Odskočme si však na Červenú skalu, neďaleko továrne na smaltovaný tovar, kde sú už naši pilní plachtári v permanencii. Cvičí práve jedno družstvo. Už zďaleka počuť prenikavý hlas akéhosi dlháňa, ktorého družstvo unisono prezýva inštruktorom. Tu sa musí veru každý poriadne obracať, lebo inštruktorské oko vidí aj to, čo by nemalo
Po hromovom zvolaní celého družstva „hotovo“ – chudák – plachtár, ktorý sedí priviazaný ku klzáku a je odsúdený na krásny rovný let, iste sa strachuje a už netrpezlivo očakáva ostatné povely „ťahať!“ a „pustiť!“. A už je vo vzduchu. To by ste veru mali vidieť takého žiaka, keď prichádza po zdarilom pristátí pred inštruktora, držiac v ľavej ruke krídlo klzáka a v pozore hlási pristátie. No horšie je to s tými, ktorí sa vzduchu pokúšaju chtiac-nechtiac o akúsi vyššiu úroveň, keďže pri toľkom šermovaní riadiacou pákou popletú si neraz ruky a nohy. Nuž potom sa nečudujme, že aj „otec “ inštruktor si musí odrecitovať svoju veliteľskú kázeň. Ale všetko prejde a časom sa všetko zahojí a chyby sa odstránia. Veď neboli by sme plachtármi, lebo ozajstný plachtár má byť celý človek, smelého srdca a duše, musí byť vždy pripravený na mimoriadne okolnosti. Plachtár nesmie byť bojazlivou „babou“
Letecké noviny Bratislava