krásny klasický cockpit (kotolňa) IL-18D / OK-WAJ
Keď som sa dozvedel, že mám byť preškolený na IL-18, tak mi to urobilo veľkú radosť. Niektorí moji kolegovia to nemohli pochopiť, pretože v tej dobe bolo cieľom väčšiny pilotov u ČSA dostať sa na IL-62, alebo aspoň na Tu-134. Typ IL-18 v tej dobe volali „trestná rota“ pretože tam bolo veľa pilotov, ktorí boli postihnutí kádrovo, boli tam takí kapitáni aj druhí piloti. Považovali to za neperspektívny typ a lietalo sa s ním väčšinou len tuzemsko, alebo v lete špeciály do Bulharska a Rumunska. Mne sa IL-18 veľmi páčil ako lietadlo, a mal som túžbu polietať si na ňom a zvládnuť to. Vedúci IL-18 bol v tom čase Rafo Černý, bývalý taxikár a dobrý kamarát, ktorého som ukecal, aby ma tam zobral. Tiež ma odradzoval, aby som šiel radšej na Tu-134, kde som mal možnosť ako inštruktor a inšpektor L-410 ísť. Pozdejšie sa však ukázalo, že som mal pravdu ja a na IL-18 som absolvoval veľmi veľa krásneho lietania. To bolo začiatkom roku 1977, a po pozemnom školení na školskom oddelení a preskúšaní som na IL-18 prvý krát letel 26.2.1977 a to na OK-PAG v Ostrave, a školil ma práve Rafo Černý.
ľavá strana – pracoviska kapitána
Prvý trenažér som absolvoval v Leningrade 15. a16.3. 1977 s dnes už nebohým Frantom Paťavom. S tým som sa poznal ešte z jeho štúdií na VŠD, kde som mu bol inštruktor. Medzitým som ešte lietal traťové lety na L-410 a robil som tam aj nejaké preskúšania. Úplne som bol preradený na IL-18 až od mája 1977. V tej dobe tam pôsobili vynikajúci kapitáni – inštruktori, od ktorých sa dalo veľa naučiť. Najradšej som lietal s Oldom Buchtom, Jirkom Königom, Milanom Hlavicom. Ďalšia výhoda bola, že som mohol ísť na kapitána už ďalší rok, takže od apríla 1978 som bol kapitán a ešte v tom istom roku v jeseni som už bol aj inštruktor. Malo to obrovské výhody, pretože som už nemusel byť vyvážaný na nové letiská a mohol som lietať špeciály, ktoré sme čoraz viac dostávali. Hodne sme lietali do Tripolisu, niekedy aj dva krát za noc. Takže na IL-18 som si užil svoje a nakoniec som sa stal vedúcim toho typu. Ale tomu predchádzalo ešta veľa udalostí.
pravá strana – pracoviska druhého pilota
4. – 5.5.1981 / IL-18D / OK-WAJ // do BOM ako PAP / potom VABB – ULIV(Vientian-Laos) / ULIV – VABB
Ešte pred tým, ako začala previdelne lietať linka z Prahy do Hanoja, bolo treba zaviezť nejakú pomoc do Laosu do Vientianu. Na podniku určili, že by to mala letieť IL-18, ale to sa veľmi nepáčilo našim kamarátom z IL-62. Tvrdili, že na to nemáme schopné posádky a že by sme tak akorát vyrobili prieser. My sme sa nedali a presadili sme si, že to odletíme s našimi posádkami a bez navigátorov z IL-62. Na IL-18 bolo pár vynikajúcich navigátorov a najlepší podľa mňa bol Mirek Seferovič, ktorý ešte naviac perfektne ovládal viacero rečí, mimo iného francúzštinu, ktorá sa do tých končín mimoriadne hodila. Letelo sa to tak, že zdvojená posádka letela z Prahy do Bombaja a tam čakala predsunutá zosilená posádka, ktorá pokračovala do Vientianu a odtiaľ po prenocovaní sa vrátila do BOM, odkiaľ to zdvojená doviezla do PRG.
