Každý z nás to už určite počul a zažil, keď niekto začne rozprávanie vetou : „Za našich mladých čias…“ , alebo : „No to keď my sme boli mladí…“
Takýto úvod výchovnej prednášky, alebo „vtipného príbehu“ siaha asi tam, kam až siaha ľudská pamäť samotná, pretože to väčšinou po prvý krát počujú deti od svojich rodičov. Bez ohľadu na to, ktorá to bola generácia, reakcia je tá istá : každé dieťa si v duchu pomyslí : „No, teraz si zas vypočujem kopu nezmyslov a koho to zaujíma, veď je iná doba“. Áno, je to tak. Vždy je iná doba a každá generácia si svoje dejiny píše sama
Osobne sa snažím tieto vety nikdy nepoužívať, lebo je to prvý neklamný príznak starnutia a starnutiu sa vehementne každý bráni. Keď sa človek ale sám od seba začne živiť spomienkami, môže to rovno zabaliť. Je starý a nemal by otravovať svoje mladé okolie
Čo ale robiť, keď nastana taká anomália, že mladí prídu za vami a otravujú vá s: „Ako to bolo vtedy, alebo tam, keď si lietal v Afrike, alebo v Kazachstane?….. Daj tú, alebo tú historku… Prečo už niečo nenapíšeš?…. Alebo dokonca, prečo nenapíšeš knihu?“
No čo vám všetkým šibe? To už som taký starý, že mám písať nejaké pamäti, alebo históriu letectva? A koho to vlastne zaujíma? Malinký okruh ľudí, ktorí svoju dušu upísali lietaniu a lietadlám, droge, proti ktorej nikdy nikto nevymyslel (a nevymyslí) žiaden liek? A keď už, kto mi to uverejní? Bulvár, alebo odborný časopis pre záhradkárov? Okrem toho, nie som žiaden majster pera. Sem tam niečo tresnúť do pléna, to áno, ale písať ? No komu sa chce ?
zľava Dr.Bo, Boris Janečko, Mišo Dočolomanský, Milan Mizner, Karol Mičko sen., Králik
Takýmito a podobnými argumentami sa mi darilo niekoľko rokov odolávať, ale myšlienka niečo predsa len napísať, ma začínala nahlodávať. Sám rád čítam rôzne historky a príbehy o lietaní a často sa mi stalo, že som si uvedomil a vduchu povedal : „Veď niečo podobné som zažil aj ja, len to neviem tak podať.“ Keď bol rozdrvený môj posledný protiargument, že to nikto neuverejní, tak som teda sľúbil, že sa pokúsim dať niečo na papier. Opakujem: „Pokúsim!!!“ Pokiaľ mi to nepôjde, dajte vedieť
No a tak tu teraz sedím a píšem tieto nezmysly, lebo či už píšem žiadosť o prijatie do zamestnania, alebo o rozvod, vždy je najhoršie začať. Ale to už mám, dúfam za sebou
Nemusíte všetkému uveriť, čo napíšem (z toho aj názov), tak isto, nie všetko som zažil osobne. Nehľadajte v mojich rozprávkach nejakú chronologickú náväznosť, ani historické fakty. Samozrejme, podobnosť niektorých mien bude čisto náhodná
Určite teraz čakáte vetu, že už od malička som túžil byť pilot. Nie, a už vonkoncom nie vojenský stíhač. Keď som bol malý, chcel som byť šofér elektrickej multikáry na železničnej stanici. Nie hocakej, ale takej, čo chodila po nástupištiach a vozila všetko možné a niekedy ťahala za sebou aj niekoľko vozíkov. Nemala volant, ale šoférovala sa pomocou dvoch postranných pák, ktorých sa šofér zároveň pridŕžal. Dlhodobým pozorovaním som zistil, že zatlačením páky dole, vozítko zatočilo do ľava, potiahnutím hore, zas do prava. Najviac ma fascinovalo, že vodič nesedel, ale stál a tak sa mohol dostatočne pýšiť. Aj brzda sa ovládala opačne. Vodič na nej stál, takže v zošliapnutej polohe bol vozík odbrzdený. Keď vodič zdvihol nohu , brzdový pedál vystrelil sám hore a kára zastavila. Piloti týchto úžasných strojov vedeli za jazdy neohrozene zoskakovať, čím vozík s kvílením plných gumových kolies sám zastavil. „Keď raz budem veľký, aj ja toto dokážem“, hovorieval som. „No to ale musíš v škôlke poslúchať, všetko papať, po obede spinkať a keď budeš chodiť do školy, tak dobre sa učiť“, vravievali mi na to rodičia. Bože, prečo musíme vždy takto hnusne klamať svoje deti?!
Skutočnú lásku k letectvu vo mne aj tak prebudil môj otec. Jemu samotnému sa nesplnil detský sen. Pre znížený farbocit ho nezobrali na akadémiu do Brna. Lepili sme si spolu modely. Voľné vetrone, motorové upútané modely aj plastikové kity. V skutočnosti to bolo vlastne tak, že otca bavilo modely vytvárať a mňa zas rozbíjať
Dr.Bo modelár prvý zľava
Keď som mal necelých štrnásť rokov a začala so mnou lomcovať puberta, otec v strachu aby som nepodľahol nástrahám veľkomesta, ma zobral so svojim kolegom z práce, pozrieť sa na letisko do Vajnor. Otcov kolega bol športový pilot motorových lietadiel, čiže mal licenciu „Športového pilota civilného letectva“. Dnes sa to volá licencia súkromného pilota, čiže PPL (Private Pilot Licence), alebo jednoducho „privátnik“. Prečo športový pilot? Nemusel v ničom súťažiť, ani podávať športové výkony, lietal proste pre zábavu, ale predsa za vlády boľševika neexistovali žiadni súkromníci, ani piloti. Preto ten názov. Bola zima, fučalo a snežilo a v duchu som nadával, načo sa tam trepeme, lebo už vtedy som vedel, že v zime sa v aeroklube nelieta.
Na letisku nebolo ani nohy, okrem jedného pána mechanika, ktorému každý hovoril „strýco“. Otvoril nám bočné dvierka do hangáru, kde bola naskladaná spústa rôznych typov lietadiel, ktoré som vtedy ešte nepoznal. Dodnes si pamätám ich vôňu a majestátnosť zimného odpočinku. Od tej chvíle som zahorel skutočnou láskou a úplne som zabudol na elektrickú multikáru
Začala sa moja strastiplná kariéra pilota. Písal sa rok 1972. Ale o tom niekedy nabudúce
Doktor.Bo
článok bol publikovaný v časopise Danube Wings – pozn. Gonzo
