dňa 30.6.2009 spomínala Hanka Havelková, resp. dnes Ing. Mária Letkovičová, CSc.
Na tejto fotografii mám 15 rokov a som plachtárskou žiačkou na letisku v Nitre – Janíkovciach, vetroň je VT-109 Pionier
Narodila som sa 30.6.1949, čo znamená, že práve dnes mám 60 rokov. Je to frustrujúce, lebo som bola na letisku vždy najmladšia vo svojej výkonostnej skupine a naraz nielen že som najstaršia, ale tam dokonca už ani nie som. Boli doby, kedy mi to pripadlo menej pravdepodobné ako smrť. Nebyť dnes na letisku. Ani neviem, ako to všetko ubehlo. Plachtársky výcvik som začala na jeseň v roku 1964 na letisku v Nitre – Janíkovciach. Vtedy ešte Veľkých Janíkovciach a nebola to už Nitra
lietanie elementárky v roku 1965, z nášho ročníka 1964 / 65 zostal natrvalo u letectva Peter Beník, z nasledujúceho Mirko Adámek
Na začiatku kurzu nás bolo takmer 50, chodili sme celú zimu trikrát týždenne na teóriu. Možno dám dohromady, kto to prednášal :
aerodynamiku Dušan Libant, ktorý bol aj naším inštruktorom a mal našu skupinu na starosti až do pilotných skúšok
meteorológiu Bohuš Mesároš
predpis Béla Fülöp (Ing. Vojtech Fülöp) – vtedajší náčelník
prístroje Stano Bezák
navigáciu Mico Mikula
stavbu a údržbu Imro Letkovič, ktorý spolu s Paľom Paluškom všetkých občas zaskakovali
vtedy ešte neboli inštruktormi
Po skutočne výdatnej a dlhej teórii boli skúšky z teórie a mohli sme prejsť k balansovaniu vo vetre. K samotnému lietaniu sme sa napokon dostali sedemnásti. Školným vetroňom bol Pionier. Boli sme posledná výcviková skupina na tomto excelentnom stroji. Ďalší ročník sa už školil na Blaníkoch, čo sme im k smrti závideli. My vlaňajší sme smeli sadnúť do Blaníka až po odlietaní 100 hodín
Letisko vtedy patrilo Zväzarmu a vládla na ňom takmer vojenská disciplína. Vo väčšine priestorov sedeli nejaké vojenské šarže. Mám dojem, že hodnosťami aj dosť veľké. Nespomínam si, čo tam robili, okrem plukovníka Mäsiara, ktorý sa rád často rozčúlil, čo sa prejavovalo tým, že verejne hlučne poskákal po vlastnej brigadírke
Spomínam si iba na pána Struhára, vtedajšieho technika, vysokého štíhleho pána s veľkou autoritou. Keď to povedal pán Struhár, tak to bola bez diskusie pravda. Druhou pravdou bolo vždy to, čo povedal Náčelník. Tretím neomylným bol Inštruktor. Myslím, že sme vždy mali k tejto trojici veľkú úctu my všetci žiaci a asi ešte aj mladí piloti – športovci. Ja určite
Prvý rok nás mal na starosti všetkých spomínaný Ďuďo Libant, čo bolo od neho veľmi obetavé. Ale to som pochopila až neskôr. Mať na starosti 17 žiakov, ktorí všetci chceli do vzduchu, jedného Pioniera, jeden starý traktor a večne haprujúci navíjak s trhajúcimi sa lanami, je skutočne veľký výkon. On však statočne v tom vetroni sedel a pokiaľ sa dalo, s každým odletel, čo vládal. Stropom bolo 8 letov na hlavu a deň. Akýsi predpis hovoril, že viac sa nesmie. Neviem, či som niekedy ten predpis videla napísaný, ale bol to všeobecne uznávaný zákon
