ZRKADLOVÁ SIEŇ
Áno, tak sme tú miestnosť volali. Hala pod riadiacou vežou Vajnorského letiska
Miestnosť, ktorá si zachovala ako – taký pôvodný vzhľad z čias, keď Vajnory (Dvorník) boli ešte Bratislavské civilné dopravné letisko. Kaviareň, reštaurácia, príletová aj odletová hala zároveň. Jeden vchod-východ od parkoviska a druhý vchod-východ na plochu, nad ktorým sa pýšil veľký neónový nápis BRATISLAVA
v montérkach pán Rohlík, pôvodom z Čiech, priženil sa do Vajnor, kde žil až do smrti
fotografia je z archívu p. Izidora Fašunga
Sedenie v kožených boxoch, stoly s mramorovou doskou, čierne kachličky a masívny krb. Bohužiaľ, za našich čias tam už trónili naftové kachle. No a vo všetkých boxoch a všade naokolo zrkadlá. Velikánske, nádherné zrkadlá. Už vtedy páni architekti vedeli, že ich vzájomný odraz vytvára subjektívny dojem obrovského priestoru. Preto sme ju volali “zrkadlová“ a “sieň” preto, lebo pre nás – obyčajných mladých aeroklubákov táto miestnosť predstavovala aj kúsok zakázaného ovocia
Nie som historik, neviem aké osudy letištnú halu stretali kedysi. Píšem len to, čo si pamätám ja, čiže od roku 1972
Hlavnú budovu letiska vtedy obývalo “vrchné velenie” zväzarmovského taktického letectva a tým pádom aj “zrkadlovku”. Jeden čas v jednej z priľahlých miestností mal kanceláriu obávaný pplk. A.M., prezývaný generál Rizling. Bol z nej dokonalý výhľad na letištnú plochu a aj na stojánku. (Nebohý Otko Chudý by ma napomenul, že správne po slovensky sa povie “stojisko”, ale mne akosi to slovo nereže)
V lete, keď sme na letisku bivakovali nonstop, nám táto miestnosť poskytovala nebývalý komfort na spanie – príjemný chládok a mäkučko v spomínaných boxoch. Samozrejme, toto bolo možné, len keď mal službu nočného strážnika brigádne niekto z aeroklubákov. Počas služby profesionálnej ochranky Szimónyiho a Cupáka to bolo nemyslitelné
zľava Schunko, Andrea Kováčová, Ingo, Stano Skalický, Stano Kováč, Horváth
Mal som zrkadlovku veľmi rád. Vždy, keď som tam vošiel, ovanula ma vôňa histórie. Keď som zatvoril oči, videl som okolo seba dávnych cestujúcich – pánov v pásikavých oblekoch s manžetovými nohavicami s perfektne nažehlenými pukmi a dámy v krásnych šatoch s obrovskými klobúkmi. Vôňa cigár sa miešala s vôňou horiaceho dreva v krbe a parfumom spomínaných dám. Sem – tam cez pootvorené dvere zavanie dovnútra nádherný (aspoň pre mňa), nezameniteľný pach benzínovych výfukových plynov z “Tety Ju”, ktorá práve nahadzuje svoje tri motory JUMO 205. Dakota práve pristála z Prahy a zriadenec letiska – dnes by sme povedali hendlingár, samozrejme tiež v perfektne nažehlenej uniforme, vyzýva cestujúcich, aby láskavo dopili svoje šampanské a pripravili sa na odlet do Košíc a Užgorodu…….
Cestovanie a zvlášť letecké, malo (dokonca donedávna) svoje čaro, svoj honor. Kto cestoval lietadlom znamenalo, že má na to a že má prečo. Obchodníci a zástupcovia firiem, dožívajúca šlachta, ktorá si dávala pred meno “von”, záhadní tmaví cudzinci v čudesných habitoch….. Zamestnanci letiska nakladajú do Dakotky batožinu a vyberané jedlá, ktoré sa servírovali výlučne na porceláne. Aaaach, krásne časy….
Krásne časy boli ešte, 2keď si ČSA na palubách lietadiel Tu-104 a IL-18 vozili profesionálneho kuchára a ten na elektrickej jednoplatničke 1dokázal variť minútky na objednávku. Varenie je moje velikánske hobby, tak to viem náležite oceniť. Nástupom nízkonákladových aerolínii bola letecká doprava zdevastovaná a devalvovaná 0na úroveň autobusov mestskej hromadnej dopravy a čo je najstrašnejšie, že v rámci kŕčovitého šetrenia sa rýchlo vytráca rozdiel medzi lowcostami a “normálnymi” aerolinkami. Ale to som zas odbočil. O dnešnej leteckej doprave možno niečo nabudúce. Trebárs pod názvom : “Aviatici, piloti a programátori palubných počítačov”
čierne kachličky, zrkadlá a dvere do bývalej kancelárie generála Rizlinga
na fotografii zľava Marián Benkovský, Emil Zaťko, Ivana, Migo
photo – archív Ivan Salini
Vráťme sa teda do našej zrkadlovej siene. Ako som už spomenul, vstup nám tam bol viacmenej zakázaný, ale “hradní páni “ nám tam občas dovolili urobiť nejaké to školenie a ešte zriedkavejšie aj nejakú tu zábavu
Rašiho archív
Tak, ako napriklad 4.12.11976. Už neviem prečo, či za odmenu, alebo za trest ekonóm AK poveril Peťa R., Borisa J. a mňa organizáciou tohto spoločenského podujatia. Interesantné je, že iniciály pána ekonóma, jeho obchodné nadanie, ale aj celkové správanie sa voči obyčajným ľuďom, a nakoniec i všeobecná obľúbenosť v kolektíve mi pripomínali známu to postavu z Hellerovej knihy HLAVA XXII. Milo Minderbinder si dával medzi svoje iniciály “&”, aby vznikol dojem, že jeho syndikát M & M neriadi sám (aj sme ho tajne prezývali Milo)
Takže súdruh F&F poveril nás, obyčajných chlapcov, ktorí doteraz vždy len v špinavých montérkach ležali v garáži pod navijákom, alebo podtraktorom….. Ale budiž, výzva zaznela, (alebo to bol rozkaz ?), tak sme sa toho ujali s patričnou vervou. Vtedy F&F predniesol historickú vetu, ktorá mi v ušiach rezonuje dodnes : “Je mi jedno, koľko na tom zarobíte, ale MNE donesiete 1.000 korún zisk.”
