Maco (Martin) Mojto bol členom Aeroklubu Bratislava – Vajnory, lietal motorové aeroplány, a zároveň pracoval v Aeroklube ako letecký mechanik, čo znamenalo, že tam bol od rána do večera 7 dní v týždni. Bol vyučený letecký mechanik, a robil aj v Slov-Aire na Ivánke na generálkach Čmelákov
Maco prvý zľava pred Orlíkom VT-116 „33“ v Nových Zámkoch
Bol od nás o niekoľko rokov starší, a nepamätám sa, že by som ho niekedy videl sedieť vo vetroni, väčšinu času aj tak strávil v hangári pri opravách vajnorských aeroplánov. Maco bol viac – menej abstinent, v čom bol dosť veľká výnimka na letisku, nešportoval, mal rád lietanie / letištnú partiu a Janu. K tomu bol ešte majiteľom obrovskej čiernej Tatry 603
Jeho otec – starý pán Mojto, chodieval na letisko o paličke, v mladosti lietal v Aeroklube vo Vajnoroch, takže Maco bol z leteckej rodiny. Neskôr začala lietať výcvik na vetroňoch aj jeho sestra Katka Mojtová
Maco s Trebákom počas plachtárskeho sústredenia v Nových Zámkoch
Maco bol jeden čestný pracovitý chalan, ktorý si sťažoval svoju existenciu na letisku tým, že bol veľký dobrák a ľahko sa nechal vytočiť, ako veľká časť leteckých mechanikov čo som poznal bol totiž neurotik, a ešte k tomu dôverčivý človek
A pretože my sme boli mladé nezodpovedné hovädá, tak sme to dávali Martinovi vyžrať, a on sa s nami ešte kamarátil. Raz, keď sme to s Menovcom pri jednej príležitosti (spomienka na Silvestra) už zrejme prehnali, rozhodol sa, že sa nám pomstí tým, že nám zavarí plameňom skrinky na šatni. Nejak sa mu to nepodarilo, ale aj tak mi zostala opálená skrinka, ktorú som mal ešte niekoľko rokov. 23.7.1986 sa vydal na svoj posledný let
Blue Sky forever
Stano Žák a Maco Mojto
