fotky sú z archívu Petra Chromeka
Medzi motorárskym a plachtárskym hangárom vo Vajnoroch bola veľká plocha z betónových panelov. Vlastne je tam doteraz. Hovorilo sa, že ju dal postaviť ešte Hitler počas vojny. Ale to isté sa hovorilo aj o panelovej ceste medzi Sencom a Galantou. Naša bola udržiavanejšia, pravidelne sa o ňu na jar starali UHULÁCI, čo znamenalo najprv vytrhať trávu a burinu mezi panelmi, poliať to nejakým chemickým svinstvom a potom špáry vyliať smolou. Každý si tým prešiel, bez výnimky, lietadlá boli ešte hodne ďaleko, aj keď stáli hneď vedľa na tráve
Každý rok chodila do Vajnor jednotka hradnej stráže nacvičovať slávnostné kladenie vencov k hrobu neznámeho vojaka na Slavíne
Prišlo niekoľko hranatých autobusov zn. KAROSA, vyskákali vojáčkovia aj s veliteľmi, nemali však slávnostné uniformy, len pušky vyzerali ako naozaj. Boli pochrómované do vysokého lesku a vojáčkovia nimi furt trieskali o ten Hitlerov betón. Ozývali sa rozkazy, dôstojníci výrazne hučali po vojáčkoch „vpravooo hľaď !!“, tí zas zborovo kričali „Zdar, súúdruh prezidendd !“ a celkovo to vyzeralo dosť pôsobivo
Ešte jedna vec bola inakšia, miesto smútočného venca niesla čestná stráž pred sebou na vystretých rukách orezanú pneumatiku, teda len jej prednú stranu, aj tá mala namaľované okraje bielou farbou. Na betónovej panelovej ploche boli tiež namaľované biele čiary, aby bolo vsjo jásno, kam sa ide a kam nět
Bratislava bola oslobodená 4. apríla v 45tom roku, takže nácvik prebiehal vždy na jar, keď bol stále ostrý jarný vzduch a my sme ešte nemohli lietať, pripravovali sme techniku na tzv. imatrikulačky
Nebolo už čo robiť, čo tak ísť do vajnorskej Jednoty na pivo ? Na to bolo ešte príliš skoro, aj nejaké brigádnické hodiny bola treba zapísať, takže sme sa poflakovali po letisku a očumovali zoraďovanie vojáčkov a ich každoročný drill. Zväzarm bola polovojenská organizácia, ktorej šéfovali plukasi, ale inak to bolo najslobodnejšie miesto, aké som kedy v živote zažil. Letisko patrilo nám, hlavne večer keď sa nelietalo, a všetci inštruktori už boli doma
Socík fungoval ku koncu dávno tak, že väčšina ľudí vedela, čo sa dá, a čo už nie, a koho už netreba dráždiť. Hovorím o začiatku osemdesiatych rokov, politika nás nezaujímala, chceli sme len lietať, ale k tomu bolo treba prejsť previerkami na Februárke
Pri očumovaní vojáčkov niekoho napadlo, že zostavíme vlastnú čestnú (Aeroklubovú) jednotku, takže každý, kto sa chcel zapojiť začal zúrivo zo skrinky v šatni dolovať oblečenie, ktoré sme normálne nepoužívali, alebo len občas. Niekto vytiahol humusácky zelený baloňák, dlhý až po kolená, vyzeralo to tak vojensky. Na rukáve mal červenú pásku pomocnej verenej stráže (PS VB). Ja som taký nosil na gymnáziu aj do školy, teda bez tej pásky, to bolo v móde naposledy v päťdesiatych rokoch
