Tentoraz je výlet skupiny „Homo aviaticus“ z LZSL do destinácie EDOA, s jedným medzipristátím na ploche LPP Tekovské Lužany žiaľ realizovaný autom. Destinácia v bývalej DDR, len kúsok od hranice s Českou republikou je pre nás kvôli mizernému novembrovému počasiu letecky nedostupná.
Ale hlavné lákadlo, lietajúca replika lietadla Storch je práve tam a ja sa už neviem dočkať. Tak trošku zariskujeme a vyrážame autom, štyria priatelia z rodu Homo aviaticus, teda lepšie povedané, dva rodinné tímy, sadáme do auta, aby sme zhruba po ôsmich hodinách cesty v hmle a daždi s mizernou podporou japonskej navigácie v mojom Subaru dorazili do mestečka Falkenstein v Sasku. Ubytovanie v hoteli Falkenstein (čo iné by ste čakali) bolo tak trošku (ale iba trošku J ) návratom do starého dobrého socíku, kaviareň na prízemí v rekonštrukcii, večer hotel prázdny, všetko zavreté… ale inak čisto a pohoda. A naozajstné nemecké ceny v reštaurácii v meste, samozrejme.
Ráno nás víta síce modrou oblohou, ale vietor… 20 – 40 knotov je aj na miestne pomery veľa. Majiteľ lietadla nám aspoň lietadlo ukazuje. Je to stroj s názvom Slepcev Storch, 3/4 replika slávneho nemeckého lietadla Fieseler Storch Fi-156 (motor Argus 280 HP), ktorým Oto Skorzeny s pilotom Gerlachom uniesli Mussoliniho z horského hotela Gran Sasso (12 September 1943), pričom ako vzletovú a pristávaciu dráhu použili terasu hotela Campo Imperatore Hotel vo výške blízko 1.900 metrov nad morom. Konštruktér repliky Nestor Slepcev zopakoval toto pristátie a vzlet s replikou nazvanou Slepcev Storch Mk.4 s motorom ROTAX s výkonom 100 hp dňa 24 Augusta 1996.
Toľko teda z veľkej histórie Storcha. Pre nás Slovákov začala história typu nákupom 9 kusov lietadiel do zostavy slovenských Vzdušných zbraní. Lietadlo často používal na presuny napríklad generál Jurech a používalo sa často aj počas účinkovania letectva vzdušných zbraní na východnom fronte – známa je havária lietadla na Kryme bez obetí na životoch.
Toľko teda dôvody, prečo sme sa za Storchom vybrali. Pokračovanie histórie po vojne je už iná kapitola… a zrejme sa nájde veľa ľudí, ktorý vedia o tejto etape povedať viac
letisko Auerbach (EDOA)
Takže späť na našu misiu – vidieť a lietať s týmto strojom. Letisko EDOA je v katastri obce Aurebach, len cca 3-4 km od Falkensteinu, krásne malé letisko s asfaltovou dráhou vo výške cca 1.800ft nad morom. Dva veľké nájomné hangáre sú v súkromnom vlastníctve majiteľa lietadla tak, ako aj cca 35 percent letiska. Vonku nestojí nič, len 2-3 staré dederónske prívesy. V hangároch sme našli naozaj značnú zbierku lietadiel, od UL Breezera, cez Z-37 Čmeláka vo verzii spárka, až po akrobatickú Extru, či Piper Arrow a dvojmotorovú Senecu. Majiteľov vrtuľník stojí oddelene. V dielni stojí aj náš predmet záujmu – Slepcev Storch v bielej farbe, ktorý má celkový nálet cca 5 hodín a už skoro 10 rokov stojí v hangári. Majiteľ je jednoducho vrtuľníkový pilot a po počiatočných pokusoch a značnom vydesení pri pristátí s „taildraggerom“ lietadlo stojí. V hangári sme našli aj ďalšieho Storcha, červený kus s málinko iným podvozkom (nedá sa to rozoznať) a s náletom cca 1.000 hodín. Pilot Peter s ním lieta vpodstate sám, je ale dostupný až druhý deň, a tak si na letový zážitok musím počkať
asfaltová VPD v Auerbachu (EDOA)
Deň D je teda pre mňa sobota 19. Novembra 2016. Vietor je síce len okolo 20-25 knotov mierne zľava, ale mraky sú … no proste nízko a nárazy vetra tak nejak nemerané. Peter ide na prvý let sám, aby vedel, čo to urobí. Vzlet je pre nás trošku prekvapením, jednoducho je naozaj krátky, stúpanie ako vo výťahu, aj keď vietor s lietadlom cvičí. Jeden taký šišatý okruh, trošku „cúvania“ vo vetre nad letiskom a červený Storch ide na pristátie. No, vrtuľník by sa hanbiť nemusel. Po pristátí vlastne stojí na mieste. A teraz ja. Dostať sa na zic do zadnej kabíny je pre mňa drina, ale nakoniec to s pomocou kamarátov dám. Celkovo je vstup do kabíny „umelecký tanec“.