To bol rok 1965. Členské bolo mierne, tuším sa platilo 100.- Kčs za rok, ak sa konal výcvik, inak to bolo 30.- Sk. Motorári boli špeciálna vojenská kasta, ktorá nami – plachtárskymi žiakmi – hlboko opovrhovala. Teda presnejšie, nevideli nás
Boli sme hmyz, čo behá s metlou, handrou, nosí vodu na štart, rád venuje starším svoj obed, alebo behá do krčmy na kopec po nejaký chlieb a salám, otvára a zatvára hangár, vytláča lietadlá, zapletá laná a čaká, až sa na nich niečo niekedy ujde
Vôbec nám to nevadilo. Ten hangár som pozametala počas výcviku a niekoľkých rokov po ňom možno stokrát. Bola som štíhla a vôbec som nemala problém s nadváhou. Bola som tuším aj slušná a zdvorilá. Letisko ma naučilo jednať s ľuďmi. Vtedy ešte bol problém s telefonickým spojením a preto, pokiaľ sadol vetroň v teréne, mohol pilot požadovať od najbližšej spojovateľky hovor „Avia pilne“, alebo dokonca aj „Avia blesk“. Lichotilo mi to. A bola som historicky prvá Bélova Maryška. Ten idylický náčelník (po ňom sú pomenované príšerné vyťahané krátke nohavice na náčelnícke gate) volal každú ženu na letisku Maryška a až u mňa mu to vyšlo. Čo si asi ani neuvedomil, pretože mňa zase každý volal Hanka
Rok 1966 už bol menej hektický. Inštruktorský kurz vo Vrchlabí si urobili páni Letkovič a Paluška. S nimi na kurze bola aj Jindra Paušová mladšia z Ranej u Loun. Z toho kurzu sa s nimi vrátila do Nitry, kde už zostala natrvalo. O inštruktorstvo nad našou skupinou sa teraz delili traja inštruktori, ale mali už aj ďalší silný ročník nových žiakov
Otcovia – zakladatelia, nástup v roku 1963 zľava :
Ján Smatana, Vojtech Fulop, Cyprián Tehlár, Imrich Hlaváč, Milan Mikula, Eva Libantová, Jozef Ott, Miroslav Hudec, Dimitrij Pavúk, Alexander Kiss, Bohuš Mesároš, Teodor Horský, Imrich Letkovič, Peter Kotry, Imrich Molnár, Ján Dobiáš, Ľudovít Gál, Stanislav Bezák, Dorka Čužová
Pamätám sa na nedeľné ranné nástupy presne o 8:00 hod. Kto dovtedy neprišiel, už v ten deň nelietal. Mohol ťahať na navíjaku, jazdiť s traktorom, robiť štartéra, zapisovať lety, ale nelietal. Nemal meškať. Pritom do Janíkoviec jazdil jeden autobus číslo 6 z nádražia, v nedeľu z námestia. Ráno šiel jeden o šiestej a jeden o 7:10. Musela som naň dobehnúť spod Kalvárie. Dodnes nechápem, prečo sem nejazdila na bicykli, akosi sa to nenosilo, aj keď betónky na poliach si to priamo pýtali. Osobné auto mal len Dr. Ivan Vnuk a Ing. Juraj Chyba
Pokiaľ sa pamätám, nikdy nikoho nevozili. Neskôr sa autobus zmenil na číslo 19 a začal jazdiť krížom cez sídlisko Chrenová a nie popod Zobor. To bolo už celkom slušné skrátenie cestovania. Večer bol vždy plný pilotov. Na Mikovej pristupovali koníčkári
môj štart na prvú päťhodinovku na svahu dňa 12.10.1965 za Zoborom, VT-425 Šohaj
V lete roku 1965 som urobila pilotné skúšky na Pionieri a bola preškolená na Šohaja 125, neskôr aj na 425. To už bola celkom iná káva. Bola to paráda. Prvú päť hodinovku som urobila na Šohaji na svahu nad Zoborom na jeseň 1965. Na druhý pokus. Pri prvom som skončila aj s Pionierom v repe pri prachárni. Pionier nesadal často do terénu a jeho rozloženie a preprava bola celkom pamätná udalosť
