Fero Šutta, člen Aeroklubu Bratislava – Vajnory
Dňa 20.11.1953 prežil ťažkú haváriu na C-104 / OK-BOK pri prevleku Pionýra z Vajnor, ktorú pravdepodobne zavinil pilot vetroňa
Spomienky Števa Šuttu na svojho otca
Otec sa narodil 29. januára 1922 v rodine železničiara. Už od útleho detstva mal záujem o všetku vtedy dostupnú techniku. Jeho záľubou, neskôr profesiou bola elektrotechnika a hlavne rádiotechnika. Spomínal, že keď mal desať rokov mali už doma kryštalku s obrovskou anténou, ktorá potichu hrala na veľký reproduktor. Ako školák si privyrábal tak, že na malom vozíku zvážal a rozvážal rádiá pre miestneho rádioopravára, neskôr ich aj sám opravoval. Rádiodieľňu mal urobenú na povale rodičovského domu. Od 17 rokov si privyrábal ako pomocník premietača v miestnom kine, potom si urobil kurz kinooperátora a premietal v rôznych kinách v Bratislave až do maturity. V päťdesiatych rokoch bol priekopníkom rodiacej sa televízie. Viedeňskú televíziu sme pozerali skôr, ako začal vysielať Kamzík
album Fera Šuttu na Google Photos
Ďalším jeho celoživotným koníčkom boli spaľovacie motory. Jeho rukami prešlo množstvo motocyklov rôznych značiek, neskôr aj autá, ktoré kupoval a opravoval, pojazdil a potom predal .. Bolo samozrejmé, že po meštianke sa hlásil na Bratislavskú strojnícko-elektrotechnickú priemyslovku. Nedostal sa tam hneď, tak tam dva roky robil praktikanta, kým ho prijali. Tu sa stretol s Edom Brázdovičom, neskorším kolegom vo Vajnoroch aj na ŠLI. Na priemyslovku chodil aj ju ukončil počas vojny, potom pracoval vo firme Telefunken, neskôr po vojne v Tungsrame, v novovzniknutej Tesle a v Elektročase. Záujem o lietanie u neho pravdepodobne vznikol už keď chodieval ako chlapec pásť kravu až k okraju vajnorského letiska. Trávil tam dlhé hodiny pozorovaním lietadiel a určite sníval o tom, že raz bude lietať
Fero Šutta a Tomáš Maňka
V pamäti mi utkvelo, keď sme okolo roku 1990 s ním a s mojím malým synom raz sedeli v tráve pri modelárskej ploche na okraji letiska. Otec s nostalgiou konštatoval, že na tomto mieste začínal a na tom istom mieste aj končí … Niekedy po skončení vojny začal chodiť na letisko do Vajnor (ale spomínal aj Dúbravku), stal sa členom Dosletu, postupne získal pilotný preukaz a lietal prakticky na všetkom, čo bolo v tej dobe na letisku k dispozícii
Na začiatku roku 1953 odchádzal z Elektročasu a mal dve veľmi zaujímavé ponuky na zamestnanie : buď robiť technika – zvukára, v tej dobe už úspešnom súbore SĽUK a chodiť s nimi po svete, alebo sa zamestnať na vajnorskom letisku. Zvíťazilo pochopiteľne letisko. Neskôr po mnohých rokoch a po všetkých tých peripetiách s iróniou konštatoval, že v živote urobil dve veľké chyby : že sa oženil …. a že nešiel do SĽUKU. Od jari 1953 bol zamestnancom letiska, kde lietal ako inštruktor, vlekár, lietal aj akrobaciu na leteckých dňoch. V novembri 1953 sa stala jemu osudná, ako vyplýva z dochovaných dokumentov, ním nezavinená havária
Fero Šutta pilot – vysadzovač Sokola M-1C, vpravo Laco Trebatický
v pozadí Piper / OK-ZJR a Noorduyn Norseman
