Storch / OE-AKA na letisku v Janíkovciach, Júl 1990
Len niekoľko mesiacov po Novembri priletela do Nitry skupina športových pilotov z Rakúska, matne si vspomínam na nejakú Cessnu, Piper Tomahawk a kategóriou sám o sebe bol privátny Storch / OE-AKA. Storch patril staršiemu pilotovi, ktorého meno si už nevspomínam a mal domovskú základňu na letisku Wiener Neustadt. Samotné pristánie, zvuk Argusu a vôbec zjavenie sa aeroplánu, o ktorom som dovtedy len čítal, bol úžasný zážitok
Keď Storch priroloval pred hangár, zbadali sme, že na zadnom sitzi sedí staršia pani Rakúšanka, veľmi spôsobne oblečená, ktorá mala v ruke ihlice, vedľa prútený košík s vlnou a plietla svojmu mužovi sveter !! Po vypnutí Argusu so stoickým kľudom poskladala ihlice a vlnu, toto všetko uložila do košíka a s úsmevom vystúpila. V porovnaní so všetkými zákazmi, previerkami a obmedzeniami Zväzarmu pôsobila na mňa pani ako Majka z Gurunu. Pre ňu to bolo určite len jedno z veľa letísk, na ktoré priletela so svojím mužom
zľava Milan Frišo jun., Peter Škabla – mechanik AK Bratislava, Slon
Druhý, velmi silný zážitok bolo samotné stretnutie s rakúskimi pilotmi a ich aeroplánmi. Piper Tomahawk mi vtedy pripadal v porovnaní s Trénermi ako dosť škaredý aeroplán a vôbec. Pristávanie a samotný odlet rakúšanov z hľadiska pilotáže pôsobil hodne rozpačito, ako keby tým strojom moc nevládli, slovom dobre sme sa nich rehotali pri dráhe. V ten rok som mal nálet cca 80 hodín na Tréneri a cítil som sa dosť vylietaný, o nitrianskych plachtároch a ich nálete škoda hovoriť
Ešte z nás vtedy crčali všetky tie štátne dotácie, benzín, systém výcviku v Aeroklube, Zväzarm atď. Prešlo niekoľko rokov, ročné nálety hodín padli v našom Aeroklube na 10 percent voči roku 1990 a keby sme znovu stretli rakúskych pilotov, tak by bola situácia o 180 stupňov opačná ….
Milan Frišo jun. / Gonzo
Milan Frišo sen. určite má niekde doma kazetu s filmom o Storchu v Nitre