Prvé zimné školenie pilotov, ktorého som zúčastnil ako UHULÁK v Aeroklube Bratislava – Vajnory, bolo na chate v Kučišdorfskej doline. Dostanete sa tam autom, keď odbočíte z cesty vedúcej z Pezinka, cez Pezinskú babu do Perneku, treba odbočiť vpravo do údolia (na strane od Pezinku). Bolo to klasické masívne socialistické školenie od piątku do nedele na chate / ubytovacom zariadení Slovenskej poisťovne, ktoré zaplatil Aeroklub. Nakoniec to až tak malá chata nemohla byť, pretože Aeroklub mal cca 200 členov, po odpočítaní paragánov, ktorých sa uvedené školenie netýkalo, sa malo zúčastniť cca 120 pilotov a uhulákov. Reálne nejaké absencie, zostáva tak 100 ľudí, čo sa zúčastnilo
uhulák – úplné hovno u letectva
Lietanie v Aerokluboch bolo vždy spojené s chlastom, či skôr s nadmerným chlastaním, vždy som sa tejto téme pri písaní článkov vyhýbal, v skutočnosti sa ako niť prelína vo väčšine príbehov
photo – archív Petra Chromeka
V ten večer to nebolo samozrejme inak, keď ste začali lietať v Aeroklube, tak okrem učenia sa predpisov / aerodynamiky / meteorológie / navigácie atď. ste sa začali učiť aj piť. Bolo to nejak prirodzené, a ak nie, tak ste sa zaradili medzi pilotov, ktorí po ôsmej večer prestali rozumieť kámošom, s ktorými prišli spolu do krčmy. Na programe večernej časti školenia bolo pezinské víno (vlastne všetko), hafo vína, šak Pezinok bol neďaleko. Keď už bol kompletne celý Aeroklub pod vplyvom, tak niekto vymyslel, že sa ideme hromadne guľovať von na dvor, kde bolo také malé ihrisko pre fotbal, obohnané drôteným plotom. Niekto začal organizovať peruť Messerschmittov a Focke Wulfov (preferovali ich kvôli technickým kvalitám), odpoveďou bola pripravená peruť Spitfirov a Hurricanov. Bol som rád, že som sa dostal k Spitom, ale nakoniec to bolo jedno, podstatné bolo zúčastniť sa a útočiť
Nikdy v živote, ani predtým, ani potom, som sa nezúčastnil organizovanejšej a zúrivejšej guľovačky, kde popri sebe útočili formácie Spitov a Hurricanov, proti mrakom Fokáčov a Messerov. Nikdy predtým, ani potom, som sa nezúčastnil tak desivého školenia, kde hlavy padali v mikrospánku tak hromadne na hruď. A všetci sme prešli skúškami na výbornú
vpravo náčelník Jožo Chudý na štarte v Nových Zámkoch / photo – archív P. Chromeka
Prečo na to spomínam ? Je to len jedna zo spomienok na minulosť, čo mi víria hlavou. Tento týždeň som sa dozvedel, že do leteckého neba odišiel náš náčelník Jožo Chudý, vo veku 80 rokov. Chudý prišiel do Vajnor z Aeroklubu Nitra, a začali sa páni diať veci. V armáde lietal na vrtuľníkoch, ale po 68 roku ho vyhodili, zrejme pre nesúhlas s ruskou inváziou. Nikdy sme sa o tom nebavili. Pil s nami, či my skôr s ním, ale ráno si umyl vlasy studenou vodou, zapálil cigaretu, a jeho prvá otázka bola, či už ťaháme Blaníky na štart
Chudý bol najlepší náčelník, akého sme si mohli priať, aj keď bol z Nitry (rýpem), vlastne nie, pochádzal z obce Veľké Ripňany, zhruba na pol ceste medzi Piešťanmi a Nitrou. Vďaka nemu som v jednej chvíli držal v ruke preukaz športového pilota (PPL) a neskôr obchodného pilota (CPL). Tomu predchádzal kontrolný navigačný let s Chudým ako inštruktorom na Z-142, kde snáď počas celého letu držal ľavou rukou pootvorenú krabičku od zápaliek a do nej odklepával popol z cigarety, pričom mal stále preloženú nohu cez nohu a to v priestore medzi sedačkou a kniplom. Keď sme prileteli k Chtelnici, alebo Dechticiam (?) na úpätí Malých Karpát, čo bol posledný otočný bod pred Hornými Orešanmi a letom do Vajnor, tak z neho vypadlo: “očúvaj, ukáž knipel mladý, teraz skontrolujem, či si sa trafil”. Nalietol na informačnú tabuľu pri vstupe do dediny, čo bolo v pohode, akurátže potom sme museli preletieť ponad cintorínom a na konci bolo vysoké stromoradie, ktoré sme museli preskočiť. Krve by ste sa vo mne nedorezali, čo u Chudého vyvolalo záchvat smiechu, ja osobne som miesto tabule videl len takú šmuhu. Ešte aj na poletovom rozbore mi to so smiechom otrepal verejne o hlavu. Keď som mu po pilotných škúškach niesol povinnú fĺašu Karpatského brandy, tak mi potriasol rukou, a povedal : “očúvaj, teraz máš živnosť v ruke”. Na to sa nedá zabudnúť
Pilotov, ktorí začali lietať motorárinu za éry jeho náčelnikovania bolo hodne, a doteraz sa držia kapitánskych baranov Boeingov, či joystickov Airbusov. Aj vďaka nemu sme boli nesmierne hrdí na náš Aeroklub, a že sme jeho lietajúcimi členmi. Po prevrate náčelníka rehabilitovali, a vrátil sa lietať vrtuľníky do amády (Piešťany). Posledné roky prežil v Hlohovci, nakoľko mal amputovanú pravú nohu (cukrovka), žil v sociálnom ústave, kde sa o neho starali
Blue Sky náčelníku, raz sa všetci stretneme v tom nebeskom bare
