esá SVZ Ján Režňák a Izidor Kovárik
* 29.3. 1917 (Kopčany)
+ 11. 7. 1944 (Zvolen – Tri duby)
Severné Záhorie, to je oblasť zhruba tiahnuca sa od Kútov, popri rieke Morave ku Skalici a odtiaľ k Senici, Jablonici a končí dedinami ležiacimi na úbočí Malých Karpát. V tejto lokalite je pomerne často frekventované meno K o v á r i k . Neviem, a ani som neskúmal odkiaľ, a kedy tento teraz početný rod prišiel na Záhorie. Možno, že to urobí niektorý nositeľ tohto mena a objasní genealógiu svojho rodu. Ja chcem len pripomenúť jedného z tohto rodu, ktorý sa zapísal do vojenských dejín Slovenska
Keď v oblasti severného Záhoria vyslovíte slovo „Kopčany a Kopčaňáci“, hneď sa každému, kto to počuje priradia v mysli slová „veľký nosič na bicykli a k tomu ešte väčšie vrece“. Pritom sa im vôbec „nevybaví“, že Kopčany to je i kus dôležitej slovenskej histórie. Kopčany za čias Veľkomoravskej ríše boli najbližšie k jednému z najväčších spoločenských stredísk mikulčickým „Valom“ (alebo sú to kopčanské Valy?). Z tej doby tu dodnes ako zázrakom stojí snáď posledná zachovalá sakrálna stavba, kostolík sv. Margity Antiochijskej. Ďalej je tu veľký stavebný pamiatkovo chránený komplex tereziánskeho žrebčína „Štít“, či zbytok zariadenia jedinečného a unikátneho chovu divokých kačíc „Kačenáreň“
Izidor Kovárik preberá Nemecký kríž v zlate z rúk generál poručíka Keisera
photo – archív Ruda Božíka
To, že sa človeku „nevybaví“, je vlastne zabúdanie, ako prirodzený jav, lebo ľudský mozog , ktorý má určitú kapacitu, na to aby mohol prijímať nové informácie, musí vytvárať nový priestor a to zabúdaním. Takže zabúdame. Zabúdame na veci, udalosti a ľudí v ďalekej i blízkej minulosti. Občas si niečo pripomenieme počutím o minulosti, či prečítaním tlačeného slova v knihe či časopise
Ja by som chcel taktiež pripomenúť blízku minulosť, lebo niekoľko desaťročí dozadu, to je akoby včera. Chcel by som pripomenúť skromný hrob a ešte skromnejší kríž Márie Kovárikovej, rodenej Petrášovej na kopčianskom cintoríne, na ktorom je malá nenápadná tabuľka, že je tu pochovaný – citujem:
letec, poručík Izidor Kovárik, nar. 29.3.1917. Zahynul tragickou smrťou na letisku Tri Duby 11.7.1944
V júli roku 1944 sa na malom kopčianskom cintoríne konal vojenský pohreb, ktorého sa zúčastnila celá dedina, lebo Izidor bol Kopčaňák, mal tu mamu, sedem súrodencov, príbuzných, bol mladý a nejednej kopčianskej „dzvívke“ sa páčil švihák v leteckej uniforme plnej metálov. Hovorilo sa, že najviac plakala………,no nebudem spomínať mená a hriechy mladosti. Ba vlastne musím spomenúť meno dcéry kopčanského notára M. Silaveckej, známej pod menom „Micka“, lebo tá bola jedna z tých, kto bol prizvaný na indentifikáciu mŕtveho I. Kovárika. Silavecká poznala svojho snúbenca iba po prsteni, ktorý mu kúpila. Izidor bol po páde lietadla z niekoľko sto metrovej výšky úplne znetvorený.
Izidor Kovárik a Ján Režňák
photo – archív Ruda Božíka
Kopčaňáci vedeli, že pochovávajú pilota, ktorý tragicky zahynul. Nevedeli, že pochovávajú jedného z najlepších slovenských frontových pilotov, že pochovávajú naše vojenské, frontové letecké eso č.2. Po pohrebe si kopčanské ženičky hovorili ako tie božie mlyny melú, a ako nikdy nemáš hovoriť hop, pokiaľ si nepreskočil. Keď ti je raz súdené, aby si sa utopil, čokoľvek môžeš robiť, neobesíš sa. Koncom júna 1944 havarovalo pri Kopčanoch, poblíž železničnej trati nemecké lietadlo. Zástavník, nositeľ viacerých vojenských vyznamenaní, Izidor Kovárik bol vtedy na dovolenke a so svojou snúbenicou sa boli pozrieť na haváriu. Cestou späť do dediny stretol Máriu Zichovú a v rozhovore o havarovanom lietadle povedal „….to sa mne nemôže stať“. A stalo sa. Za 14 dní…….