V zadnej kabíne nie sú žiadne prístroje, ovládanie motora je „hooodne“ vzadu, skoro pod pazuchou, celkovo je na aeropláne vidieť, že má minimálne 1000 hodín. Motor chytá na brnk, malé klapky a… hijó. Po pridaní plynu je chvost okamžite v lufte, kratučký rozjazd a ideme hore ako vo výťahu. Mám poctivých 85 kg v trenkách, komplet oblečený v koženej bunde to nebude menej ako 90 kg. Storch si pridanie hmotnosti evidentne nevšimol, stúpa ako drak. Po dostúpaní tesne pod mraky dostávam ponuku prevziať riadenie – je to super. Bez prístrojov (na prednú dosku vidieť nie je), len tak si beriem riadenie a „vrtím si“ jednu zatáčku za druhou. Turbulencia od silného vetra nakoniec až tak veľmi nevadí, chýba mi skôr rozumný dosah na ovládanie motora, ale som nadmieru spokojný. Nakoniec Petrovi došlo, že by som ocenil aspoň info o rýchlosti, tak sa posúva na sedačke, aby som trošku videl.
autor článku pri vystupovaní zo Storcha
Lietame rýchlosťou 140-150 km / hod. ale v zásade mi „prdelná libela“ umožňuje pilotáž bez problémov. Počasie sa naozaj zhoršuje, vietor zosiľuje, mraky tiež začínajú „púšťať vodu“ a pri teplote 4-5 ° Celzia je treba ísť na pristátie. Peter si preberá riadenie … a neklesá. Len mieri k letisku. Až niekde v polohe „krátke finále“ sťahuje staviteľnú vrtuľu (mimochodom, trojlistý Neuform), lietadlo zbrzdí, Peter dáva veľké klapky – ale nie plné!!! a valíme k zemi ako kameň. Čakal som, že sadneme niekde aspoň v tretine dráhy – ale nie. Sme na zemi na prahu trávnatej časti, sedíme v podstate na mieste a po pridaní plynu na „dvoch kolách“ rolujeme na miesto k hangáru. Krásny, krátky a veľmi silný zážitok. Ďalší let sa dnes určite nekoná, počasie jednoducho nepustí. A my musíme domov. Ďalších cca 8 hodín v daždi a hmle… ako rád by som pridal plyn a vytiahol to nad mraky. Ale to už je dávno.
Ale kto vie … možno bude raz táto Storch story pokračovať.
Jozef Jankovič
P.S. :
Ak sa bude zdať, že fotografia lietadla MiG-21F sem nepatrí, omyl. Patrí k tomuto článku vo viacerých zmysloch, ale ten „public“ je ten, že neďaleko letiska Auerbach sme našli Múzeum kozmonautiky. Prvý nemecký kozmonaut bol totiž z DDR a bol to genose major Sigmund Jähn J pilot MiG-21F pochádzajúci z malej nemeckej dedinky Morgenröthe – Rautenkranz neďaleko Auerbachu.
