Tento prípad nemám v zápisníku zvlášť vyznačený, takže dátum neviem. Pravdepodobne v roku 1970, alebo 1971. L-200D Morava, pravdepodobne OK-SFM
Bol to bežný návrat z PRG za pekného počasia, navečer a na palube som mal dvoch cestujúcich. Jedným z nich bol Jaro Daníček, jeden z prvých zamestnancov GRZŤS (Generálne Riaditeľstvo Závodov Ťažkého Strojárstva) a môj priateľ, ktorý veľmi často a rád s nami lietal. Druhý cestujúci bol tiež zamestnanec GRZŤS , ale toho som nepoznal. Daníček sedel vpredu a ten druhý vzadu spal. Nalietaval som na dráhu 18 v Martine rovno z kurzu zo smeru od Dubnej skaly. Už na dlhom finále som si všimol, že na ľavej strane pri prahu dráhy zastal motocyklista. Bolo ho dobre vidieť, mal na hlave jasno žltú prilbu. Pozdejšie, keď som už bol na krátkom finále, s vysunutým podvozkom a veľkými klapkami, tak sa mi dokonca zdalo, ako keby sa mi díval do očí.
Nad prahom dráhy vo výške asi 5 m som stiahol plyny a začal podrovnávať. Vtom motocyklista naľahol na riadítka a vyrazil dopredu, šikmo cez dráhu rovno pred lietadlo. Ja som zareagoval tak, že som dal plný plyn a trocha som pritiahol, veľa sa robiť vzhľadom na rýchlosť tesne pred dotykom so zemou nedalo. Zaznelo slabé ťuknutie, žiadny otras nebolo cítiť. Daníček zareagoval takto : „ Boha jeho, asi sme ho zoťali !“ Ja som postupne privrel klapky a opakoval som okruh, len veľmi malý asi v 100 m a díval som sa dole, čo je s tým motorkárom. Na moje prekvapenie ten sedel na motorke a práve vchádzal do oráčiny na pravej strane letiska. Asi po 20 m spadol a ostal ležať. Po pristatí som rýchlo doroloval k našej chate a volal som na členov Aeroklubu, ktorí práve hangárovali, aby rýchlo brali sanitku a išli pomáhať tomu zrazenému. Ja som volal políciu a dispečerov do Bratislavy, aby upovedomili ŠLI, že sa stala nehoda. Medzitým doviezli toho motocyklistu sanitkou k hangáru. Z nemocnice už bola volaná pohotovosť. Ten človek sa zdal byť pri vedomí, sedel vzadu v sanitke a doslova čumel. Ja som mu v zlosti začal nadávať čo to urobil, ale vtom som si uvedomil, že on ma vôbec nevníma. Z nemocnice dorazila sanitka, ale keďže ten zranený sa mlčky bránil akémukoľvek pohybu, tak ho nechali v letištnej sanitke, len lekár si sadol k nemu a viezli ho do špitála. Potom prišli dopravní policajti a keď sa dozvedeli, že incident sa stal na dráhe, tak vôbec nechceli ísť na miesto kde sa to stalo s tým, že to je jasné. Dalo mi veľa námahy, kým som ich presvedčil aby tam šli, zmerali to všetko a urobili nákres. Večer som potom išiel do nemocnice sa informovať, čo je s tým zraneným. Povedali mi, že je vo vážnom ohrození života, napojený na prístroje v bezvedomí a pravdepodobne že má prelomenú lebku. Má ťažký otras mozgu a čakali na primára, ktorý mal rozhodnúť čo ďalej.
