Milujem letectvo od svojich tínedžerských liet. Čo je už vlastne viac ako 40 rokov, takže celý život. Vždy som hltal knižky, boli tam nádherné a inšpiratívne príbehy, ktoré ma veľmi bavili a obohacovali. V „minulom živote“ som sa vyučil za leteckého mechanika a pracoval som na letisku. Fascinovali ma viac-menej všetky lietajúce stroje a ich príbehy. Takže neskôr som začal navštevovať aj letecké múzea a že som ich prešiel!
Akosi prirodzene som vždy v tých múzeách nadviazal aj kontakt s niekým z miestnych. Na týchto miestach sa vyskytujú väčšinou veľmi zanietení ľudia. Takže okrem vzhliadnutia vystavených exponátov som sa dozvedel aj niečo zaujímavé z histórie toho-ktorého exponátu. Je úžasné, že každý kus vystavený v múzeách má svoj príbeh. Niektorý zaujímavejší, iný menej. Dá sa tam dozvedieť a naučiť veľmi veľa.
Zhodou okolností ma osud dovial do Londýna, ktorý som začal navštevovať častejšie. V samotnom meste a jeho okolí je toho k videniu pre človeka s mojou záľubou viac ako dosť. Samozrejme moje kroky viedli aj do RAF múzea. To je v štvrti Colindale na bývalom letisku Hendon. Pre mňa taký malý Raj na zemi. Prvý krát som toto múzeum navštívil cez pracovný deň a dovnútra som vkročil hneď medzi prvými návštevníkmi. Hangáre boli preplnené lietadlami a ja som šiel pekne od exponátu k exponátu. V časti, kde boli vystavené vrtuľníky som pozoroval skupinu chlapíkov, ako tie mašinky čistia a udržujú v stave, akoby boli práve zatiahnuté dovnútra po nejakom lete. Týchto chlapov v jasných modrých overaloch som stretol viac krát a s niektorými som sa pustil aj do debaty. Musím poznamenať, že som bol prekvapený, že vstup do múzea je bezplatný a veľká väčšina týchto pracovníkov sú dobrovoľníci. Pokiaľ je u nás slovo dobrovoľník niekedy synonymum zúfalca, ktorého už nikto nechce zamestnať, nieto ešte platiť, tam je to status na ktorý sú hrdí a vážia si ho, lebo svoj čas, um, dáva spoločnosti a pomáha udržiavať históriu.
Toto a nie len toto múzeum doslova závisí od dobrovoľníkov. Pracujú vo všetkých oblastiach a na všetkých oddeleniach. Väčšinou sú pridelení k zamestnancovi, ktorý im zadá úlohy. Prekvapilo ma, že aj v oddelení reštaurovania a údržby lietadiel pracujú dobrovoľníci. Ide zväčša o bývalých členov RAF, vyslúžilcov. Sú medzi nimi piloti, mechanici, ale aj ľudia, ktorí pracovali na rôznych iných úsekoch. V každom prípade zaujímaví ľudia. Ako to už chodí, časom zistíte, že chlapík, ktorý púta na seba najväčšiu pozornosť pracoval v RAF ako účtovník a utiahnutý malý deduško, ktorý stojí bokom pod krídlom Vulcana na tom type lietal a zúčastnil sa aj letov na Falklandské ostrovy. Takto som postupne spoznával zaujímavých ľudí, krásne mašinky a ich príbehy. Mojich návštev v múzeu pribúdalo a kontaktov tiež. Až jedného dňa som dostal otázku, či by som sa nechcel k nim pridať.
Nemyslel som si, že by to mohlo byť možné, ani reálne vzhľadom na vzdialenosť. Slovo dalo však slovo a najprv som sa teda prihlásil do radov dobrovoľníkov s tým, že by ma zaujímala práca s lietadlami. Mal som šťastie a veľmi skoro ma kontaktoval pracovník múzea s tým, že hľadajú obmedzený počet ľudí do tímu Large Object Conservation. Vyplnil som teda niekoľko dotazníkov a vravím si, že asi musím byť iný pacient, keď sa chcem dať na niečo takéto. Absolvoval som online pohovor, kde som odpovedal aj na zopár osobných otázok ohľadom predpokladov a mojej klasifikácie. Výsledkom bolo pozvanie na stretnutie a zacvičenie na konkrétny dátum. Nakoniec som sa ocitol v jeden deň medzi viacerými záujemcami v Londýne a takto začalo moje dobrovoľníctvo v RAF múzeu. Po nutnom školení ako sa správať, s kým sa rozprávať a ako, s kým už nie, čo sa sluší a čo nie a podobných nevyhnutných informáciách som sa dostal na svoju prvú šichtu. Opäť som bol mladý a opäť som začínal, takže som bez reptania vyfasoval handry a pustil som sa do čistenia. Teraz to však nebol Čmelák, ako kedysi, teraz som čistil prach z Westland Wessex HCC4, ktorý patril do letky, ktorá vozila kráľovskú rodinu.
Ale nasledovali ďalšie a ďalšie stroje. Je to úžasný pocit dotýkať sa týchto legiend o ktorých som najskôr čítal v knižkách a neskôr na nich hľadel spoza špagátov oddeľujúcich verejnosť. Na moje prekvapenie správa o mojej prítomnosti sa rozniesla aj medzi zamestnancami a dobrovoľníkmi. Prišli, pozdravili sme sa a slovo dalo slovo a dostal som pozvanie aj do hangárov, ktoré nie sú prístupné návštevníkom a na prácu pod dozorom na exponátoch, ktoré sa len chystajú. Tak trochu iný level, ktorý ale mňa dostáva tak povediac do extázy. Ako pubertiak som bez dychu čítal Veľký cirkus, dnes sa dotýkam všetkých tých mašín. Čítal som všetky knihy, ktoré kedysi vychádzali od našich pilotov, ktorí slúžili v RAF a dnes si môžem sadnúť do Spitfire a iných pre mňa takmer posvätných strojov. Keby nebolo pilotov RAF a je jedno z akej krajiny boli, asi by sme dnes všetci mali národné jedlo Bratwurst. Berte to ako nadzveličenie, ale pre mňa to je aj forma prejavenia úcty k tým mladým ľuďom, ktorí bojovali v tej istej vojne ako môj otec, hoci on nebol v RAF. Nechcem aby tento článok vyznel úplne pateticky. Pýtali sa ma niektorí, že prečo to robím. No hlavne preto, že môžem a že ma to baví. Dôvodov mám viac, ale tieto dva sú asi tie najdôležitejšie. Je krásne byť aspoň takto súčasťou histórie, aspoň vnútorne prežívať opäť tie príbehy, stretávať sa s ľuďmi, ktorí tú históriu žili a tvorili.
Takto som teda začal dobrovoľníčiť v jednom britskom múzeu. O každom exponáte by sa dal napísať aspoň jeden samostatný článok a spolu by to vydalo možno na celú knihu. A prečo toto nerobím u nás? Tak to je už trochu iný príbeh. Možno aj smutnejší. Robil by som a rád, keby som takú príležitosť dostal. Bohužiaľ, u nás je letecké múzejníctvo na úplnom okraji záujmu. Ako by sme mali úplne iné hodnoty. Viac ako inde to, čo máme funguje len vďaka entuziastom a ich nezlomnej vôli čosi zanechať pre ďalšie generácie, ale oficiálne miesta akoby nemali záujem. Ja svoju ruku ponúknem, pokiaľ môžem.
Samozrejme toto rozprávanie by nebolo úplné bez zopár fotografii, tak si ich užite.
Juraj Krajčírovič