výrok Emila Zaťka, plachtárskeho inštruktora + technika Aeroklubu
Rozvodňa 400kV je vlastne veľká lúka, celé dokopy to zaberá veľa miesta, zmestilo by sa tam aj nejaké aeroklubové letisko. Plocha je zatrávnená, len tie stĺpy by vadili, ale lepší pilot by sa trafil, veď už si to aj niektorí experti tak zľahka skúsili.
Chodieval som na ňu pomerne často a poznal som tam skoro všetkých. Je to jedna z dvoch rozvodní napájajúcich hlavné mesto jedného menšieho štátu. Keď som tam vtedy prišiel, zaujal ma hlúčik starých montérov vášnivo debatujúcich nad nejakou knižkou. Hneď sa vo mne ozval ten provokačný hlas skúšobáka. Nezabudol som minule na niečo? Nehovoria o mne? Niečo som odstavil?
Len aby to nebol úrad vlády. Už sa mi to raz podarilo, to bol cirkus a pritom si len 30 minút nemohli variť kávu. Ale nie. Z priateľského pozdravu som pochopil, že teraz nie som príčinou ich problémov. „Čo sa deje? „Takto živo ste nedebatovali ani pred voľbami?“ „Ále, ani sa nepýtaj, ozval sa starý majster. „Máme nového generálneho a doviedol si takú partiu mliečňakov, poznajú len Excel, do rozvodne sa boja čo len nazrieť a len nás buzerujú všelijakými výmyslami. Pozri sa na to, na čo prišli teraz a ukazoval mi knižočku, o ktorej som sa pôvodne domnieval, že je to nejaká elektrikárska norma.
Bol to predpis, ale s názvom „Podmienky chovu oviec“. Z chuti som sa na tom zasmial. „Čože. Chcú tu chovať ovce?“ „No vidíš, ako si na to hneď prišiel, je vidieť, že si študovaný“. “Áno, chceli by a my to tu máme pripraviť, ale my sme v živote ovce nechovali a tak nám dali toto, aby sme tu postavili nejakú ohradu, ale treba tu mať aj tečúcu vodu, ohrada má byť veľká podľa počtu oviec a spôsobu chovu a je tu ešte ďalších dvesto podmienok a čo my vieme, koľko tu bude oviec a ako sa o ne budú starať. Kašlem na takú robotu, za rok idem do dôchodku a dovtedy vyžijem aj z podpory.“
barani vo Vajnoroch / photo – archív M.P.
Aj som sa smial, aj mi ich bolo ľúto. Boli to starí fachmani, vybudovali polovicu domácej energetiky a veľkú časť európskej, mali veľa skúseností, vedeli okrem iného poslať človeka do ….. v desiatich jazykoch, prežili všeličo a teraz na staré kolená ich chalani, ktorí mohli byť ich vnukmi takto znevažujú.
Neviem, či je to taká slovenská nátura, alebo čo. A hlavne nerozumiem, z čoho pramení tá túžba chovať ovce, hlavne teda vtedy, ak sa o ne nemusím sám starať. Zažil som už viac vĺn tohto nadšenia od rôznych mojich vedúcich. Podmienkou bola väčšia trávnatá plocha a možnosť využiť na starostlivosť niekoho cudzieho. Zámienkou bola vždy predstava, že ovce spasú trávu a nebude ju treba kosiť.
Ak ste sa náhodou teraz stali riaditeľom nejakého väčšieho podniku, alebo náčelník menšieho aeroklubu a uvažujete nad tým, tak dovoľte radu od staršieho „NIE JE TO PRAVDA!!“. „Prečo?“ „Pretože ovce sú svine. Spasú, čo im chutí a ostatné o… (kakajú). Pritom v tej druhej činnosti sú asi desať krát produktívnejšie. A ešte to aj tak budete musieť dokosiť.“ Hnedˇ som si spomenul na svoju dávnu prvú skúsenosť s nimi. Kde inde sa mi to mohlo prihodiť, ako v aeroklube.