Izidor Kovárik sa narodil 29.marca 1917 v Kopčanoch, v rodine tesára Štefana Kovárika, ktorý sa vysťahoval pravdepodobne okolo roku 1910 za prácou do Ameriky. Štefan Kovárik chodil z Ameriky domov do Kopčan na návštevy. Po takejto návšteve sa mu v roku 1912 narodila dcéra Ilona a po ďalšej návšteve v roku 1917 najmladší syn z ôsmych detí, Izidor
photo – archív Ruda Božíka
Izidor v Kopčanoch vyrastal a vychodil tam aj obecnú školu. Ako malý chlapec s kytkou kvetov vítal v Kopčanoch pána prezidenta Masaryka, ktorý prišiel navštíviť ak nie svoje rodisko, tak určite rodisko muža, ktorého v detstve nazýval svojim otcom
Ako dospelý muž sa v apríli roku 1938 prihlásil do pilotného kurzu v rámci náborovej akcie „1.000 nových pilotov“. V auguste 1938 vstúpil do armády a následne bol poslaný do pilotnej školy v Spišskej Novej Vsi. Štúdium a výcvik ukončil 20.11.1939. Od decembra bol zaradený k 11. letke v Piešťanoch
Po vytvorení Slovenského štátu a jeho vstúpení do vojny, sa Izidor Kovárik ocitol na východnej fronte po prvýkrát v lete 1942 a to v oblasti Žitomíra, Ovruča a Minska. S 11. letkou sadal za knipel zastaralých lietadiel v hodnosti čatníka (čatár). Od októbra bol prevelený k 13. letke, slovenskej elitnej prvolíniovej stíhacej jednotke. Po preškolení v Dánsku na Messerschmitty Bf-109E sa stal leteckým esom. Medzi 28.januárom 1943 a 17.júnom 1943 mal na svojom konte 28 potvrdených zostrelov (ktoré dosiahol na BF-109G). Jeho najúspešnejším dňom bol 29.máj 1943, kedy v jeden deň zostrelil štyri jaky Jak-1. Lietal v oblasti Azovského mora a Krymu
Izidor Kovárik bol za svoje letecké úspechy v boji povýšený na zástavníka (v dnešnej dobe hodnosť zodpovedajúca praporčíkovy) a niekoľkokrát vyznamenaný.Boli mu udelené tieto vyznamenania:
- Pamätná medaila Za ťaženie proti ZSSR I.stupňa
- Vyznamenanie Za hrdinstvo 3. stupňa
- Vyznamenanie Za hrdinstvo 2. stupňa
- Vyznamenanie Za zásluhy
- Vojenský víťazný kríž 6. triedy
- Eisernkreuz II. Klasse
- Eisernkreuz I. Klasse
- Ehrenpokal
- Frontflugsspange in Gold
- Deutscheskreutz in Gold
- Chorvátska medaila Koruny kráľa Zvonimíra
K jeho činnosti na fronte sa viaže jedna epizóda – incident s nemeckým dôstojníkom. Po návrate z východného frontu na Slovensko, slúžil Izidor Kovárik u pohotovostnej letky až do apríla 1944, keď bol prevelený ako inštruktor k leteckej škole Slovenských vzdušných zbraní do Zvolena na Tri duby. Krátko pred vypuknutí Slovenského národného povstania, dňa 11.7.1944 sa počas cvičného letu na jeho lietadle Gotha Go-145 z nevyjasnených príčin odlomilo krídlo a lietadlo padlo asi 2 km od Zvolena. Inštruktor Izidor Kovárik a pilot lietadla Ladislav Ciprian zahynuli. Obaja vyskočili, avšak šnúry ich padákov sa zachytili o smerové kormidlo lietadla, ktoré ich stiahlo na zem
cvičný dvojplošník Gotha Go – 142 SVZ
photo – archív Pavla Polacha
S obidvomi letcami pred ich pohrebom sa vo Zvolene konala vojenská rozlúčka za účasti slovenských leteckých es, velenia Slovenských vzdušných zbraní a príbuzných. Truhly s tragicky zahynutými pilotmi viezli cez Zvolen na trupe lietadla. Nad Zvolenom prelietavali vojenské lietadlá – priatelia a spolubojovníci z Troch dubov
—
Gentleman zo Záhoria
Leto bolo ako obrázok vystrihnutý z farebného kalendára. Ľahký vánok okrem baránkov na modrom nebi prinášal so sebou aj slanú vôňu od Azovského mora …
… Poď Izidor pôjdeme podať hlásenie o lete a ty Štefan nachystaj káru, odvezieš nás k našim domácim do sela. Károu myslel motocykel BMW s prívesným vozíkom, na ktorom premávali medzi poľným letiskom a niekoľko kilometrov vzdialenou dedinou, kde boli ubytovaní.
