p. Július Višňovský s autorom článku
Posledná májová nedeľa tohoto roku (2017) bola síce náročná, ale nakoniec priniesla krásny, nezabudnuteľný zážitok. Skúsim po poriadku.
Skoro ráno – naozaj skoro, 06:00 hod. som už utieral prekryt kabíny a zohrieval som svoj VIPER AFT na letisku Soběslav a čakal som na rozplynutie ranných pásov juhočeskej hmly, aby som mohol odštartovať na cestu domov … aj keď, najskôr som vyrazil smerom na západ – do Bechyně. Na tomto letisku som strávil skoro 10 rokov svojho leteckého života a zažil som skutočne to letecké, v pravom slova zmysle.
Tak som vyrazil hľadať tie „lietajúce spomienky“ (ako to napísal Julko Višňovský) a na výške 1.000 ft som sa vrátil do minulosti. Priblíženie na dráhu 302 … a potom ranný opar na Lužnicí, nad ktorou sa týči neobyčajný Bechyňský most, sídlisko na Libuši, kde sme vychovávali našich dvoch synov, dnes už krásne upravené Bechyňské námestie, kde som v hospode sedel párkrát s Karlom Krylom … chvíľami až bolestivý návrat do minulosti. Nakoniec som sa „zaradil do 3. zatáčky ľavého pre dráhu 12“, pozdravil zbytky stĺpov pristávacej rady, ktoré mi toľkokrát pomohli nájsť dráhu pri pristávaní „za minim“, keď „fouklo od blat“ a juhočeská hmla skryla letisko… a vyrazil som späť cez ešte stále driemajúcu partiu na letisku Soběslav.
Požiadal som Prahu o aktiváciu letového plánu, priložil som pod kotol a chvíľku pred dosiahnutím prvého otočného bodu Jindřichův Hradec, som dosiahol FL80 a nasadil domov. VIPER sa rozbehol, ubral som na „slušné cestovné tempo“ a vyrazil na východ. Vzduch bol síce ako olej, ale aj tak som zapol autopilota a trošku som ešte testoval traťové nastavenia, najmä vplyv a opravy na protivietor, ktorý pokojne, ale trvale fičal zhruba 20° zľava spredu, tak 10 – 12 knotov. Prevádzka v podstate žiadna a tak som za zhruba 2 hodinky požiadal o klesanie na teraz už Altitude 6.000 ft a následne už len „Dobrá Niva v dohľade“ a 08:35 hod. som vypínal motor pred domácim hangárom
Ale ten deň sa ešte len začínal. Na mobile som už mal hovor od Janka Jendrola a tak sme si len krátko potvrdili, že dnes zrealizujeme krásny plán návratu do vzduchu, oživenie tých lietajúcich spomienok pre jednoho z našich najstarších leteckých seniorov. Krátky odpočinok, doplnenie paliva po štuple (lebo deň je ešte dlhý), a svižný presun do Nitry, Príjemné osvieženie domácou citronádou v nitrianskom letiskovom bare a nastáva ten vzácny okamžik.
Do „vojensky“ sfarbeného lietadla VIPER AFT nastupuje svižným tempom pilot, major vo výslužbe Július Višňovský. V krásnom veku 88 rokov sa usadil na sedadle inštruktora, po zbežnej inštruktáži o rozmiestnení základných prístrojov spúšťame motor a rolujeme na vzlet. Vzduch je rozpálený, 12:10 UTC štartujeme z dráhy 15L letiska Nitra a stúpame smerom na Kolíňany.
Julko si postupne „ošaháva“ aeroplán, rozhliadame sa po kraji okolo Nitry a ideme sa pozrieť na starodávny kostolík na ostrohu pod záhradkárskou kolóniou. A potom už pokračujeme na dlhé finále dráhy 15L aby si Julko mohol po rokoch vyskúšať pilotáž a priblíženie na dráhu, ako za starých čias. Tesne pred prahom zrovnávame, spravíme „low pass“ aby sme si vychutnali skoré odpoludnie a točíme znova do ľavého okruhu nitrianskej dráhy 15 ľavá. Tentoraz už nechám Júliusa vychutnať si „inštruktorský zic“ a VIPER odkočírujem v ľahkej horúcej turbulencii na pristátie.
Dráha je tu dlhá a tak si vychutnávame pristátie až do jemného dotyku hlavného podvozku, Július stručne hodnotí zážitok aj dojmy z výkonov a chovania lietadla. 12:35 UTC sedíme, uvolňujeme dráhu a tešíme sa na závan čerstvého vetra po otvorení kokpitu. Áno, aj toto patrí k spomienkam starého stíhača, zožierajúca horúčava v kokpite po pristátí … kým sa podarí dorolovať na stojánku a otvoriť prekryt. Je to pre mňa neuveriteľný pocit, vidieť starého pána vo veku 88 rokov ako si užíva svoje lietajúce spomienky. Áno, evidentne si to Július užíval, napriek horúcemu májovému odpoludniu a svojmu vysokému veku. Odovzdal som ho do spoľahlivej opatery Janka Jendrola a rozlúčili sme sa. Verím, že nie nadlho, určite si ešte spolu nejaký ten letík naplánujeme. Veď pilot s takým životným entuziazmom vo veku 88 rokov patrí ešte raz za čas do vzduchu … patrí tam.
Na záver by som rád poďakoval Jankovi Jendrolovi, že sa s takým zápalom venuje skupine leteckých „dorastencov“ ako ich on volá. Generácia pilotov, ktorá vie, ako to vyzeralo, keď letectvo v našej krajine naozaj žilo. Generácia, ktorá má lietajúce spomienky, ktorá nám má čo odovzdať.
Jenki
