Nedávno skončil už skoro tradičný SIAF – so všetkou slávou a parádou mainstreamových médií, s hukotom VIP návštevníkov i účastníkov. Ako vždy, aj tento rok sa na scéne objavilo niečo z kategórie „clasic warbirds“ a tentoraz najväčší záujem pútal zrejme B-25 Mitchell a ikonický F4U-4 Corsair, z tých novodobejších hradecký MiG-15 UTI
Celkom nepochopiteľne – aj s ohľadom na výročie 100 rokov česko-slovenského letectva bolo vystúpenie lietadla Aero L-29 Delfín niekde úplne na konci … zrejme sa nikto nezamýšľal nad tým, aký kus úspešnej histórie toto lietadlo predstavuje, a to nielen z pohľadu „česko-slovenského“ ale aj svetového. Zato zbytočný generátor hluku ako napríklad nemecké Tornado sa zaskvelo v najexponovanejšom čase a ako obvykle, bez zmyslu a štipky leteckej fantázie. Naopak, také turecké Phantomy F-4, hoci len na statike, boli neustále v centre pozornosti. Paradoxne, aj keď „výbehový typ slovenského vojenského letectva“ MiG-29 sólo nevystupoval, zožal potlesk vždy, keď bol súčasťou programu – a vždy bolo na čo pozerať.
Zrejme najviac leteckej radosti – okrem famózneho španiela na F-18, poskytli divákom Royal Jordanian Falcons na Extrách. Ich lietanie je naozaj niečím poetické. Bolo to nielen letecké remeslo, ale niečo viac, čo viditeľne oslovilo veľkú časť divákov. Naozaj to bolo radosť pozerať.
Tým pohľadom „z druhej strany“ myslím pohľad nevojenský a nekomerčný, teda prezentáciu civilného, športového, všeobecného … je úplne jedno, ako nazvem to naše „obyčajné letectvo“. Skutočne nezabudnuteľným zážitkom bolo „lietanie“ Compact Skydive Teamu. Áno, svet sa v … obracia, lebo píšem a myslím lietanie, aj keď sú to parašutisti. A skutočne s tými padákmi lietajú, dokonca v skupine a aj dole hlavou. Je to neuveriteľná dávka adrenalínu, vidieť túto partiu, lebo čas vystúpenia je relatívne krátky, sypú sa k zemi, ale to, čo predvádzajú je určite predstavenie, ktoré berie dych. Športovo aj esteticky zladení do posledného detailu. Podľa mňa sú svetoví a ich vystúpenie by som asi začínal veľmi hlasným upozornením, aby nikto o nič neprišiel. Perličkou je aj fakt, že skupina je naozaj česko-slovenská, teda žiadne klišé, ale realita.
Očovskí bačovia to majú namakané s muzikou, a tak ich sledovali všetci pozorne, ako obvykle. Z tichých, alebo skoro nehlučných letových vystúpení určite zaujalo – aspoň leteckú verejnosť a pilotov – aj Dušanovo Šamkovo čarovanie so Skyperom, ale najmä s Viperom. Škoda, že tá obálka nepustí … možno by to chcelo zauvažovať a postaviť aspoň jeden Viper v kategórii EXPERIMENTAL. Ktovie, ako by to rozbúchalo srdiečka. Keď si spomeniem na vystúpenie talianov na Alpi pred pár rokmi, tak to bol krásny zážitok.
Zbytok malého letectva už bolo možné vidieť iba na zemi, ale tentoraz aspoň relatívne pohromade. Okrem štandardnej zostavy Bristellov (trojkolka aj ostruha), Viperov a SportCruiserov sa objavil aj slovinský Pipistrel, poľská Čajka a slovenský Stylus ako predstaviteľ klasickej konštrukcie a jeden športový vírnik.
Vo vyššej váhovej kategórii bola zastúpená Socata Rallye 235 v najmocnejšej verzii, rakúsky dieselový Diamond DA40 a Rockwell Commander 112TC. Naozajstný klenot priviezol Grzegorz Peszke (inak Gregor hovorí perfektne po slovensky J) z Krosna. Motorizovaný vetroň GP14SE vybavený elektrickým motorom spôsobilý samostatne štartovať. Skutočný klenot aj po estetickej stránke a verím, že aj po výkonnostnej.
Viac slov by asi bolo zbytočných, viac dojmov nebolo. Chýbal mi najmä aspoň minimálny pocit prepojenia s domácim prostredím, dokonca ani 100 rokov česko-slovenského letectva som tam nijako necítil. Ako som napísal na začiatku, sláva a paráda sa na dav návštevníkov akosi nepreniesla, zrejme zostala niekde vo VIP zóne.
Jenki
