photo – archív Petra Chromeka
V ten ďen som nemal vôbec letieť
Dôvodom bol nočný výlet do Bermudského trojuholníka v Starom meste v Bratislave. Bermudským trojuholníkom sme volali časť starého mesta s otočnými bodmi : vináreň Prašná brána, vináreň Bulhar a vináreň Malí Františkáni. Tradovalo sa, že keď doň človek o polnoci vstúpi, stratí úplne orientáciu a vynorí sa z neho až ráno a v značne zlom stave. Bola to pravda, v tú noc určite
Najradšej som mal Bulharov, bola to vináreň ani nie sto metrov vľavo za Michalskou bránou, umiestnená vo vínnych sklepoch starého meštianskeho domu. Dole horeli sviečky, steny pivníc boli vlhké a porastené vrstvou machu. Raz sa mi stalo, že som ráno došiel domov a mama mi vyčítala zelený lišaj na bledemodrom tričku. Bol to neklamný znak hýrenia u Bulhara, lišaj vyzeral ako epolety na ramenách – raz darmo, tie pivnice boli úzke a naše gymnaziálne ramená príliš široké
Nakoniec sme vždy skončili u Malých Františkánov, kde sa stretlo pol mesta a konečná bola v 3 hodiny ráno. V tú noc som s ďalším plachtárom Ferom vymietol nočnú Bratislavu, ale nestratili sme sa v Bermudskom trojuholníku, skončili sme totiž v bare Hotela Tatra, tam kde bolo dlhé roky divadelné Štúdio L + S. Ráno sme sa dovliekli na letisko do Vajnor, zapísali sa ako prví do knihy a po krátkej úvahe sme sa rozhodli pre navijákový deň. To sme ešte používali na štarty naviják Hercules III s tatrováckym motorom, mal som jeho zvuk veľmi rád, aj dobre ťahal, ale moc sa pri ňom spať nedalo. Bola neďeľa a bol som zmierený, že v tento deň nič nepolietam a aj počasie podporovalo túto moju útechu
Po obede sa počasie začalo prudko zlepšovať, vyšlo slnko a začali sa vytvárať také mokré jarné kumuly, riadne natiahnuté smerom od Karpát vplyvom dosť silného vetra. Onedlho som sa už cítil na to dať si štarta z navijáku a skúsiť termiku, všetci sme boli nadržaní na lietanie a ja som bol pilot športového výcviku, takže “ termika musela byť “
Odštartoval som na Blaníku / OK-3818 najkrajšiom v našom Aeroklube, v zime sme ho totiž nastriekali polyuretánovou farbou na červeno s výraznými bielymi pruhmi na krídlach i na trupe. Polyuretán bola výborne zvolená farba, skutočne vydržala dlho až do faktického zrušenia tohoto Blaníka, a nedala sa len tak dať dole, aj keby niekto v tej dobe veľmi chcel. Myslím, že to bola na tú dobu dosť partizánčina, lebo sme Blaníka nastriekali v zime bez súhlasu vedenia Aeroklubu, starí zúrili a brblali, ale nakoniec si každý zvykol a vetroň vyzeral parádne
Kumule boli roztrhané, vodnaté a ja som podcenil silu vetra od Karpát, takže ma pri točení sfúkavalo smerom na Čiernu Vodu a Chorvátsky Grob. Síce som vytočil výšku, ale bol som zas o niečo ďalej od letiska. Nádejný kumul nezabral a pri dotočení smerom na letisko som v jednej chvíli pochopil, že mi to proti vetru nevydá. Rozhodol som pre pristátie do poľa, so zvyškov teórie, čo mi zostali v hlave som si spomenul na nasledovné —> vyhliadnuť si vhodnú plochu / obletieť ju / vhodnosť terénu na pristátie (pole bolo veľké, zľava skupina topoľov, krásna zelená tráva), pristávať proti vetru. Uff, zrovnané na pristátie, dotiahol som si pre istotu pásy a pozerám, lenže s mojou trávou sa niečo stalo, ono to nie je tráva ale pšenica ! Kriste, čo teraz ?! teória hovorí čo ?, nič sakra, aha utiahnuť pásy ešte viac a podrovnávať nad úrovňou pšenice a ľahko spadnúť do nej ako do periny po vycucaní rýchlosti
Toť teória, dodrbal som všetko, čo sa dalo, srdce v krku a začal som podrovnávať nad pšenicou. V ten deň asi neplatili žiadne poučky z príručky, pretože som zastal asi na 4 metroch, s tým že som let zakončil vo výbehu vysiaci v popruhoch s výdatným prekmitnutím hlavy dopredu. Pozerám, tá výberová pšenica / raž, alebo čo to do pekla bolo, mala asi 120 centimetrov !!! vybehol som z Blaníka zisťovať škody
Krídla, trup v poriadku, ale pravý stabilizátor bol vytrhnutý zo závesov a pootočený o 60 stupňov. So stiahnutým hrdlom som zavolal rádiom na letisko, že som pristál do poľa, mám poškodený vetroň a potrebujem tranďák. Asi 5 minút po mojom pristátí do poľa z Ivánky štartovala IL-18tka ČSA, ktorá mi preletela nad hlavou s dymiacimi turbopropmi. Dôsledky toho, čo keby, som radšej nedomýšlal ….
Po hodine a pol prišla Volga s tranďákom, v ktorej sedel Hríb a Mnícho a ešte niekto a začali hladať vhodnú trasu k Blaníku.Tá pšenica / raž bola hodne vysoká a zakrývala ľavé krídlo Blaníka, ktorým bol oprený o zem. Pri príjazde Volga manévrovala s tranďákom okolo krídla, zrazu som videl ako ju nadvihlo a potom zastala. Pri obhliadke sme zistili, že došlo k poškodeniu koncového vretena a možno aj nosníku krídla, tým ako ho Volga prešla jednou nápravou
Hrúza, nielenže Blaník mal urvaný chvost, ale aj poškodené krídlo, čo som vnímal tiež ako vlastnú chybu. Nakoniec sme Blaníka naložili na tranďák a ticho, tichučko sme došli s Volgou na letisko, kde nás už čakal náš náčelník Jožo Chudý. Bol to veľmi zlý deň, stáli sme z Hríbom v pozore a náčelník na nás reval, že čo sme to za debilov, s určitým prekvapením som si všimol, že na Ďura reve ešte viac, ako na mňa
Dostali sme zákaz lietania na mesiac, povinne som fičal s Blaníkom do Holešova (nosník nebol našťastie poškodený) na opravu a ešte aj nejaký družstevník sa ohlásil, že sme mu poničili pás nejakej vysoko kvalitnej pšenice / raže, za čo chcel ešte aj odškodné
Týmto počinom môj kredit plachtára dopadol úplne na zem, a ešte sa aj hlboko zaryl pod povrch
Počas zákazu som ťahával vetrone na trojke navijáku, jedného dňa prišiel náčelník Jožo Chudý na svojom žiguláku a povedal mi : “ v utorok ideš do Prahy, o 8:00 hod. ráno začína prehliadka na ÚLZ „. Žiadne že, či máš čas, či vôbec môžem, okrem toho by som vtedy išiel do Prahy, aj keby som nemohol
V podstate som zasalutoval, že rozumiem a roky som potom v Aeroklube pri pive počúval, že lietam motorové aeroplány za trest. Ešte som musel aj čušať, lebo to bola do istej miery pravda