túto Moravu / OK-SFM som mal pridelenú a najviac som s ňou lietal, na fotografii je v PRG pred hangárom C, kontroluje ju Edo Langr, výborný mechanik a kamarát
Na druhý deň hneď ráno dorazila z BTS trojčlenná vyšetrovacia komisia, a prvé čo mi povedali bolo, že mám odovzdať diplom a nachystať sa na dlhý pobyt v base, pretože som „ zramoval“ človeka. Nechceli ísť ani na plochu sa pozrieť, kde sa to stalo. Keď som im povedal, že to včera zdokumentovali policajti, tak šli aby si vraj urobili svoj obraz. Hneď na dráhe začali hovoriť inak, keď zistili že miesto nárazu bolo na prostriedku dráhy, 180 m od prahu. Boli tam ešte šupiny žltej farby z prilby. Na lietadle bola len malá preliačenina na pravej strane krídla zo spodnej strany práve v mieste rebra. Lietadlo sa mohlo preletieť do opravy. Na polícii potom, keď si vážení komisári prečítali policajný zápis a prezreli náčrtok nehody, tak sa mi ospravedlnili a vrátili mi hneď papiere s tým, že môžem normálne pokračovať v činnosti. Na polícii som sa tiež dozvedel, že postihnutým bol nejaký pán ing. xxxxx, bezpečnostný technik štátnych majetkov, ktorý sa vracal z Mestskej Bôrovej, kde bol robiť školenie o bezpečnosti práce o tom, aby nechodili cez plochu letiska pri ceste na to pracovisko.
Celý prípad pokračoval veľmi prekvapivo a zvláštne asi za dva týždne. Raz večer nám doma niekdo zvonil a keď som otvoril, stála pred dverami pani s dvomi malými deťmi a predstavila sa ako pani xxxxxxx. Povedala mi, že on sa ešte len pred pár dňami prebral z bezvedomia, hneď že ho boli vypočúvať policajti a že to dávajú za vinu všetko jemu a ešte, že má byť žalovaný za ohrozenie bezpečnosti leteckej dopravy. Chcela po mne, aby som to vzal na seba, že jej radí nejaký expert, ktorý spočítal, že som ho mal nadletieť a že som to urobil schválne. Keď som sa s ňou nechcel baviť, tak tam po mne kričala, že mi tam nechá tie deti, keď som im zabil otca, tak nech sa starám. Bol to veľký cirkus. Pani ešte chvíľu vykrikovala a potom odišla. Na druhý deň prišla bez detí, ale s tým expertom. Predstavil sa ako strojný inžinier – rodinný priateľ od malička – a že on si to spočítal, a vyšlo mu, že som tomu mohol zabrániť, alebo som to urobil schválne. Vyhrážal sa, že ak to na seba nezoberiem dobrovoľne, že ma to donúti urobiť pred súdom. S tým sme sa rozišli.
za letu fotografovala cestujúca, keď sme spolu s Jánom Mičicom lietali pre nemeckých lodiarov
Súd sa konal až o ďalší rok, pretože xxxxx sa veľmi dlho liečil. Ja som bol na súde ako svedok, on bol obžalovaný z ohrozenia bezpečnosti dopravy a porušenia bezpečnostných predpisov u jeho zamestnávateľa. Na súde som dostal jedinú otázku, že prečo som pokračoval v priblížení, keď on stál vedľa dráhy. Odpovedal som, že tam stávajú ľudia často, ale to, že niekdo hodlá vbehnúť v poslednej chvíli pod lietadlo, to sa predpokladať nedá. Viac vedieť nechceli a xxxxx dostal nejakú podmienku, už sa nepamätám koľko to bolo, ale nie veľa.
Ale ešte ani toto nebol úplný koniec tohto prípadu. Asi po troch rokoch, keď som lietal na L-410 do Žiliny, tak po pristatí v Žiline ma oslovil jeden cestujúci, že má veľmi vážny dôvod na rozhovor so mnou a prosil ma, aby som mu venoval pol hodiny času. Súhlasil som a nestačil som sa diviť. Pán sa predstavil, že on je ten expert, čo v xxxxxx prípade vyrábal všetky tie výpočty proti mne. Tvrdil, že on bol vtedy u nás doma s pani xxxxxx, keď ma prehovárali, aby som sa priznal, že som to urobil schválne. Ja som si ho už vôbec nepamätal. Teraz mi hovoril, že sa mi chce za to ospravedlniť, že úplne zmenil názor, pretože počas letu z PRG sedel na prvom sedadle vľavo (to znamená hneď za mnou) a na krátkom finále sa postavil a so stopkami v ruke si overil ako to celé prebieha a že videl, že sa vtedy nič iné robiť nedalo. Ten človek pritom letel v lietadle prvý raz v živote. Už pár minút po pristátí mal zase v rukách niekoľko strán grafov, ktorými ma presvedčoval, že som bol vtedy nevinný. Takže aj takí ľudia existujú a aj také sa stáva !!
cpt. Dušan Kuchta