzii full seat (teda bez rozdielu triedy) v 100 percentnom obsadení, či v zľahka preplnenom C-130 Hercules na miestnej trase z Nawabshah do Lahore, kde bolo pomerne veľa miest aj na stojáka (4 hodiny letu). Táto A330 bola stará, preplnená ba až prepchatá plnými sedadlami, cabin crew boli oblečení v protivírusových overaloch oblepenýcch izolepou na rukávoch, chirurgické rukavice, rovnako na tom bola aj minimálne polovica cestujúcich, celých 10 hodín, s okuliarmi (lyžiarske / laboratórne ?) a štítmi nasadenými … jedlo v akejsi igelitke narvané v kapse operadla, kde sa normálne vojdú tak katalógy … no, celkovo hrúza.
poloha Konferenčného centra, kde sme strávili 22 dní v karanténe
Na letisku v Beijing sme pristáli ráno za celkom príjemného počasia 6. marca 2022, počasie oblačnosť tak do 3-4 / 8, vietor variábl 2-3 metre, teplota +/- 0 stupňov Celzia. Po vystúpení z lietadla, ktoré trvalo cca 30-40 minút, sme šli ľudoprázdnym letiskom, halami rozdelenými panelmi od nedávnych Olympijských hier, vedení eskortou ľudí v overaloch od jedného testu k druhému testu, potom k tretiemu … preložené mnohými čakaniami (na koho, alebo čo neviem, lebo to vyzeralo, že sme tam sami) až sme sa po cca 6-7 hodinách dostali k batožine. Ale tú sme si len cca 300 metrov potiahli k nakladacej rampe a naložili na nákladné autá. Nakoniec nás cestujúcich naložili do autobusov – celkovo 5tich či 6tich, ktorým pred odjazdom prelepili dvere širokými páskami s výstražnými nápismi a pod eskortou asi 6 policajných áut so sirénami sme vyrazili do mesta Beijing. Napriek policajným sirénam sme si vychutnali cestu zápchami a v celkom ostrom slnku, so zavretými oknami v autobusoch sme dorazili do komplexu Beijing Tianhu Conference Center. Popisovať „prijímaciu procedúru“ tu nejdem. Dám sem len pár fotografií, lebo pamätať si to treba. Miesto pobytu ukazuje krížik na mape. Samotné Konferenčné centrum je v celkom príjemnej lokalite, izby nie sú luxusné, ale určite lepší štandard.
karanténna izba pri mojom príchode 6. marca 2022
Toto Konferenčné centrum bolo pre nás určené ako povinná vstupná štátna karanténa na 21 dní … ale v skutočnosti sme prišli 6. marca o cca 16:30 hod. ku dverám izby a vypustili nás 28. marca okolo 10:00 hod. Počas celej doby sme boli izolovaní na izbách, bez možnosti opustiť izbu čo i len na okamih, jediné „návštevy“ boli dvojice testovacích „mimozemšťanov”. Najskôr každý deň 2 x prvý týždeň, potom 1x za deň a posledné asi 1x za dva dni okrem poslednej dvojitej testovacej dávky. Stravu nám nechávali na skrinke pred dverami s výkrikom … nebudem bližšie popisovať, čo mi to pripomínalo, ale isté scény z filmov by sa hodili. Okrem toho dva razy denne zvonku dezinfikovali všetko, chodbu, dvere … postrekom zrejme chlórového dezinfekčného prostriedku. Keď som pri odchode videl tú spúšť na vnútorných chodbách spôsobenú dezinfekciou – bolo mi to až ľúto. Neviem, ako to dajú do poriadku, ale lacné to nebude.
Strava bola celkom dobrá … ale samozrejme nikto sa vás nespýtal, čo by ste si dali. Voda balená na izbe, v prípade, že by vám chýbala, stačilo povedať. Meranie teploty 2 x denne a reportovanie ! a tu sa musím zastaviť a vysvetliť niečo dôležité. To je WeChat. WeChat je niečo typicky čínske, istá forma sociálnej siete (?), alebo čohosi, čo ju nahradzuje. V Číne si totiž žiadny Google, ani YouTube, ani Whatsapp, ani Viber, Telegram … nič, a už vôbec nie Facebook, neužijete. Na Fakebúku som nikdy nebol a nechýba mi, ale tu ani neexistuje, a ani žiadny jeho sociálny súrodenec.
… ak nikde nevidíte príbor, je to správne … len paličky
Ale bez WeChatu v Číne neexistujete vy. Prvá vec, ktorú som si tu musel vyriešiť bolo doplnenie čínskeho telefónneho čísla pre niektoré úkony, ale vždy a všade mi umožnili sa pripojiť na wifi a vyplniť dotazníky, evidenciu, letenku, no úplne všetko, cez WeChat. Samozrejmosťou je telefonovanie cez WeChat. Kvalitné a pohodové, žiadne prerušovania… posielanie súborov, žiadne ukladanie, uložto, obmedzenia … 500 – ,600 megový súbor len tak … hodiť do kontaktu a je to. Tu v Číne sa ani s hotovosťou moc nepochlapíte, platí sa cez WeChat. Platobná karta… niekde, ale v malom meste nie.