Vtedy sa začínalo rozbiehať aj organizované ženské plachtenie vďaka Jožkovi Smolkovi z Trenčína. V Nitre mu pomáhal spomínaný Ivan Vnuk. Bola som jediná potenciálne vhodná žena, navyše ma to aj bavilo a mala som šťastie
1. sústredenie slovenských plachtárok v auguste 1966, zľava : Jožka Švancarová, Anka Rechtorovičová, Anka Moskalová, Hanka Havelková, dole sedia vlekári Ján Cagalinec a Ivan Klokoč
V Nitre bolo aj prvé sústredenie plachtárok v roku 1966. Bolo ich cca 10. Ja som mohla iba sledovať, ako lietajú. Ale vtedy si ma Smolka všimol. Ako tú malú z Nitry. Na jar v roku 1967 som bola preškolená na Orlíka VT-16, neskôr VT-116 a lietala toľko, koľko som stihla. Dokonca viac, ako sa mi chcelo. Za niekoľko mesiacov som na Orlíku nalietala viac ako 100 hodín a splnila podmienky pre účasť na I. majstrovstvách Slovenska v plachtení žien
Anka Moskálová, Hanka Havelková – fotografia z albumu p. Králikovej
Jasné, že neboli GPS. Tí starší mali aj mapy. My mladší často ani to nie. Pamätám na jedno skvostné počasie, kedy každý letel na západ, ale boli iba dve mapy Čiech. Mne sa neušla, ale dostala som „prípravu“, leť stále na západ, pokiaľ to pôjde! Dnes sa sama čudujem, ale vtedy mi to prišlo ako dostatočné. Našťastie sa to nádherné počasie rýchlo pokazilo a čo nevidieť sme sa všetci stretli na zemi v Kunoviciach. Nikto nemal opletačky
Prvé ženské Majstrovstvá Slovenska v plachtení sa konali v Trenčíne. Bolo nás tam 11 aktívnych pretekárok. Prvých 6 malo postúpiť na československé majstrovstvá v Ranej u Loun. Kto nelietal preteky nevie, aký je to výkon. Treba obetovať 14 dní. V týchto dňoch sa mali odletieť minimálne 4 disciplíny. Stihli sme ich 10
Vo vetroňoch neboli rádia. Komunikovali sme so zemou pomocou plachiet. Otočný bod sa nefotil, ale musel sa špeciálne naletieť v maximálnej výške 1000 m, aby na zemi sediaci komisár mohol vetroň identifikovať. Na tých prvých pretekoch som skončila ako piata. Potom to prerátali a bola som šiesta. Potom to ešte raz prerátali a skončila som siedma, s rozdielom deväť bodov medzi piatym a siedmim miestom
A s informáciou, aby som pochopila, že domáca pretekárka sa musí umiestniť na postupovom mieste. Pochopila som
súťažná varecha p. Králikovej / Trenčín 1967
na skupinovej fotografii všetkých účastníčiek I. Plachtárskych Majstrovstiev Slovenska žien v Trenčíne sú:
spodný rad zľava : Barborka Chalachánová z Ružomberka, Anka Rechtorovičová (Králiková) z Bratislavy, Jindra Paušová (Palušková) z Nitry – víťazky
horný rad zľava : Alika Molnárová z Trenčína, Hanka Havelková (Letkovičová) z Nitry, Jožka Švancarová (Belajová) z Bratislavy, Blažena Vozárová (Lednárová) z Bratislavy, Libuša Burešová z Ražňan, Anka Zimániová z Partizánskeho a Vierka Lisá z Bratislavy, chýba Marta Luptáková z Bratislavy. Závodne nelietali, ale boli tam ešte Libuška Stritzová z Partizánskeho a Helenka z Trenčína
v Orlíku sedí Jožka Švancarová – Belajová, pomáha jej Alika Molnárová, v kockovanej košeli Hanka Havelková, archív p. Belajovej
