Materiál som získal od dcéry Oldu Bíleka, a publikujem ho s jej súhlasom in memoriam, pretože p. Bílek na nás už hľadí nejakú chvíľu z vysokého plachtárskeho neba
—
Po príchode do Bratislavy v roku 1954 k leteckému útvaru 3258 v Bratislave – Ivánke som sa po čase zoznámil so Stanom Šumpíkom (lietal okrem iného ako člen akrobatického boxu na Luňákoch). Po čase som zistil, že sa venuje 3portov0mu lietaniu vo Vajnoroch, a že je motorový a bezmotorový inštruktor. Najskôr ma získal pre bezmotorové lietanie. Na letisko som začal chodiť v roku 1955. Avšak celý rok som pomáhal opravovať iba vetrone a lietať som začal až v roku 1956. Prvý let na vetroni Pionier som absolvoval 14.9.1956. Tým sa začala moja púť bezmotorového letca vo Vajnoroch… Diplom pilota bezmotorových lietadiel som získal 7.3.1958. V krátkom čase som absolvoval výcvik inštruktora, ktorého diplom som dostal 26.9.1959
Oldo Bílek ako dôstojník ČSĽA, podľa výložiek to vyzerá, že to dotiahol v tej dobe na kapitána
Okrem výkonného lietania som sa venoval výcviku brancov, čo bola moja hlavná náplň. V zápisníku letov sa nachádzajú mená mnohých žiakov, ktorí so mnou absolvovali bezmotorový výcvik. Mnohí z nich sa stali neskôr motorovými pilotmi a dokonca aj pilotmi ČSA. Medzi nich patrili Králik, Matula, Dušan Belay
V tých časoch bola činnosť na letisku veľmi aktívna. Lietalo sa každý deň okrem piatku, ktorý bol určený na ošetrovanie leteckej techniky. Na teoretické školenie som začal chodiť na jar v roku 1956 na Mýtnu ulicu do Auly Vysokej školy strojníckej. Začínalo nás tam 250 záujemcov o lietanie. Ku skúške sa ich dostavilo asi 28, postupne sa strácali, až z toho ročníku zostal lietať iba Ivan Klokoč (profesionálne lietal ako práškar v Slov-Aire) a já. Bol to najsilnejší ročník. V ďalších rokoch na školenie chodilo najviac 200 záujemcov o lietanie (v našom ročníku 1982 ich bolo už „iba“ 130). Aj z tých zostali na letisku obyčajne jeden, alebo dvaja. Poplatky boli malé, ročne sa platilo 20 Kčs, neskôr 200 Kčs. To boli všetky finančné náklady, štát prispieval na výcvik pilotov čiastkou 70 mil. Kčs, z čoho pripadlo na Slovensko 30 mil. Kčs
S každým brancom, ktorý absolvoval bezmotorový, alebo motorový výcvik sa rátalo v prípade mobilizácie, že absolvuje krátke preškolenie na príslušnú leteckú techniku. Lietať mohol každý, toľko, koľko vládal. Dokonca sme boli aj naháňaný do lietania.. (pozn. Gonzo : boli rozličné pokusy ako začleniť zväzarmovských pilotov do vojenského výcviku, jeden z nich bol experiment, ktorý trval len jeden rok -Po 3 rokoch výcviku v cockpite MiGu-15, v tomto článku je zdokumentované preškolenie Laca Trebatického, ale v jeho prípade išlo o nadpriemerne dobrého pilota – účastníka Majstrovstiev sveta v leteckej akrobacii v Bratislave v roku 1960, kde skončil na 8. mieste)
Na tomto mieste by som sa rád zastavil, zvyšok si môžete prečítať zo scanov vo fotoprílohe. P. Bílek skutočne vyškolil množstvo plachtárov, patrím k jedným z nich, pri lietaní bol v Blaníku vždy nesmierne v pohode. Lietal do vysokého veku, vlastne pokiaľ mu to zdravie umožnilo. Pracoval na Štátnej Leteckej Inšpekcii v Bratislave, a chodil imatrikulovať aeroklubové lietadlá ako technik
Chcel by som vyjadriť ešte jednu vec, ktorá mi vlastne došla s miernym mrazením až pri rozhovore s dcérou p. Olda Bíleka, keď sme preberali jeho staré fotografie. Často sa v spojitosti s pilotmi a lietaním spomína jedna veta : „lietanie je ako droga“ – áno, lenže nie pre všetkých, a nie rovnako
Pri počúvaní jej spomienok mi došlo, že jeho dcéra vníma / vnímala letisko úplne inak – viac menej negatívne : buď otec nebol doma a bol na letisku / alebo ju zobral na letisko, a potom zmizol v oblakoch na celý deň. V tom momente veta „lietanie je ako droga“ nadobudla úplne opačný význam. Do akej miery sa týka táto úvaha toho ktorého pilota, nech si už každý zodpovie sám
pracovníci ŠLI Bratislava počas imatrikulačiek zľava : Laco Grell / Oldo Bílek / Lubo Bielik pred Moravou L-200D / OK-OFS