Takže po príchode do karantény niekto zodpovedný vytvoril WeChat Group, kde sme všetci 2 x denne reportovali teplotu … hovoria tomu Solitaire a pod číslom izby a vaším „nick name“ sa objavila nameraná teplota a stav s ohľadom na prípadné príznaky … taká pomerne prísna disciplína. Wifi na izbe bola samozrejmosťou a nikdy ani len nezakolísala … lenže vyhľadávače typu Baidu sú pre našinca na dve veci… čokoľvek Google pozitívne sa rovnalo NULE. Začal som používať ruský Yandex a celkom sa to dalo prežiť. Čínštinu proste (okrem obchodu cez WeChat) proste nedám. No, popisovať 22 dní karantény zmysel nemá – a ani sa k tomu nechcem vracať.
Začal som počas karantény, samozrejme cez WeChat – lebo videokonferencia je základným prvkom aplikácie (pardon, ale toto všetko je realita), vyučovať teóriu mojich kolegov na letisku, ktorých si firma vybrala ako kandidátov na skúšobných pilotov. Asi som niekde niečo prehnal, ale po dvoch lekciách oznámili, že sa na to necítia a kurz opustili. V tejto situácii zostal jeden pilot (aj to bol môj výber) a snaha pozvať iných pilotov ochotných sa zapojiť do projektu. Jedným z nich bol aj skúšobný pilot Diamond Airfcraft, takže som sa celkom tešil. Lenže politika nulovej tolerancie tak zamotala situáciu lokálnymi „lockdownami“,2 že do konca marca mi zostal jeden kandidát, pretože nikto iný nemohol pricestovať do miesta, ktoré konečne idem pomenovať.
To miesto sa volá Sino-Czech-Slovakia Friendship Farm a je súčasťou China-Hebei province Cangzhou City. Zdá sa vám to zložité ? Trochu asi áno. V skutočnosti sa jedná o mestečko s cca 70-80.000 obyvateľmi, teda, je to skôr dedinka, ktorá vznikla okolo niečoho, čo pamätníci poznajú ako Štátny majetok za socializmu a jeho súčasťou nevyhnutne bola Strojno-Traktorová Stanica, teda STS, ktorú pomohli založiť a rozbehnúť česko-slovenskí traktoristi, zámočníci a družstevníci. Takže Farma Čínsko-Česko-Slovenského priateľstva je dnes oficiálne meno mestečka a keďže sa do čínštiny prekladá čiastočne logicky a čiastočne foneticky, Zhongjie Farm, skrátene Zhongjie je to miesto, o ktorom je reč. História je zobrazená okrem mena aj na miestnych pamätníkoch a je dokonca zosobnená aj v súsoší traktoristov (či je to úplne Zetor, to neviem) ale celkom milo túto históriu dopĺňa množstvo sošiek Krtka, známeho kresleného hrdinu animovaných filmov pre deti. Že prečo? No pretože „Krtek nemluví“ a všetky deti mu rozumejú …
Zhongjie Industry Park je súčastou China-CEEC(Cangzhou) SME Cooperation Zone a je to už moderná časť histórie, pretože CEEC znamená v skutočnosti Central nad East European Countries a opiera sa o minulosť so snahou obnoviť spoluprácu, ale tentoraz už na priemyselnej úrovni. Oblasť je totiž pomerne silne industrializovaná, lebo poľnohospodárstvo tu síce muselo začať, aby sa tu vôbec dalo žiť, lebo silne presolená pôda na morskom pobreží potrebovala kultiváciu, aby tu bolo možné udržať aspoň akúsi vegetáciu. Dnes je to oblasť silne obsadená petrochemickým a chemickým priemyslom. Dopad na leteckú prevádzku to má vcelku zaujímavý – pri priemernej nadmorskej výške 1-2 metre tu máte v pomerne malej vzdialenosti od letiska dosť vysoké komíny a značnú spleť vedená vysokého napätia, čo sú mimoriadne nepríjemné prekážky. Nepríjemné najmä preto, lebo terén vlastne ničím nevaruje, je mimoriadne plochý a nevýrazný. Naviac – teda aspoň v období môjho pôsobenia v tejto oblasti – sa prejavovala blízkosť mora celkom nepríjemne silným zákalom, ktorý znižoval dohľadnosť pod minimá. Niečo podobné som pred rokmi zažíval v Přerove pri preškoľovaní sa na lietadlo MiG-21. Celkom bežne sa vyskytovalo počasie definované ako JASNO 3, teda jasné bezoblačné počasie s dohľadnosťou 3 km. V Přerove to mala na svedomí chemička, ale tu, napriek chemickému a petrochemickému priemyslu komíny akosi veľmi nedymia, ale more si tu vyberá daň.