PM SR žien Trenčín 1967 / archív Viktora Ščasnoviča
Hanka Havelková svedomite čistí svojho “ Blaníka „. Oplatilo sa. Striebristý tátoš ju vyniesol na svojich krídlach až do 7.000 metrov výšky, čo znamená nahjlepší výkon v histórii bezmotorového lietania československých žien ( Technika a šport, 27.10.1967)
Ten rok sa mi vydaril. Zmaturovala som a bola som prijatá na Univerzitu Komenského do Bratislavy
V októbri sa konalo sústredenie na letisku v Poprade, čakali sme na dlhú vlnu. Bolo to celkom neuveriteľné, ale ona prišla a bola skutočne silná. Lietalo sa na jedinom špeciálnom Blaníku z Trenčína, ktorý mal kyslíkovú fľašu. Bolo tam celé Slovensko. Mali sme vojenské kožušinové oblečenie. Ja som mala z domu také akurát na moju postavu, ale rýchlo ma ozbíjali potrebnejší. Do vzduchu som sa dostala medzi poslednými až neskoro popoludní, v číchsi čižmách – jedenástkach a akejsi bunde a ako sa ukázalo, s malou zásobou kyslíka. V tom vzrušení to nikto nekontroloval. Mali sme ho používať od 4.000 m vyššie
Vietor bol skutočne veľký, stála som rýchlosťou 165 km proti Slavkovskému štítu, teplota vonku bola okolo mínus 50 stupňov. Bolo to ako vo výťahu. Tatry zmizli a boli ako hromádka štrku, keď sa vysypú jedny táčky. Vetrone ešte stále nemali rádiá. Mali sme informáciu, že ak by sa mraky pod nami zavreli, nemáme ísť pod ne, ale letieť po vetre, koľko sa dá, raz sa pretrhnú, ale najvýhodnejšie by bolo sadnúť v Tirgu Mureš v Rumunsku. Zase sa dnes čudujem, ale vtedy to bola dobrá a splniteľná informácia
certifikácia výstupu v dlhej vlne športovým komisárom p.Patočkom
Samozrejme nikto nemal mapu, nieto Maďarska, alebo Rumunska, načo aj, veď to malo byť nad mrakmi. No a potom prišlo k problému. V nejakej výške, dosť veľkej, bola naraz fľaša s kyslíkom prázdna. Alebo sa to nejako zaseklo, to sa nedalo zistiť a ani opraviť, bola na zadnej sedačke
Naraz sa nedalo vôbec nadýchnuť, presne ako som neskôr zistila na pľúcnom vyšetrení na spirometrii, keď zavrú vzduch a merajú odpor. Nedalo sa ani druhý ani tretíkrát, viac som to neskúšala, dala dole masku a vetroň hodila do špirály. Bola som podľa prístrojov vo výške 7800 m nad morom. Dole to šlo celkom rýchlo, chcela som to vybrať v 2000 m, ale podarilo sa až v 400. Na zemi to bolo dosť drsné, vietor bol divoký a pristávanie sa konalo tak, že dve partie chytali krídla nad zemou ešte pred dotykom, aby sa vetroň neprevrhol
Chytili ma, tak ako ostatne všetkých. Nič sa nikomu nestalo, žiadna nehoda. Dodnes sa čudujem. Týmto letom som splnila podmienku na diamant za prevýšenie. Malo to však háčik. Mechanický barograf, ktorý kreslil priebeh letu na začadený pás papiera, sa mi pri štarte, alebo pri lete v rotore zasekol a ručička sa uvoľnila až vo výške cca 4800 m. Ďalej to už kreslilo správne
