pilot Július Smutný pri svojom Brandenburgu
photo – archív Milana Boroša
Jeden z našich najstarších pilotov – veteránov, Július Smutný, slovák žije medzi nami. Jeho spomienky na prvú svetovú vojnu na cisárskych mašinách sú bohaté. Je rodákom z Lučenca, z mesta kde kedysi v roku 1908 priekopník letectva Andrej Kvas usporiadal prvý letecký deň
Tu vychodil gymnázium a po maturite v roku 1914, keď vypukla vojna, musel ihneď narukovať k 16. cisárskemu delostreleckému pluku na front. Po dvoch rokoch ho preradili k delostreleckej peruti v Hajmáskeri (Maďarsko), kde absolvoval letecký výcvik. Vtedajšie cvičné lietadlá typu Furnier Lloyd dosahovali na tú dobu fantastickú rýchlosť – 60 km / hod.
Rakúsko-uhorská monarchia spomína si Július Smutný, používala tieto typy lietadiel : Albatrosy, Brandenburgy – vyrábali ich z preglejky, boli pomalé, ale vyvážené a pomerne medzi ostatnými najspolahlivejšie lietadlá. Fockery boli zasa slabé, labilné. Stíhačky Bergy a Phonixy boli dosť nespoľahlivé typy. Neraz vo vzduchu odpadlo krídlo, vrtula a podobne. So mnou na školení bol aj jeden Slovák, poručík Beniak z Kremnice, ktorého zostrelili v roku 1918 niekde nad talianskymi líniami. Po absolvovaní kurzu ma vyradili ako nadporučíka
Prvá moja zastávka bola v Udine na letisku Campo Formido, odkiaľ vyletel na svoj posledný let M.R. Štefánik. Zakrátko odvelili našu jednotku na frontové poľné letisko vo Feltre, medzi riekami Brenta a Piava, pod vrchom Monte Grappa v Taliansku
pilot Július Smutný pri svojom Brandenburgu
z archívu Milana Boroša
Naši protivníci mali veľkú technickú prevahu : v počte lietadiel, v ich rýchlosti i manévrovacích schopnostiach. Raz ma zrazu napadli Angličania. Čudoval som sa, že nestrieľali, donútili ma iba pristáť. Boli gentlemani, iste poznali naše slabé lietadlá, ktoré im nemohli konkurovať. Naše najlepšie lietadlá vtedy dosahovali max. rýchlosť 80 km / hod. a aby sa dostali do 3.000 metrov zaťažený bombami, guľometmi i nutnou výzbrojou, potreboval som asi 3 hodiny, kým Angličania na stíhačkách Sopwith len 20 minút
Raz pri lete nad vrchom Coll dell Orse vyrútili sa na mňa ďalší “ nepriatelia “ – húf skalných orlov. Zvyčajne si nás nevšimli, ale keď mali mladé, alebo sedeli na vajíčkach, zúrili. Húf zaútočil na lietadlo a poškodil pazúrmi plátno na krídlach, z ktorého pod tlakom vzduchu zostali už len franforce. Vrtuľa fašírovala vtákov a kúsky z nich ma udierali do tváre. Neostalo mi nič iné ako pristáť
V tých rokoch ešte neexistovali na lietadlách zameriavacie prístroje, pri bombardovaní sa zameriaval cieľ cez namontovaný štvorec asi 10 x 10 cm na dolnej časti trupu, nad ktorým visela ihla. Keď smerovala ihla do stredu štvorca cieľ bol zameraný, rýchlosť letu a podobne sme vtedy ešte nerátali. S pilotom ktorý sedel predo mnou sa dalo ťažko hovoriť, lebo v lietadle vtedy nebolo rádiové spojenie. Hukot motora v otvorenom stroji prehlušoval každé slovo. Dorozumievali sme sa preto dohodnutými znameniami, ktorými som mu naznačoval kade má letieť, napríklad klepnúť po hlave zhora znamenalo klesať, úder do chrbta stúpať, úder do krku znamenal horizontálny let a viac úderov na pravé, alebo ľavé plece znamenalo zmeniť smer
Fotografovanie bolo vtedy veľmi dôležitou novinkou. Fotografoval som so starou platňovou Ernamentkou značky Kodak, so 70 cm fókusom. Kazeta mala 6 sklenených dosiek. Fotografovanie bolo veľmi obťažné, lebo aparát bol napevno zabudovaný do dlážky lietadla a objektív sa pritom zameriaval celým lietadlom. “ Ako je možné, že ste prežil vojnu na takých primitívnych lietadlách ? “ pýtal som sa nášho veterána letectva. “ Nikdy som sa nebál smrti, nemyslel som na ňu „
Zatajil som dych, lebo začínal rozprávať príhodu svojej havárie : “ vracali sme sa s prieskumného letu, boli sme už nad naším letiskom, keď tu krídlo zavadil o vrch topoľa „. Kolega pilot zahynul. Ja som zostal priviazaný k sedadlu visieť na silnej haluzi topoľa, odkiaľ ma potom zvesili pomocou hasičského rebríka. Takých príhod by som mohol rozprávať viac, no nikdy sa mi ani vlas na hlave neskrivil, hoci som absolvoval vyše 200 frontových letov
Nečudo že sme boli pre nedokonalosť a labilnosť strojov aj dosť poverčivý. Každý z nás mal nejaký talizman. Priznám sa nosil som na lety dámsku punčochu obkrútenú okolo krku, pravda skôr zo žartu ako z poverčivosti. Všetci sme uznávali zákon č.1 : nikto nesmie sadnúť do lietadla a letieť bez rozkazu k letu, keď nebol na rade, lebo práve vtedy dochádzalo k nehodám. Hoci sme si v jadre boli vedomí, že je to len povera, náhoda si s nami často pohrávala ako mačka s myšou. Takýto úskok náhody som zažil aj ja, vlastne môj priateľ, ktorý mal ísť na duhý deň na dovolenku. Do počtu letov potrebných na získanie medaily a dovolenky mu chýbal jeden let. Prehovoril ma aby som mu tento let prepustil. Odvolával sa na naše kamarátstvo a tak ma nasilu vytiahol z lietadla, v ktorom som už sedel. Ustúpil som nerád. Kúsok za letiskom hneď po štarte z výšky 200 metrov nad zemou sa lietadlo zrútilo. Priateľ zahynul. To bola udalosť, ktorá v nás definitívne utvrdila nezmyselnú poveru až do konca vojny
A koniec vojny ? Ani sme nevedeli že sa už skončila. Dostali sme rozkaz všetky lietadlá poliať benzínom a zapáliť. Potom nás autom odviezli do Viedne, mysleli sme si, že dostaneme nové, lepšie lietadlá. Tam sme sa dozvedeli radostnú správu, že sa konečne táto nezmyselná vojna skončila
V roku 1918 prišiel na letisko vo Feltri arciknieža František Ferdinand (s bradou) vyšetrovať príčiny častých havárii. Npor. Smutný (v kombinéze) mu potom predviedol ukázkový let
za materiál ďakujem Aurelovi Rumanovskému