Izidor bol ubytovaný v dome, až sa tak dá nazvať drevenica so slamenou strechou, kde bol murovaný iba komín a ktorú si vybral sám pre čistotu, ktorú tam úzkostlivo udržiavala gazdiná. Keď prišli prvýkrát na letisko, býval v dome, ktorý mu pridelili. Prespal tam však iba jednu noc, potom si našiel ubytovanie u“ máťušky“, postaršej ženy, ktorá v dome žila sama s trinásťročnou dcérou. Dvoch synov mala v Červenej armáde o ktorých nevedela absolútne nič a o mužovi hovorila, že je nezvestný, že sa stratil, že ho Nemci odviedli na práce a možno že i zastrelili. Každému však bolo jasné, že je u partizánov. Medzi slovenskými vojakmi a domácim obyvateľstvom panovali na to, že bola vojna veľmi zvláštne vzťahy. Kvôli ním bola i stiahnutá slovenská vojenská jednotka určená na ochranu letiska. Nie že by si nekonala svoje povinnosti. Každú noc sa od letiska ozývala kanonáda ako odrážala útoky partizánov. Spotrebovala munície, že ju takmer nestačili dovážať. Ráno však boli všetci živí a nezranení. Také mali dobré bunkre a partizáni špatné mušky. A partizáni? Tí si vždy svojich mŕtvych a ranených stačili odpratať. Vrcholom všetkého bolo, keď veliteľstvo tejto jednotky pozvali na svadbu do susednej dediny. Tri dni o nich nikto nevedel, hoci boli vysielané hliadky na všetky strany. Potom ich našli na kraj dediny poukladaných na voze bez kočiša a spitých do nemoty. Štábny lekár, postarší človek iba krútil hlavou, že v živote už videl hoci čo, ale toto….takéto delírium…. Po tomto sa medzi vojakmi začalo pošepkávať, že veliteľstvo bolo na partizánskej svadbe. Pravdepodobne táto šuškanda sa dostala k Nemcom a slovenskú jednotku vystriedala nemecká vedená mladým poručíkom. Ten spracovaný propagandou a fanatizmom si naozaj o sebe myslel, že je übermensch a podľa toho sa i choval
Keď „záhorácka trojka“ dorazila do dediny, Štefan vyložil obidvoch pilotov a otočil motocykel späť na letisko. Izidor v dobrej nálade, ktorej dopomohol hliadkový let bez incidentu a krásny letný deň, prišiel domov a už medzi dvermi volal na máťušku, že si prosí mlieko, ale z komory, studené, smotanové a veľa. Keď mu ho priniesla, videl, že je celá uplakaná. Na jeho naliehanie mu vyrozprávala, že nemecký poručík u susedov obťažoval jej dcéru, ktorá len s veľkým šťastím utiekla domov a skryla sa v pivnici. Marusja, ako sa volala, bola trinásťročná dievčina tak trocha podobná na Izidorovu snúbenicu Milku, či Micku ako ju oslovoval v dopisoch smerujúcich do rodných Kopčan. Izidor nechal mlieko mliekom, obliekol si sako od uniformy a išiel sa pozrieť po poručíkovi. Našiel ho na štábe jednotky a ten po úvodných Izidorových slovách: ty jedna nadržaná nemecká sviňa… vedel o čom rozpráva a vytiahol na neho služobnú pištoľ. No a to nemal robiť. Izidor, prchký a vytrénovaný z krčmových bitiek na Záhorí, kde si musel dávať pozor aby ho protivník nepichol žabykláčom alebo neudrel knutlom po hlave, bleskovo reagoval. Ľavou rukou chytil pištoľ za hlaveň a odvrátil ju od seba, súčasne nasledoval kopanec do rozkroku. Keď sa poručík po kopanci v bolestiach predklonil, nasledoval pravý hák na bradu, čo ho vzpriamilo. A ako čerešnička na torte bol úder pažbou pištole po hlave, po ktorom poručík zostal ležať v bezvedomí medzi rozhádzanými stoličkami. Akcia trvajúca niekoľko sekúnd a Izidor strčiac si poručíkovu pištoľ do vrecka nohavíc išiel si dopiť svoje mlieko
A koniec incidentu? Poručík bol prevelený. Dal sa vytrieskať a čo viac, dal si zobrať osobnú zbraň a to v pruskom myslení bolo neodpustiteľné. Na Izidora si mašinéria wehrmachtu netrúfla. Bol nositeľom jedného z najvyšších nemeckých vyznamenaní, Ríšskeho kríža v zlate a ako bojový pilot, letecké eso, bol osobný chránenec maršála Hermana Göringa
Dnes sa môžeme iba dohadovať a špekulovať nad tým, čo viedlo Izidora Kovárika k tomu, že riskoval život a postavenie pred poľný súd za napadnutie dôstojníka. Bola to frajerina? Bola to reakcia na to, že musí byť na fronte? Bolo to proti nemecké cítenie? Alebo z každého trocha? Nevieme a odpovedi sa už nedočkáme. Odpoveď leží v skromnom hrobe na kopčanskom cintoríne.
použité výrazy:
Messr – stíhačka Messerschmitt Bf 109E
Indián – nemecké kódové označenie sovietskych lietadiel
Hachla – klincový nástroj na vyčesávanie konopí
Piják – kliešť
Pachouek – mládenec
Selo – dedina
Žabykláč – zatvárací nôž
Knutl – drevený asi 50 cm kolík používaný v žatve na zaväzovanie snopov obilia
spracoval : Miroslav Čárský