starý pán Šimonyi starostlivo zapisuje výkaz o strážnej službe
Hneď na úvod chcem povedať, že vlastne neviem, či sa náš vajnorský vrátnik volal presne Šimóny, alebo Šimóni, a jeho prvé meno som nevedel vlastne nikdy. Vždy sme ho volali len Šimóny, myslím v rozhovoroch medzi nami
Píše sa rok 1982 a za oknami vrátnice z papundeklu po večeroch pobehujú triedni nepriatelia, ktorí chcú za každú cenu uletieť na druhú stranu československej hranice a všetci majú platné pilotné preukazy. Telefón na stole je zablombovaný a môže sa použiť jedine v prípade núdze, povedzme pri pokuse o odcudzenie lietadla. Pán Šimóny je zo starej školy a na sebe má vždy upravený šedo-modrý mundúr, ktorý mi pripomínal milicionárov z päťdesiatych rokov. Pretože svoju službu berie vážne, tak je vždy oholený, krátke fúziky má pristrihnuté, a kanady naboxované do lesku. Na rukáve nosí pásku s označením a na hlave má čiapku so štítkom, na ktorej je červený československý štátny odznak s hviezdou
hrob p. Šimonyiho v Slávičom údolí
photo Sadko
s mottom „Podaktorých zbadáš až potom“
Vonku je zima a kopy snehu, elektrické kamná kúria čo sa dá, ale papundeklovou vrátnicou prefukuje a je nutné sa dobre obliecť. Vonku je tma a naokolo skoro nikto, na letisku okrem vrátnika nikto nie je, Rendéz je ešte kus cesty a dedina Vajnory vlastne tiež. Pred vrátnicou stoja staré orechy a v zime sa ich konáre ohýnajú v silnom vetre a vyzerajú strašidelne
Ludka Gardianová a p. Šimonyi
V službe sa strieda s ďalším vrátnikom p. Chrenkom, bývalým učiteľom, o ktorom by som určite nenapísal ako “ o našom vrátnikovi „. Vrátnik Chrenka nás nemal zrovna moc rád a považoval nás za faganov a flákačov. Raz na nás zavolal policajtov, lebo sme podľa neho hrali neskoro večer v šatni karty. Policajti prišli, padlo pár úderov pelendrekom a museli sme vypadnúť z “ nášho letiska „. Bolo to nesmierne ponižujúce a Chrenka si z nás urobil doživotných nepriateľov. Tuším sme za to dostali aj zákaz lietať na jeden mesiac, ale bol som na to skôr výrazne hrdý, ako vytočený
vrátnik p. Chrenka, bývalý učiteľ, ešte aj na fotografii sa oháňa svojou palicou
Gusto Selnek, Emil Zaťko, Raši
pán Šimonyi pred vrátnicou, zľava plachtári Havetiak, Jano Durdiak, Bišpek, Dúzo a Švec
Pán Šimóny bol v istom zmysle relikt, a tradovalo sa o ňom, že robil meteorológa ešte v maďarskom kráľovskom letectve. Hovoril slovenčinou so silným maďarským prízvukom a jeho oslovenie : “ súdruh Szabó “ mi zneje v ušiach dodnes. Na druhej strane si pamätám, že každý letový deň ráno pripravil a ručne zakreslil synoptickú mapu a vyvesil ju na vrátnici
Často ho bolo vídať s anemometrom pred vrátnicou, ako stojí a meria silu vetra
photo – archív Fera Šuttu
pán Šimóny v trenkách a bielo- čiernych polobotkách, šesťdesiate roky, výcvik na navijáku sa lieta ešte na Pionieri / OK-3305, dráha v používaní je vedľa riadiacej veže, na čo si spomínajú už len starí páni. Bielo-čierne polobotky mali vo svojej dobe nejaké špecifické meno (budapeštianky ?), ktoré si pamätá len Maskot, mne pripomínajú topánky Dona Corleone vo filme “ Godfather „
veľmi dôležitá tabulka s odpracovanými brigádnickými hodinami visela na vrátnici
Povrávalo sa, že možno kedysi dávno absolvoval p. Šimonyi aspoň časť výcviku na vetroňoch, prípadne ho opakovane vozili vajnorskí plachtári
Každopádne bol pán Šimonyi prvý človek na letisku, ktorý nám mladým z ročníka 1982 zadal prácu, ktorá nemala s letectvom ale nič spoločné. Po oslovení súdruhovia stihol vytiahnuť motyky a kým sme stihli zaprotestovať, už sme okopávali ruže popri chodníku pred vrtulou z Avie B-33, ktorá stála v akomsi parčíku uprostred letiska. Pamätám si na svoje sklamanie, že miesto lietadiel skáčem okolo ruží, ale bol som UHUL a na výber som nemal
Diagonál pred vrtulou z Avie B-33
Druhý krát sme sa už ale od neho nedali vydusiť, pretože nám došlo, že na to tam boli “ starí piloti “ vo veku 18 – 19 rokov. Vlastnil dve motorové vozidlá, z toho jedno bolo Velorex, také približovadlo z motorom z Jawy a trubkovou konštrukciou potiahnutou kožou. Pred vystúpením z Velorexu musel dať p. Šimóny zo seba dole tri deky, ktoré mal na sebe. Vlastnil aj Octáviu, ktorú stále opravoval
Keď skončil s jej opravou, tak sme mu ju nechtiac poškodili pri para-rahnovaní. Rahno sme používali na vlekanie oceľových lán z navijáku, a jedného dňa, keď sa opäť nelietalo a fúkal silný vietor, niekto vymyslel takú vec, že na rahno priviazal padák, nafúkol ho, a na priečnu tyč rahna si sadli zo 4 – 5 plachtári. Vietor mal takú silu a padák takú plochu, že sa z toho stal adrenalínový zážitok, ako sa rahno hnalo po betónovej ploche medzi motorárskym a plachtárskym hangárom. Postupne z neho všetci odpadli, až sa neriadené rahno zastavilo o Šimonyiho Octáviu
Palo Černý pri nafukovaní padákovej plachty, photo je z inej letištnej zábavky – vozenia sa na kočíku poháňanom vetrom v plachte, zľava Trebák, Bišpek, vpravo Peter Seman
Tak ako nám do života vstúpil vrátnik pán Šimonyi ako letištný inventár, tak z neho potom v jednej chvíli vystúpil. Len matne si spomínam, že ho niekto počas služby prepadol, zmlátil a skončil s polámanými rebrami v nemocnici
starý pán s úsmevom v šortkách a čierno-bielych polobotkách
Poslednú spomienku na neho mám, keď mi Ingo hovoril, že boli pozrieť Šimónyho v starobinci, kde dožil. Všetko čo mu patrilo, bola oceľová posteľ, skriňa a nejaké oblečenie. Nemal žiadnu rodinu, alebo sme o žiadnej nevedeli. Navždy si ho budem pamätať ako starého, dobrého a solídneho pána, ktorý si silno ctil svoje povinnosti. Mal som ho rád
fotografie použité v článku sú z archívu Petra “ Ducha “ Chromeka, ďakujem