satelitná mapa Zhongjie farm
Môj príchod do Zhongjie bol celkom dramatický. V Beijing mi nakázali sa obliecť do skafandra s chirurgickými rukavicami, maska, štít, návleky … no, komplet a sanitka s lekárom na palube ma asi 3 hodiny viezla do Zhongjie. Človeka, ktorý bol 22 dní v úplnej izolácii a po asi … no mnohonásobnom negatívnom testovaní. Po príchode som vystúpil zo sanitky a čakajúci priatelia mi pomohli sa okamžite „odstrojiť“ a celý komplexný ochranný oblek ešte pred lekárom hodili do popolnice. Ale karanténny tanec ešte nekončil. Musel som bývať na ubytovni novopostavenej Leteckej akadémie – nazývajú to dormitory – ešte sedem dní v tzv. „domácej karanténe“ lebo som prišiel do dediny Zhongjie z Beijingu. Ale počas týchto dní sme už usilovne pracovali, stihli sme zaistiť telefónne a dátové spojenie a najmä teoretickú prípravu. Stýkal som sa len s členmi „domáceho kolektívu“ a aj testovacie komando prišlo asi iba dvakrát, veľmi profesionálne odrobiť svoju prácu.
Ak si pozriete satelitnú mapu, vidíte jasne dráhu letiska … no, to nie je moje pracovisko, to sa dá rozoznať len ako tenká čiarka južne veľkej dráhy. Severne od veľkej dráhy je dedina Zhongjie, má skoro pravidelný tvar, z ktorého na severe len trošku presahujú nové budovy Industrial Park. Kde je aj fabrika SHARK China. Na západe je okresné mesto Huanghua, s počtom obyvateľov cca 600 tisíc a juhovýchodne je chemický industriálny komplex. Ten komplex je obrovský, asi ako tretina celého Zhongjie … ale je z tých menších, ostatné sa tiahnu smerom na východ k morskému pobrežiu. Dráha letiska, ktorá je dominantnou na snímku, je dlhá necelé 4 kilometre a je vo výstavbe. Mala by byť dokončená koncom roku a je súčasťou plánu rozvoja tejto oblasti. Aktuálny stav je mierne pokročilejší ako na snímku, je už dostavaná ďalšia časť appronu na južnej strane a dokončuje sa dominantná letisková veža. Aktívna dráha pôvodného letiska má rozmery 900 x 20 metrov smer vzletu a pristátia RWY 24/06 a vedie mierne šikmo k novej dráhe, zrejme teraz uvažovaná ako budúca rolovacia dráha. Z polohy je zrejmé, že pôvodný plán zrejme s veľkým letiskom nerátal a chemický komplex mal prioritu. Situácia je dnes teda iná, letisko má naozaj veľkú dráhu, malo by mať kapacitu na všetko okrem A380. Len pre osvetlenie priestorových a vzdialenostných informácií, satelitná mapa nižšie ukazuje zhruba vzdialenosť od krajského mesta Cangzhou s cca 1,6 miliónom obyvateľov a najmä od vojenského letiska jasne viditeľného severne od Cangzhou. Vzdialenosť je asi 40 kilometrov vzdušnou čiarou. Kraj Cangzhou má asi 8 miliónov obyvateľov.
podarilo sa mi natiahnuť zhruba spojnicu medzi základňou Cangzhou a letiskom Zhongjie
Treba podotknúť, že hlavné mesto prefektúry, teda niečo ako krajské mesto Cangzhou je zhruba 90 kilometrov od veľkého medzinárodného vzdušného prístavu Tianjin a asi 180 kilometrov od hlavného mesta Beijing. Samotné letisko Zhongjie so svojou dĺžkou 900 metrov je vlastne celkom nenápadnou štruktúrou popri dominantnej dráhe vo výstavbe a ostatným stavebným objektom v okolí.
V okolí, najmä južne od letiska je vidieť pôvodné farmárske vidiecke dedinky typické pre túto oblasť, ale aj rozostavané prvky veľkej dopravnej infraštruktúry, najmä široké cesty. Celá oblasť je popretkávaná kanálmi, pretože blízkosť mora a malá nadmorská výška jednoducho znamená vysokú úroveň vodnej hladiny. Smerom k morskému pobrežiu sa potom rozprestierajú obrovské vodné farmy, kde sa zrejme pestuje nejaký „seafood“, ale množstvo krabov rôznych typov sa loví v pobrežných vodách.
No a tu je pomerne detailný snímok našej letiskovej infraštruktúry tak, ako sme ho aktuálne využívali. Lietadlá Shark parkujeme v hangári so zelenou strechou v severozápadnom rohu apronu, na stojiskách stoja ukotvené lietadlá leteckej akadémie Jinsheng, prevažne DA40, jeden DA42 a občas k nám zavítal Pilatus PC-6 z Asia Express a Cessna 208. Dráha síce nemá publikované skoro nič, ale lieta sa tu aj v noci. Letisko nemá zatiaľ pridelený ani ICAO kód, koniec-koncov ako možno väčšina letísk všeobecného letectva (to je teda blbý výraz), lepšie povedané General Aviation, v Číne.
Jenki
to be continued …