prvý Kraťas Z-526AFS / OK-YRA
photo – archív Igora Otta
—
ZVAZARM
čiže “Zväz pre spoluprácu s armádou”, úžasná to polovojenská organizácia, ktorá zastrešovala rôzne záujmové činnosti a športy, ktoré sa nedali zaradiť inam a niekedy by mohli byť aj osožné našej ľudovodemokratickej armáde. Napríklad lukostrelci
Okrem športových činností Zväzarm pripravoval aj brancov niektorých odborností pred základnou vojenskou službou a patrili pod neho aj autoškoly. Zväzarmu samozrejme velili dôstojníci, ktorí si sem zväčša prišli dožiť posledných pár rôčkov pred odchodom do civilu, aby už v armáde nič nepokazili. A tak častokrát kazili vo Zväzarme, čo sa len dalo. Ale aj tu platí, že výnimky potvrdzujú pravidlá a čest všetkým vojakom, čo brali Aerokluby vážne
Ako “uvedomelí” zväzarmovci sme sa často zúčastňovali na výročných schôdzach, kde sme sa dozvedali o úžasných úspechoch našej organizácie, ako napríklad koľko máme dobrovoľných darcov krvi, ale aj veci kritické, napríklad, že v budove Ústredného výboru na prvom poschodí tečú “pišoáre” (doslovne)
Pod Zväzarm patrili aj Aerokluby. Malo to aj svoje výhody : Člen Aeroklubu vtedy platil ročné členské, dnes sa dá povedať, že vlastne len symbolické. Ostatné náklady boli problém Zväzarmu, čiže štátu. Aký je vlastne letecký šport finančne nákladný, mnohým ľuďom a Aeroklubom došlo až po revolúcii. Dovtedy zaslúžilí členovia a funkcionári zrazu nemali peniaze na lietanie a za medajle a vyznamenania sa lietať nedalo, tak to museli zabaliť. Aj mnoho kedysi silných Aeroklubov dnes ledva prežíva s minimálnym stavom leteckej techniky
Vráťme sa však k tým zlatým časom, keď teda človek zaplatil cca 100 Kčs ročné členské a mohol lietať koľko sa mu zachcelo
Bolo to naozaj tak ?
No jasné, že nie! Nesmieme zabudnúť, že letectvo bol šport výberový a vtedy sa výbery brali naozaj vážne
Veľmi vážne ich brala aj ŠTB, kde sa všetky žiadosti posielali na preverenie a konečné požehnanie. Veľa ľudí sa k lietaniu takto vôbec nedostalo, i keď dovtedy ani netušili, akí sú pre spoločnosť nebezpeční
Napríklad taký pradedo makajúci kdesi kedysi v americkej bani, bol dostatočný dôvod na to, aby vám ŠTB vysvetlila, že vás lietanie vlastne vôbec nebaví
výročná členská schôdza vo Vajnoroch – letecký kvíz
No a tak som aj ja po absolvovaní zimného teoretického kurzu a skúšok netrpezlivo čakal na svoj preukaz “ ŽIAKA BEZMOTOROVÉHO LIETANIA ”. Vlastne už teoretický kurz som absolvoval ako “starý aeroklubák”, pretože už rok som tam chodil obsmŕdať a všetci ma poznali. Preukazy postupne prichádzali, moji rovesníci začali výcvik, len ten môj preukaz stále nechodil. V tom čase som už vedel opraviť traktor, celkom slušne zvárať a murovať, len som nelietal
Našťastie zdravé jadro Aeroklubov vždy tvorili ľudia inteligentní a ochotní pomôcť. Môj fanatizmus a vytrvalosť neostala bez ich povšimnutia a tak sa stala na tú dobu veľmi neslýchaná a nebezpečná vec, ktorá sa nepraktizuje ani dnes
Začal som výcvik bez preukazu
Každý letový deň, po celodennej makačke na letištnej ploche, som dostal dva päťminútové lety po okruhu s inštruktorom. Celý deň na slnku tlačiť vetrone na miesto štartu, zapínať laná, pomáhať pri navijáku, ale tá vidina večera….