Pripomínam, že sa písal rok 1976, takže akokeby chcel od nás dnes 1.000 evry JJ. Dostali sme nemalú zálohu na nákup jedla, pijatiky a iného potrebného materiálu. Tento ešte pomerne jednoduchý krok sme zvládli ľavou zadnou a pustili sme sa do výzdoby miestnosti a inštalácie zvukovej aparatúry. Samozrejme, že popri tejto činnosti sme ochutnávali náš nákup a do večera sme už mali statočne “nakúpené” aj my a zábava ešte ani nezačala. Ale mali sme 17-18 rokov a vtedy je svet gombička a všetko brnkačka. Chceli sme mať všetko pripravené už na začiatku a tak ktosi vyrátal, že keď príde asi 50 ľudí, treba dať uvariť 100 párkov a pre istotu viac, ak by niekto chcel viac ako dva. Našli sme ten najväčšií hrniec a praskli ich tam všetky naraz. Samozrejme, že kým voda prevrela, spodné párky boli rozvarené a vrchné ešte surové….. .. Chlebíčky sme našťastie dali urobit v reštaurácii
Hanka Králiková a Mirko Holý. V pozadí vchod-východ na letištnú plochu a okienko predaja leteniek
photo – archív Ivan Salini
Ako prvý hosť prišiel Mirko Holý s manželkou. Nikdy predtým som ju nevidel, takže na letisko asi často nechodila a chudák ujo Holý ju zavolal na “perfektnú” letištnú zábavu…. Bol to jeden z našich prvých inštruktorov, čiže poloboh a oslovovali sme ho výlučne len “súdruh instructor”. Ja som s ním mal dokonca svoj historický prvý let na Blaníčku. Podgurážený Boris ho privítal priateľským buchnátom do chrbta so slovami : “nazdaaar Mireeec!!! Ako ide život?” No hambaaaa LL. Bez toho, aby si objednali, vrchný účtujúci manželskému páru doniesol párky. Že sú akési surové??? Žiaaden problém, vymeníme. Načrel som viac do hrnca a Peter bol za sekundu nazad pri stole s párkovou kašou. Červené víno?? Joooj, je mi ľúto teta Holá, už len biele. Červené sme sami vytrúbili hneď ráno.(Ešte, že sme dali urobiť tie chlebíčky!!!!)
bývalý krb, sídlo naftových kachiel, na fotke je Dúzo a vpravo Palo Melicher
photo – archív Ivan Salíni
S pribúdajúcimi “hosťami” sme to vzdali. Všetok provijant a slopanicu sme vyložili na jeden stôl, nech sa každý obslúži sám a peniažky nech hádže do priloženého polievkového taniera a bavili sme sa s ostatnými. Nadránom bolo všetko vypité a zjedené. Zjedli sa aj nepodarené párky. Ostal len polievkový tanier. Prázdny. Niežeby boli aeroklubáci voláke vyžírky, alebo nechceli zaplatiť, len sa “akosi” nedopatrením hneď na začiatku rozkríklo, že kto a za akým účelom v skutočnosti túto zábavu organizoval JJ
zľava Dúzo, Palo Melicher, Fero Biskupič
photo – archív Ivan Salini
Keď sa nás na druhý deň posledný potomok cára Nikolaja opýtal, aký bol zisk….. čo dodať. Navyše sme museli zaplatiť porozbíjaný riad a poháre. Rozbité sklo na 2nástennej výkladnej skrinke s “revolučnými tradíciami neomylnej KSČ” bolo dokonca brané ako politická provokácia…..HOWG!
Neskôr sa v zrkadlovke konalo ešte množstvo vydarených aeroklubových osláv. Ale to už naša zrkadlovka slúžila ako jedáleň a buffet pre prízemnú umakartovo-azbestovú budovu, ktorá vyrástla západne pod vežou a niesla honosný názov : Škola ÚV Zväzarmu. Jediné, čo bolo na tej škole dobré, bola Ruženka, ale to je úuuplne o niečom inom JJJ
Po roku 1989 boli tieto priestory úplne prebudované a vznikla tam diskotéka, ktorá bola chviľu jedna z najvychytenejších v Bratislave. Zmizli zrkadlá, aj kožené boxy. A to bol vlastne koniec “mojej” zrkadlovej siene a aj koniec tejto rozprávky
Doktor.Bo
pozn. Gonzo : fotografie použité v článku sú zo Sadkovho albumu, článok som prvý krát publikoval v roku 2013