Táto chyba spôsobila, že bola páska aj s barografom poslaná do Prahy, vtedajšiemu hlavnému športovému komisárovi Patočkovi, ktorý ju osobne posúdil a vyhodnotil, ale až takmer po dvoch rokoch. Vtedy to už nebolo príliš aktuálne. Ovšem nikdy som nedostala ani diamant, ani mi nebol priznaný rekord, pretože vtedy ešte bolo celkom jednoliate Československo a Jindra Paušová staršia mala registrovaný výkon o 80 metrov viac
Po roku 1968 vznikla federácia a začali sa evidovať slovenské rekordy. Nefigurujem v žiadnych tabuľkách
Bola by som rada, keby ma niekto do slovenských tabuliek niekto dodatočne zapísal s poznámkou, že som ako Slovenka dosiahla za Československa celkom slušný slovenský výkon. Po pravde však musím povedať, že z naivity a náhodou. Myslím, že druhýkrát by som už do dlhej vlny nebola letela a tiež, že za tým Slavkovským štítom práve vtedy náhodou dobre zafúkalo
Prikladám v závere vyhodnotenie barozáznamu a komentár, ktorý k veci poslal vtedajší hlavný športový komisár Bohuš Patočka v Prahe Jožovi Smolkovi
Stále som lietala Orlíky, ako športovec v pokračujúcom výcviku som lietala také trate, čo mi vybrali inštruktori. Mohla som aj aktívne zasiahnuť, ale nevidela som dôvod, dôverovala som im. Tak sa stalo, že mám mnoho preletov o dĺžke 200 – 270 km. Niežeby sa nebolo dalo uletieť viac. Ale neboli skúsenosti a tradične sa lietali také divné trate, ako napríklad Nitra – Dubnica – Senica (tých spomínaných 270 km)
Hanka Havelková / leto 1969
Trojstovka bola méta pre vyvolených, bola opradená legendami, nikdy som sa ani nepokúsila ju uletieť. Preto mám reálne strieborné Céčko s jedným teoretickým diamantom. Pokiaľ sčítavam svoje nesplnené túžby, tak tento diamant k ním rozhodne patrí. Regulárne plachtárske závody som už nikdy neletela. Zúčastňovala som sa priebežnej celoštátnej plachtárskej súťaže, ktorá vtedy bežala. Pre zaujímavosť prikladám dokumentáciu, ktorá bola potrebná pre podanie jednej disciplíny do súťaže. Je uvedená v závere príspevku
No a potom všetko nabralo na obrátkach. Dospela som, síce stále som lietala, ale situáciu mi začali komplikovať aj nejakí muži, začala som študovať na Vysokej škole v Bratislave, vydala som sa za Imricha Letkoviča a narodili sa nám 3 deti
V tých časoch ešte neboli deti na letisku vítané, bola to predsa len polovojenská organizácia, nie milý rodinný klub s bazénom a a bufetom ako je to dnes. Všetky diplomy mi prepadli
V roku 1982 som si ešte zopakovala plachtársky výcvik, ale stále u toho boli tie tri malé deti, ktoré neumožňovali žiadne vážnejšie výkony. Akurát, že ich vtedy v Nitre aktívny Miško Dočolomanský naučil všetkých nejaké sprosté básničky. Vedia ich dodnes a veľmi si to vážia. Potom som ešte začala v roku 1998 lietať motorový výcvik. Už sa to dalo, už to bolo za peniaze. Chcela som síce lietať na vetroňoch, ale vtedy to už bol organizačný problém, a motorizovaný vetroň vraj nebol dosť dôstojný pre staršiu dámu
Inštruktorom mi bol Pavol Paluška. Niečo som tiež nalietala aj s Tiborom Pecháčom. Najvyšší stupeň boli sóla na Z-142. Prestalo ma to baviť. Mám nalietaných cca 400 plachtárskych a asi 40 motorových hodín. Dolietala som z vlastnej vôle potom, čo Paluška tragicky zomrel
Mária Letkovičová