Bolo to niečo ako dlhočizná predohra pred vytúženým orgazmom
Keď títo istí dobrí ľudia konečne presvedčili nadri2adené orgány, že vylúčenie môjho otca zo všemohúcej KSČ nemá vplyv na moje politické zmýšľanie, (v skutočnosti to bolo presne naopak), blahosklonne vydali žiacky preukaz aj mne
Bol som v siedmom nebi, len vznikol malý problém: Môj praktický “čierny” výcvik bol tesne pred prvým samostatným letom, ale “papierovo” som práve začínal. Výcvik sme museli šikovne rozpísať
Na každý letový deň odo dňa vydania preukazu sa mi písal maximálny povolený počet štartov. Samozrejme, že môj zápisník letov musel sedieť s knihou štartov a s palubným denníkom daného vetroňa. Tak sa zo mňa stal malý pilotný genius, pretože som podľa papierov základný výcvik zvládol v rekordne krátkom čase
Netrvalo dlho a nadišiel môj deň “D” – preskúšanie na prvý samostatný let na najlepšom vetroni na svete L-13 Blaník
Bolo to v lete v deň mojich 16-tych narodenín
Strach a tréma sa dostavila okamžite, ako som sa dozvedel, že preskúšavací let bude so mnou robiť najvyšší celoslovenský inšpektor. Volajme ho trebárs Ivan, prezývaný “Dlouhý dým”.
Človek s prirodzenou autoritou, pred ktorým mali rešpekt aj starí inštruktori. Človek, ktorý celý svoj život zasvätil bezmotorovému lietaniu. Dnes je už, bohužial, na onom svete, ale zaslúžil by si minimálne samostatný článok, ak nie knihu
Stalin a Ivan Lednár
Takže je to tu. Kabína zatvorená, za mnou sedí obávaný Ivan, navijákové lano napnuté, vetroň pripravený na štart
Do očí ma štípe dym z Ivanovej cigarety. “Ten chlap snáď fajčí, aj keď spí” – myslím si. Pokyn štartéra na vzlet, naviják na druhom konci letiska zahučí na plný výkon a my začíname akcelerovať. “No čo už, hore sa dostaneme, dole musíme. Len drž priamy smer ty blbec”
Miernym potlačením “knipla” odľahčujem ostruhu a “staviam” Blaníčka na koleso. Rýchlosť 90, odpútanie, prechodový oblúk do stúpania a stúpame. Plným sústredením na pilotáž sa začínam ukľudňovať a tu zrazu PRÁSK!
Roztrhlo sa lano
Pri navijákovom štarte má vetroň veľký uhol stúpania, takže pri strate ťahu veľmi rýchlo stráca rýchlosť a hrozí pád, preto treba okamžite reagovať a ráznym potlačením prejsť zo stúpania do kĺzavého letu. Roztrhnutie lana nie je situácia až taká nezvyčajná a preto sa aj vo výcviku nacvičuje. Samozrejme jedna vec je niečo nacvičovať, keď situáciu čakáte a druhá je, keď sa vám to stane naozaj a navyše na preskúšaní
“To sa musí stať akurát mne”, stačím si pomyslieť a nacvičenými pohybmi tlačím čumák vetroňa pod horizont a zároveň vypínam zbytok roztrhnutého lana. Pohľad na výškomer: necelých 100 metrov “ja sa na to vy…!!! Ešte toto!” Priveľa výšky na to, aby som využil zbytok vzletovej dráhy a pristál rovno pred seba a primálo na to, aby som urobil tzv. malý okruh, čiže pomyslný obdĺžnik s dvoma zákrutami o 180° a pristál normálne na miesto vzletu. Len na dokreslenie – pri normálnom navijákovom vzlete dosiahne vetroň výšku okolo 300 – 350 metrov, čo postačuje na okruh v trvaní asi 5-6 minút. “Zátačkou o 180° budem pristávať do protismeru” – rozhodujem sa a súčasne toto nahlas oznamujem inšpektorovi. “Mlčí!!! Prečo si ticho? Však povedz voľačo! Dobre? Zle?” – rozprávam si v duchu sám pre seba. Ale čo to? “To sa mi snáď sníva! Ja sa tu kúpem vo vlastnom pote a Ivko si kľudne zapaľuje ďalšiu cigu