V spomienke sa mi vybavil vtedy nový náčelník Aeroklubu, ktorý nebol úplná výhra, ale nakoľko ten pred ním nestál už naozaj za nič, tak vyzeral pomaly ako superman. Jedného dňa len tak zamyslene prehodil, „Veď tú trávu by sem nemuseli chodiť kosiť družstevníci, ale mohli by sme chovať baranov a tie by to spásli a možno by sme mali aj vlnu aj mäso.“ A tak zaznelo slovo náčelníkovo a tak sa aj stalo. A po čase sa objavilo asi desať ovcí a nejaký baran, ale na letisku tejto skupine nik nepovedal inak ako barani. Našťatie, predsa len sa tento nápad trochu modifikoval, alebo že by si spočítali koľko oviec by bolo treba?
Družstevníkov nezrušili, len im povedali, aby časť plochy nechali tak. Po krátkej dobe bolo jasné, že to nebude také jednoduché, ovce behali kade tade a všade zanechávali stopy svojej činnosti. Pre naozaj málo chápavých – nebola to spasená tráva. V krátkom čase vznikla neodkladná, prioritná, dobre brigádnickými hodinami honorovaná potreba, zhotoviť pohyblivú ohradu, v ktorej by sa dali ovce udržať a po aspoň čiastočnom spasení časti plochy presunúť o kus ďalej.
Potvory baranie, ale nestačila im len tráva, chceli aj vodu a aj tie druhé výsledky ich činnosti bolo treba čas od času odpratávať. Ale na letisku plnom pracujúcej inteligencie to nebolo celkom ľahké zariadiť. Neviem to celkom iste, ale mám dosť silný pocit, že mechanik by si vtedy mohol aj zmeniť funkciu a určite mu musel náčelník občas nejako jeho starostlivosť aj kompenzovať. No ale čo už, barani tu boli a stali sa neodmysliteľnou súčasťou letiska, až sme sa čudovali, keď prišiel niekto nový a prekvapene zvolal. „a vy tu chováte ovce?“ Nie baranov, ty inteligent. Dalo by sa povedať, že barani zapadli do kolektívu. V aeroklubovom nárečí sa objavovalo čoraz viac slovo baran a jeho odvodeniny – bežal ako b…, letel si ako b.., horšie by nepristal ani b.., tí mladí plachtári to sú samí b.., rada to náčelníkovi odsúhlasila, ako by boli jeden b.. atď.
Ako sa zvyklo vravieť v armádnych kruhoch, pravidelne v nepravidelných intervaloch sa konali dni otvoreného letiska, alebo deň detí na letisku a ešte to malo asi desať názvov, ale v princípe to bol taký malý klubový letecký deň. Verejnosť, ktorá naše radovánky zväčša financovala, sme vtedy pustili na letisko a urobili im pár leteckých ukážok, niektorí neodbytní sa dostali aj na vyhliadkový let. Pred hangárom bola vytiahnutá technika, strážená mladými plachtárkami, a záujemcovia si ju mohli poobzerať a poobchytávať (teda tú techniku). Tento konkrétny sa konal pri príležitostí dňa detí. Pri prípravách sa úplne zabudlo na baranov, boli v ohrade blízko hangáru a len tesne pred začiatkom si niekto spomenul, že by to nemusela byť dobrá vizitka, tak ich premiestnili za hangár bližšie k dráhe. Nik si vtedy neuvedomil, že sú na najkratšej spojnici zástavky MHD s hangárom. Bolo treba síce prejsť cez dráhu a tomu sa členovia klubu vyhýbali a radšej to obišli, ale návštevníci s tým problém nemali. Po vystúpení z autobusu tradá priamo k hangáru a čo to tu máme za atrakciu, tak sa detičky pozrite ako vyzerajú živé ovce, to ste ešte nevideli ani v ZOO. No a potom poďme sa pozrieť aj na tie aeroplány, keď už sme tu. Jedna športová pilotka, v civile študentka psychológie, alebo pedagogiky, alebo nejakej podobnej podivnosti, zorganizovala kreslenie detí. Stačilo na to vyniesť von pár stolov, zopár farbičiek a plagát s nápisom: „Podte nakresliť letecký deň „ a detičky sa len hrnuli.
Na konci zostala na stole kopa pokreslených papierov. Zobral som si ich a začal pozerať. Deti boli naozaj všímavé, kreslili všetko, samozrejme lietadlá, ale aj starého vrátnika, naviják, lietadlo zavesené na strope v hangári, bicykle, metly v kúte, ale na všetkých, na úplne všetkých výkresoch boli – barani.
A tak ma napadlo, či tí energetickí manageri neboli vtedy ešte deti a či sa náhodou nezúčastnili toho leteckého dňa.
Bišpek