Za všetko mohlo neletové počasie, vpodstate sme v tom boli nevinne. V roku 1984 nebol bar priamo na letisku v Janíkovciach, chodili sme vtedy do krčmy na kopci v dedine. Malo to svoje výhody, pretože cesta naspäť bola navigačne veľmi jednoduchá a fyzicky nenáročná. Stačilo ísť rovno a dolu kopcom, jedinú prekážku doteraz tvorí cesta z Nitry do Nových Zámkov. Vtedy mal Hríb starú Volgu, ten istý model ako na fotke, len tá jeho nebola kombi, táto patrila Aeroklubu (BAB-62-15)
Ďurova stará Volga mala bledučko modrú farbu karosérie a bola pekne urobená. Najviac ma na nej upútal tachomoter, vyzeral ako klenuté akvárium na palubnej doske, svietivo modrý, myslím že bol vyrobený z plexi skla. Volga mala 3 stupňovú, mechanickú šalt páku priamo pod volantom. Prvý stupeň bol rozbeh, potom „rozlet“ a tretí stupeň bol „nekonečno“, hlavne čo sa týka spotreby. Hríb bol na ňu patrične hrdý, stále ju leštil, myslím že Volga bola jeho prvé auto. Stará Volga bola vlastne ruský Cadillac s obrovskou priestrannou kabínou
Palo Čičo na Kopci
Na Kopci sme sedeli od skorého popoludnia až do záverečnej, keď bol čas ísť naspäť na letisko. Ďuro vtedy vymyslel, že všetci pôjdeme Volgou. Bolo nás odhadom 11 – 12 a bola to dosť fuška sa narvať všetci do kabíny. Vzhľadom na moju polohu pololežmo v kabíne mi to tak vychádzalo, že budem vytláčať ľavou rukou spojku. Ďalší „vynikajúci“ Ďurov nápad bol, že načo trápiť motor, šak zbehneme na letisko z Kopca šusom, t.j s vypnutým motorom, vypnutými svetlami a bez zastavenia na križovatke s hlavnou cestou. Celkovú hmotnosť sme mali na to vskutku dostatočnú. Len tak na blint. V tej tme sa Volga, ktorá sama vážila tak poldruha tony, s nami hodne cez dve, rútila zrýchľujúc ako stará hurtovnica dolu cestou a čím sme boli bližšie ku križovatke, tým viac sme všetci hučali na plné hrdlo. Žžuchch – prefičali sme križovatkou, hučanie vyvrcholilo, Volga dokĺzala po ceste k Aeroklubu a my sme mali opäť raz pocit, že žijeme naplno