Nemám čas sa ďalej zaoberať tým čo robí Dlouhý Dým, mám dosť práce sám so sebou. Dívam sa von, aby som správne dotočil zátačku do smeru pristátia. Letmý pohľad na rýchlomer a sakra – chybaaaa. Malá rýchlosť, mám letieť 80 až 90 km/h a ja letím 75! Je to síce relatívne ešte ďaleko od minimálnej, čiže pádovej rýchlosti, ale je to málo a ja som na preskúšaní! Okamžite reagujem a potlačením páky zvyšujem rýchlosť
Výška rýchlo ubúda, aspoň smer už mám dobrý, ale viem, že sa ešte musím popasovať s pristátím s chrbtovým vetrom, ktorý mi bude predlžovať pristátie. To som ako tak zvládol a konečne zastavujeme. Spotený som ako myš, vonku je aspoň 30°C, v kabíne asi 60°C
“Nič moc, skôr nanič” – hodnotím v duchu sám seba, zakiaľ nás personál zrovnáva na miesto nového vzletu. “Vykopne ma rovno, alebo dostanem ešte jednu šancu?” – moje myšlienky preruší konečne inšpektorov hlas, ktorý ale neprichádzal zo zadnej sedačky, ale z vonku. “Na tú rýchlosť si dávaj pozor a veľa šťastia.” Ani som si nevšimol, kedy stihol vystúpiť a teraz mi osobne zatvára kabínu. “To snáď ani nie je pravda! Ja som to zvládol a môžem letieť sám, úplne sám”. Tréma, strach, všetko je okamžite preč
foto za archívu Ďusa Kováčika
Zaujímavé je, že už samotný prvý sólový let mi pripadal ako obyčajná rutina v úplnej pohode. Celý let som si sám nahlas komentoval svoju pilotáž. Parodoval som hlasy a výroky svojich inštruktorov, ktoré doteraz na mňa doliehali zo zadného sedadla, ale nie v zlom, od radosti. Aj tak som sa niekoľkokrát obzrel, aby som sa uistil, že na zadnom sedadle naozaj nikto nesedí
Pristátie, hoblá, kopanec do zadku pre šťastie a nefalšovaná radosť bez závisti od kamarátov. To všetko patrilo k tomu, aj večerná oslava v klubovni
Najväčšie prekvápko ma ešte len čakalo. Ktosi mi ohlásil, že mám ísť za náčelníkom letiska, lebo má pre mňa prekvapenie. Hneď som si spomenul, čo mi pred niekoľkými dňami rozprávala jedna motorová pilotka – známa akrobatka. Kedysi po jej prvom sóle na vetroni dostala od náčelníka darček – výhliadkový let na vrtulníku Mi-1. Plný predstáv a očakávania som utekal za náčelníkom. “No, tak ty gratulujem aaj jaaa, nech ty to leeetaaaa, ale na dnes ty stačilo. A aby si sa do večernej oslavy nenudil, tak tie zaachody za vraaatnicuuu sú v hroznom stave, tak si naajdy daaky gyybel, kefu a ostatný vercajk a mooožeš sa do toho pustyt. “
A ja somár som sa už videl v kabíne vrtulníku Mi-1. Ale nevadilo mi to
Práve mimo lietania, pri všelijakých takýchto pomocných prácach sme v aeroklube zažili najviac srandy. Ale o tom zas niekedy nabudúce
Doktor. Bo
článok bol publikovaný v palubnom časopise Danube Wings, preto sú v ňom aj niektoré vysvetlenia , aby bol pochopiteľný aj pre neaviatika , na webe som ho publikoval 31.1.2013 / pozn. Gonzo
