photo – Třebíč Nuclear Model Club
pilot Juraj Ďuríček vo funkcii dočasného otca malej Barborky
Nie je to tak dávno, čo náš zástupca v mene redakcie želal malej Barborke a jej rodičom, aby sa malej v živote dobre darilo, aby rástla ako z vody, nech prežíva veľa, veľa radostných a štastných chvíľ. To isté sme jej želali my všetci
Lenže neštastie nechodí po horách, ale po luďoch. Taká je stará pravda našich dedov i pradedov. Neobišlo ani Barborku. Chúda dieťatko, ono to ešte hovoriť nevie a už prežíva bolesti, už musí spoznávať lekárov, sestričky, operačný stôl, nemocnicu. A tak jedného dňa malá Barborka aj s mamičkou zamenili prekrásnu prírodu Skovenského raja za niekoľkodenný pobyt v bratislavskej nemocnici na Kramároch
článok bol publikovaný v časopise Źivot č. 51 / 1972
dole – podnikový riaditeľ Slov-Airu Ing. O. Hudoba vpravo a šéfredaktor Života Ing. L. Tomášek, tretí zľava pri slávnostnom akte označenia lietadla symbolom redakcie Života
Naša redakcia prevzala kmotrovstvo nad sanitným lietadlom Slov-Airu
Krídla humánneho poslania
Od Malých Karpát fúkal neprívetivý severák, zubaté slniečko sa podobalo chladnej Lune. Široká betónová plocha bratislavského letiska pripomínala mrazivú pustatinu. A predsa ma napĺňal zvláštny hrejivý pocit. Vyvolali ho prosté, úprimné, neprikrášlené slová ľudí o sanitnej službe Slov-Airu
Za rok uskutočníme okolo 2.000 letov na pomoc ludom, čo sú vo veľkej núdzi – povedal podnikový riaditeľ Ing. Ondrej Hudoba. Volajú nás v najkrajnejších prípadoch a nikdy neodmietneme – vyhlásil riaditeľ závodu 01 Ing. Ivan Hajtman. Keď treba, letíme v každom čase, či nečase – dodal pilot Juraj Ďuríček
Zhŕkli sme sa okolo pekného lietadla typu L-200 Morava. Na jeho bokoch sa skvel nápadný nápis OK-RFZ
Prvá dvojica písmen – to je medzinárodná značka československých lietadiel a tá trojica na konci – to je vnútroštátna poznávacia značka, podobne ako na autách. Bola tu však do tretice ešte jedna značka v sýtej červenej farbe – tá, ktorú naši čitatelia tak dôverne poznajú, veľké Ž – emblém života
Áno, bratislavské sanitné taxi Slov-Airu nesie symbolické meno nášho časopisu. 24. 11. 1972 sa uskutočnil slávnostný akt prevzatia kmotrovstva za účasti vedúcich pracovníkov leteckého podniku a našej redakcie. OK-RFZ nesie veľavravný prívlastok Život – v službách ľudskému životu
Zabzučala filmová kamera, cvakali spúšte fotoaparátov, s rachotom vyletel uzáver obligátnej flaše šampanského, ved akýže by to bol akt bez zlatého moku. Jeho snehobiela pena zavlažila nové prímenie na boku lietadla. S radosťou môžem vyhlásit, že k tomuto dňu náš podnik už splnil celoročný plán výkonov v celom rade činností – vyhlásil podnikový riaditeľ Ing. O. Hudoba
Laco Žemľa ešte ako mladý plachtár vo výcviku na klzáku L-13 Blaník vo Vajnoroch
A pokiaľ ide o našu osobitnú špeciálnu činnosť, o sanitnú službu, prekročili sme náš pôvodný predpoklad o celú štvrtinu, pri prevoze chorých a pri záchranných akciách sme nalietali 700.000 kilometrov. Pravda, tým sme prehĺbili aj plánovanú stratu na tomto úseku o ďalší milión korún, tento schodok však nahradíme aktívami na dalších úsekoch ….
Hrdinom našej besedy po slávnostnom akte u podnikového riaditeľa bol pochopiteľne pilot sanitného lietadla Juraj Ďuríček. Už desať rokov vykonáva svoju nevšednú profesiu. Rozprával nám veľa vážnych príhod, keď napríklad z východného Slovenska po výbuchu plynov z naftových ložísk odvážal popálených do Ostravy
Pri malom ukážkovom lete sme si názorne overili let na palube sanitného aerotaxi. Boli sme akýmisi pacientmi honoris kauza. Pri pohľade na stovku prístrojov a pák sme pochopili, aká zložitosť sa skrýva za slovíčkom – jeden let. A zvlášt, keď – ako vravia – lietame za každého počasia, keď si ani moderní oceľoví obri netrúfajú vydať sa medzi rozbúrené brázdy vzdušného oceánu
Laco Žemľa – namiesto reportáže slová na rozlúčku
Skončil sa ďalší príbeh pilota sanitného lietadla časopisu Život
Zoznámili sme sa niekedy začiatkom Septembra roku 1964. Vtedy začal lietať na Morave L-200. Tá L-200ka nosila na trupe lietadla emblém časopisu Život. Bolo to sanitné lietadlo, ktoré štartovalo vždy vtedy, keď bolo treba niekomu zachraňovať život. Za riadenie sanitného lietadla si sadol pilot Ladislav Žemľa. Stretali sme sa potom častejšie, Vždy som bol zvedavý na jeho zážitky z lietania, ktoré som potom tlmočil čitatelom nášho časopisu
Pri prvom stretnutí som sa pilota Ladislava Žemľu spýtal, či má rád svoje povolanie. Neodpovedal, iba s úsmevom pokýval hlavou. Pochopil som. Neradi sa vyznávame verejne z lásky k niečomu
Tridsatjeden ročný pilot Ladislav Žemľa mal aj svojho koníčka – bolo ním – lietanie. Laco Žemla bol reprezentantom Československa v akrobatickom lietaní
Z vášho leteckého koníčka sa stalo zamestnanie ? – spýtal som sa ho vtedy, pred 2 rokmi. Je v tom nejaký rozdiel ? A on mi odpovedal : Zodpovednosť za život iných i zas svoj je vždy rovnako veľká. Slová o zodpovednosti. Nerád nimi plytval, ale nosil ich v sebe, v celom svojom konaní
Rozhovor s novým pilotom lietadla Života sme zverejnili 18. septembra 1974. 14. septembra 1976 sme stáli nad jeho rakvou. Zomrel nečakane, tragicky. Lietadlo na ktorom robil výkruty, obraty, ktoré bolo už toľkokrát na akrobatických súťažiach poslušné, ako skrotené zviera, vypovedalo poslušnosť. Zrútilo sa k zemi ako postrelený vták
Zomrel ten, ktorý toľkokrát sadal na sedadlo sanitného lietadla, aby druhým zachránil život. Bol to dobrý priateľ, veselý kamarát a dobrý človek. Mal ústa vždy pripravené na smiech a srdce na priateľstvo – hovorili o ňom jeho najbližší pri poslednej rozlúčke na cintoríne. Spomienku na Ladislava Žemľu, sanitného pilota, ktorý lietal na lietadle s emblémom Život si v našej redakcii uchováme. Veď sme ho vždy rátali za člena nášho redakčného kolektívu
za materiál ďakujem Sadkovi
súvisiace články : Laco Žemľa sedlal Kraťasa OK-ZRU