Pri vleku vetroňa prišlo z dôvodu zlej pilotáže pilota vetroňa k havárii vlečného lietadla C-104 / OK-BOK. Otca odviezli s ťažkými zraneniam, mal polámané obidve nohy, polámané rebrá, čakali sme či sa neprejavia vnútorné zranenia a to že má polámanú aj ruku, zistili v nemocnici až po niekoľkých dňoch. Šťastím bolo, že sa vnútorné zranenia nepotvrdili, žiaľ otvorená zlomenina pravej nohy zaliata olejom spôsobila, že lekári museli amputovať otcovi nohu. Chirurgom, ktorý sa o neho staral a v podstate ho dal dokopy bol Prof. MuDr. Novák. Ten Dr. Novák, ktorý robil neskôr osobného lekára Husáovej manželke a zahynul aj s ňou pri havárii vrtuľníka Mi-8 na bratislavskom letisku. Otec bol vtedy paradoxne členom vyšetrovacieho tímu ŠLI
kádrovací dopis podpísaný náčelníkom Krajského Aeroklubu mjr. Haulišom v r. 1955
Po roku strávenom v nemocnici a v kúpeľoch sa otec vrátil do zamestnania. Určite nie ľahko, ale vďaka svojej húževnatosti, tvrdohlavosti aj vďaka podpore lekárov ÚLZ Praha, väčšiny kolegov a nadriadených mu bolo umožnené a myslím, že ako jedinému v republike lietať s protézou. Predpokladám, že ideologicky tomu vtedy pomohol aj sovietsky vzor Alexej Maresejev z „Príbehu ozajstného človeka“. Do začiatku 60tych rokov, kedy mu bolo ďalšie lietanie zakázané, stihol s protézou nalietať cca 2.000 hodín, vrátane náročnej krkolomnej akrobacie s vetroňom vo vleku, ktorý pilotoval Ing. Jaroslav Tichý- bola to atrakcia leteckých dní v roku 1957
zákaz leteckej činnosti F. Šuttu z roku 1962 podpísaný plukovníkom S. Homolom
Na jednej strane sa mi to zdá nelogické, keď mu po toľkých nalietaných hodinách zakázali činnosť z dôvodu, že u neho nie je záruka bezpečnej pilotáže, na druhej strane je mi jasné, že ak by sa havária stala o desať rokov neskôr, tak by mu asi už lietanie nikto nepodpísal. Približne od roku 1963 mal na starosti montáž a údržbu palubných radiostaníc a lietať mohol len ako palubný mechanik na An-2. Ako vyplýva zo Zápisníka letov, podarilo sa mu potom obnoviť pilotný diplom s obmedzeniami, ale až do roku 1969, kedy odišiel z Vajnor na ŠLI nalietal relatívne málo hodín
Otec okrem toho na ŠLI skúšal, snáď aj učil palubnú elektrotechniku. Pracovný pomer ukončil v januári 1983 odchodom do dôchodku. Občas býval s nevôľou členom komisie, keď s príslušníkmi VB riešili ilegálne pokusy všelijakých „podvratných živlov“ o lietanie na amatérskych lietajúcich strojoch, napr. legendárny vírnik v Abrháme. Dodnes si pamätám, aký prišiel domov rozčarovaný, že im s VB museli zabaviť rotor a v zápätí s nadšením rozprával ako to mali vyrobené….mal som dojem, že by bol ochotný ako prvý ísť vírnik vyskúšať
Škoda, že sa otec nedožil dnešných možností …. s jeho nadšením, zručnosťou, vedomosťami a zbierkou materiálu, by už určite mal v garáži nejaký ultralight, postavený z trubiek a prístrojov z celej plejády lietadiel rozobratých na vajnorskom letisku. Na druhej strane, ešte stihol zažiť dobu „báječných mužov na lietajúcich strojoch“, lietanie v kožušinovej kombinéze v otvorenej kabíne, bez rádia, s minimom prístrojov a s lankami bzučiacimi podľa momentálnej rýchlosti, síce v nepohode, ale s pocitom úplnej slobody a voľnosti
Števo Šutta