Zjavila sa plynová maska, možno len obal na ňu, niekto si zohnal vysoké gumáky, staré kožené opasky s ruskými hviezdami, zelené prešiváky, letecké modré nohavice s obrovskými kapsami na prednej strane stehien. Také sa používali v celom československom letectve, od armády, cez práškarov, až po aeroklubákov. Len piloti ČSA mali svoje modré uniformy, ale šak dobre, tak ďaleko sa väčšina z nás aj tak nedostala. Vzorom leteckých nohavíc bola časť výstroje, ktorú zaviedla Luftwaffe pre svojich stíhacích pilotov počas WWII. Tým nohaviciam a modrej bunde sa nevyrovnal ani najlepší oblek
Nakoniec niekto vytiahol vojenskú prilbu, vz. wehrmacht, tú sme v zime nastriekali na čierno a snažili sme sa ju po svojom vylepšiť pre nejakú budúcu akciu. Na čelnej strane helmy bola na fest privarená masívna skrutka (streknutá na strieborno), takže blembák vyzeral ako hlava bojového nosorožca. Po stranách sme navarili také antény, z diaľky zjavne pripomínal lebku statného paroháča karpatského typu. Ten niekto si dal vytunený blembák na hlavu, bol čas konečne ukázať, na čom sme robili v zime
Jednotku aeroklubákov sme dali dohromady snáď do 15 – 20 minút pod starým orechom pred vrátnicou, viď posledný pozdrav z vojny, lepšie to nevyzeralo, skôr naopak. Bolo nás celkovo nejakých 10 – 12 pilotekov, Nemček vytiahol ešte zo skladu drevené štafle a oceľovú kefu na čistenie komína (aj s lanom), na hlavou si dal plechový kýbeľ a zaradil sa do lajny
V Aeroklube sme mali dôstojníka čo lietal, inak robil na vojenskej správe, budem ho volať Major Major po vzore Hlavy XXII (v reáIe bol kapitánom). Inak bol ešte aj skvelý nástenkár, a bola s ním sranda
Zjavil sa presne vo chvíľi, keď sme zocvičovali „Jednotkaaa na môôj poveeel, pochodooom vchod !“, vlastne tesne predtým, ako sme chceli vyraziť k betónovej ploche a paralelne pochodovať s hradnou strážou, samozrejme pod vlastným velením, a tak
Major Major tú scénu mocne prežíval, vrhol sa na kolená a prosil nás, aby sme si rozmysleli čo budeme robiť. Bolo to v momente, keď sme išli už – už robiť debiliny, s otáznymi dôsledkami pre naše budúce lietanie
Nakoniec nás ukecal, a rozišli sme sa každý po svojom. Večer sme išli do Jednoty na pivo, kde sme všetko podrobne rozobrali / pili až do záverečnej / a ešte dlhšie. Nemalo už zmysel ísť domov, vrátili sme sa spať do klubovne v Aeroklube
Po príchode na letisko sme znovu zformovali našu hradnú Aeroklubovú stráž (už bez humusáckeho výstroja) a vyrazili sme na Hitlerovu betónovú plochu osvietenú max. mesačným svetlom
Mal som príležitosť chvíľu veliť tejto „jednotke“, vystriedali sme sa postupne viacerí. „Pochodoom … , čelooom … !“, aj súdruha Prezidenta Husáka sme zborovo pozdravili, ozvena sa niesla snáď až do Rače
Nemali sme orezanú pneumatiku, a na tie biele čiary skoro nebolo vidieť
Zvládli sme to aj bez hučania dôstojníkov
—
ešte malý dovetok, tie fotografie „ohníka“ sú prípravou na varenie guláša
—
Nočný zjazd Volgou z krčmy na Kopci v Janíkovciach
J2/K2 príbehy z vajnorskej Jednoty
Na zimnom školení sme sa rozdelili na perute Messerov a Spitov, ktoré spolu bojovali
Vajnorský vrátnik starý pán Šimonyi
Sólo akrobacia Luňáka na lane za vlečnou C-104
Náčelníci Aeroklubu Bratislava – Vajnory
Nikto nie je doma ! bol názov seriálu ČSTV
Emilo Zaťko bol môj inštruktor
Silní, odhodlaní a pripravení Zväzarmovci (1972)