k najlepším číslam programu patrila akrobacia s lanom, ktorú ukázali členovia bratislavského aeroklubu, v motorovom lietadle sedí František Šutta a vo vetroni ing. Jaroslav Tichý
výstrižok z časopisu Život, ktorý vyšiel 19.septembra 1957
Na tejto fotografii nie je ani moc čo riešiť / vysvetlovať, je z leteckého dňa organizovaného vo Vajnoroch, na ktorej Fero Šutta ťahá Jara Tichého na Luňáku, prípadne Šohaji. Z fotografie neviem určiť, či vetroň je Luňák, alebo Šohaj, pretože vystúpenie mal Jaro Tichý natrénované na oboch aeroplánoch
Keď som sa snažil odhadnúť výšku letu pri tomto leteckom čísle, dostal som sa k odhadu hlboko pod 50 metrov nad plochou letiska ( Fero Šutta vlekal Luňáka na leteckých dňoch na Z-226 / OK-KMJ – pozn. Števa Šuttu), fotografia pod titulkou je zo dňa 1.9.1957
Jaro Tichý vľavo a Fero Šutta v kabíne pred nácvikom akrobatického letu vo Vajnoroch, v pozadí na fotografii je vidieť Siebel / OK-EXQ
Podľa rozprávania Jara Tichého (člena Klubu veteránov AK Bratislava) sa snažili vymyslieť v tej dobe nové číslo pre vystúpenie na leteckom dni. Pri nácviku akrobacie vo dvojom a následne pri vystúpeniach, používali ako vlečnú C-104, alebo Trénera a na lane visel Luňák , prípadne Šohaj. Jaro mi popisoval problémy, s ktorými sa museli prekonať, on ako pilot vetroňa mal najprv problémy s výkrutmi na lane, ktoré boli na začiatku sudové, ale neskôr sa ich naučil lietať v úzkom kruhu na horizonte za vlečnou
Horšie to bolo pri lietaní v zostave za vlečnou, kde aerodynamická čistota Luňáka spôsobovala, že Fero Šutta ako pilot vlečného aeroplánu musel pri akrobatických prvkoch ako zvrat, prekrut letieť aj vo vertikále smerom dolu na plný plyn a Jaro otvárať brzdiace klapky, aby Luňák nepredbehol vlečnú !
Luňák mal totiž povolenú max. rýchlost cca 400 km/hod., čo vlečná C-104 / Tréner zďaleka nedosahovali a jej maximálku odhadujem na 240 -250 km/hod. (aj to len so zavretými očami). Keď k tomu pripočítam previsy lana, ktoré sa občas zadaria pri vleku, termiku, vplyv vetra, akceleráciu, deceleráciu vlečnej i vetroňa, tak klobúk dolu pred týmto pilotným umením
akrobaciu svetovej úrovne sledovali na letišti v Dvorníku desaťtisíce občanov z Bratislavy
vlečná C – 104 / vo vleku Luňák
pohľad z kabíny Luňáka / OM-0972 photo Braňo Jnakech
Pod belasou oblohou hore medzi belavými oblakmi, ktoré pripomínajú ostrovy na šírom mori, krúžia dva letúne. Chvíľami, keď sa spriečia proti slnku, zalesknú sa sťa diamantové úlomky. Naberajú výšku, zatáčajú doľava, potom vpravo …
Zatiaľ na zelenej ploche vajnorského letiska je veľmi živo. Každú chvíľu vyletujú, alebo pristávajú lietadlá. Mechanici majú veľa starostí. Dôkladne, ako chirurgovia s rôznymi náčiniami skúmajú a prezerajú každý kúsok lietadla. Oni sú zodpovední za bezpečnosť letu. Povedľa hangárov stojí skupinka mladých letcov – Zväzarmovcov. Zraky upierajú k výšinám nad Karpatmi, kde pilot František Šutta s motorovým lietadlom “ Trener “ vlečie na lane vetroň a v ňom 26 ročného inžiniera Jaroslava Tichécho
“ Už sú hore “ – vysloví ktorýsi z pozorujúcich pilotov pred hangármi. Ej, čudný národ tí piloti ! Vraj hore ! Veď ich ledva rozoznať. Letieť ponad stromy, mestá, fabrické komíny, to podľa nich nie je výška, ale tak od “ tisícky “ hore. No, nech je ako chce, smelí a odvážni sú to chlapci. Hotoví orli
—
Za celú dobu lietania vo dvojici na lane sa im lano roztrhlo iba 4 krát, pričom po jednom pristátí pri prehliadke lana zistili, že bolo do polovice prerezané čistým rezom ( miesto leteckého dňa a ostatné okolnosti nepoviem, dnes už to nemá zmysel, ale aj tak to nechápem medzi pilotmi ((:
Základy aeromechaniky / autor – Jaroslav Tichý
Slovenská technická univerzita v Bratislave 2007
Pán Tichý celý život učil na Vysokej škole technickej v Bratislave ( Odbor stavba lietadiel a neskôr aj Stavba lodí ). Keď som začal chodiť v roku 1985 ako ucho na Strojarinu aj ja , tak bol Jaro Tichý pánom dekanom na škole. Za svoju vedeckú činnosť získal Bismarckovu cenu a stal sa emeritným profesorom na jednej nemeckej univerzite. Ako emeritný profesor má právo využívať svoju kanceláriu na Technickej Univerzite do konca života
