Včera ma napadla myšlienka, že dnešný deň by som mohol prežiť správne, myslím tým osobné predsavzatia a zámery, ktoré si z času na čas dám. A začnem hneď ráno, pôjdem behať do vinohradu
Zobudil som sa o 10:45 ráno, dnes to (opäť) nevydalo
Pri rannom rozbore života som si spomenul na divadelné stvárnenie knihy Hlava XXII v Ružinove, v kultúrnom dome, ktorý dnes už neexistuje. Bola to dvojposchodová socíkovská barabizňa so skleneným obkladom fasády, osadeným do hliníkových profilov
Hlavu XXII sme na letisku považovali za kultovú knihu, posádky v nej lietajú na dvojmotorových Mitchelloch z ostrova Pianosa, a Heller do nej vtlačil neuveriteľne ostrý / trefný / čierny / cynický humor
Dokázali sme z nej citovať z pamäti celé pasáže, niektoré sme dokonca pretavili do krátkych scénok, predtým ako sme odtlačili vetrone na štart. Nič plánované, nič čo by sa znovu opakovalo
Sníval som o tom, zocvičiť na letisku Hlavu XXII, hrali by sme ju v prázdnom motorovom hangári. Bol už hodne starý, ako scéna uveriteľný, podlaha bola tmavá od zažraného leteckého oleja zmiešaného s prachom
Piloti a žiaci plachtárskeho výcviku by zahrali Catch XXII sami pre seba, možno pre pár pozvaných kámošov. Pokúšal som sa na to nahovoriť ostatných z môjho ročníku, ale neuspel som. Boli, alebo chceli sme byť pilotmi, nie ochotníkmi v divadle
Ako sa plaší smrť (autor Anton Liška) bola druhá kultová kniha (z prostredia stíhacích pilotov RAF počas WWII), prežívali sme ju najčastejšie pod vplyvom v JEDNOTE, pitím sme zaháňali život / smrť ako v knihe, niekedy aj naozaj
Divadelnú Hlavu XXII zocvičili bratislavskí amatérsky divadelníci, viac si nepamätám. Knihu som čítal od predu, od zadu, na náhodne vybranom mieste, podľa jednotlivých postáv
Film som videl opakovane, ale ako ju dostať do divadelnej formy ? Skoro bez peňazí, za socíku, v našich podmienkach, zdalo sa mi to vylúčené
Ochotníci to zvládli v pohode, na javisko postavili čelne dve železné postele bez matracov, vzdialené konce boli vyššie, tak na úrovni ramien dospelého muža, možno ešte vyššie. Predná strana postelí bola opretá o javisko, o to viac som vnímal oceľové pružiny, zvyčajne ukryté pred zrakom
Postele / oceľové pružiny stvárňovali predné sklá kabíny Mitchellu, za ktorými sa odohrával celý dej. Heller v knihe vytvoril množstvo postáv, niektoré sa v nej len mihli (náčelník Biely mustang), zato Yossarian / doktor Daneeka / Milo Mindenbinder / plukovník Cathcart / generál Dreedle a ďalší boli všade, a dali zabrať
Potom prišiel na scénu divadla Snowden, neskôr na javisku ležal, pretože umieral po zásahu flakom. Prikrytý bol snehobielym padákom, ten milosrdne zakrýval jeho smrteľné zranenie
Ochotníci si niekde zohnali plachtársky padák, ktorý som spoznal na prvý pohľad, nakoľko sme ho používali pri výcviku na Blaníkoch. Mal šedú farbu, a vážiť mohol tak 5 – 6 kilogramov. Snowden ho nemal na chrbte, ale mal ho upnutý opačne spredu na bruchu. Bolo vidno, že padák je narvaný na prasknutie, gumičky slúžiace k otvoreniu obalu padáku boli natiahnuté nadoraz
Sedel som v prvom rade, scénu so Snowdenom som videl možno z 3 – 4 metrov. Dosť na to, aby som si ju zapamätal na zvyšok života. V padáku boli narvané gumenné šlaufy, zrejme desiatky červených hadičiek, aké sa používajú v Rači pri stáčaní vína zo sudov
Snowden v jednej chvíli trhol madlom zámku padáku, ktoré bolo umiestnené vľavo hore na hrudí. Z otvoreného padáku sa prudko vymrštili šlaufy smerom na predné sedadlá, v tej polotme vyzerali ako skutočné ľudské vnútornosti. Krve by ste sa v nikom nedorezali, herci pomocou gumenných hadičiek vytvorili scénu smrti, niektorých sa dotkla fyzicky, druhých na celý život
Amatérsky divadelníci, pche
Never, ever in my life som nevidel niečo tak desivo skutočné