Ja som letel s mojou posádkou do BOM dva dni pred tým ako PAP, tam sme počkali na lietadlo a pokračovali do Vientianu. Bol som v BOM prvý krát v živote a tak som sa aj s posádkou dôkladne na let pripravil už v Prahe, zohnali sme si dokumentáciu aj topografické mapy od Letky ministerstva vnútra, Mirek Seferovič tam mal nejakých známych. Ten stále nosil so sebou drevený kufrík a na dotaz, čo to tam má, odpovedal, že to je prekvapenie a že uvidíme. Po odlete z Bombaja sme sa za nejaký čas sme dostali nad Bengálsky záliv. Táto lokalita neostala nič dlžná svojej povesti. Už z veľkej diaľky bolo vidno na celom horizonte ohňostroj bleskov. Bolo sa treba tomu vyhýbať mnohosto kilometrov. A tu vznikli prvé ťažkosti. Keďže IL-18 nebola vybavená zariadením diaľkovej navigácie, po niekoľkých stovkách kilometrov nad vodou nám už nič neukazovalo. Vzhľadom k tomu, že sme uhýbali veľmi ďaleko bokom od trate, výpočtami už nebolo možné stanoviť presnú polohu. A tu prišlo to Seferovičovo prekvapenie : naraz to silno zahučalo za mojím chrbtom a keď som sa obzrel, vidím, ako Mirek vystrkoval von z lietadla periskop astrokompasu. Ja som to predtým nikdy naturálne nevidel, len som sa o tom učil z kníh. V tom čase bola u ČSA už len táto jedna diaľková IL-18D a to práve WAJ, ktorá mala ešte z čias, keď s tým lietali cez Atlantik, v strope cockpitu otvor práve na vystrčenie astrokompasu. Pri jeho vysúvaní tadiaľ s obroským hukotom unikal pretlak. Mirek si to upevnil, z batožiny vytiahol obrovskú knihu, vysvitlo, že celý čas ťahal v svojom kufri veľký hvezdársky almanach. No a potom to prišlo. Požiadal nás, aby sme aspoň na chvíľu ukľudnili lietadlo a presne držali polohu. Potom cez periskop astrokompasu chvíľu pozoroval a chvíľu hľadal v tabuľkách almanachu, potom ešte párkrát a začal dávať kurzy. Asi po15 min. dal posledný kurz a zahlásil, že za 20 min. by mal začať ukazovať maják VOR z Rangúnu a tipol si, ktorý to bude radiál.
Vientian airport / Laos
V čase sa pomýlil asi o minútu a radiál sedel presne. Taký to bol navigátor. Po prelete časti Barmy sme potom leteli nad územím Thajska, vtedy tam mali ešte Američani množstvo základní. Jedna z nich bola Udon Thani, ktorú sme mali míňaťtak, že sme ju mali vpravo. To už sme leteli severným smerom na Vientian. Stále sme nemohli získať povolenie k preletu Thajsko – Laoskej hranice. Nakoniec zase pomohol Mirek. Odniekadiaľ z materiálov od Letky MV vyhrabal americké vojenské frekvencie, zavolal američana do Udon Thani a ten nám zariadil to povolenie. Tiež nás informoval, že dnešná smena vo Vientiane vie len po Francúzsky. Takže zase pomohol Mirek a plynulou francúzštinou to s nimi vybavil. Vientian je hneď za hranicou, tak nám veľmi bodlo, keď nám povolili klesať ešte z Thajska, takže nad letisko sme dorazili v FL50 a rovno sme šli na finále. Ešte v ten istý deň sme absolvovali prehliadku Vientianu a okolia a boli sme na exkurzii v nemocnici, ktorú prevádzkovala medzinárodná misia. No bolo to hrozné. Na druhý deň sme sa cez deň vrátili do BOM už celkom bez vzrušenia. Moja posádka sme ostali v BOM v hoteli Horizon, kde vtedy bývali posádky ČSA. Po troch dňoch sme sa vrátili ako PAP do PRG. Celú akciu vyhodnotoli v Prahe ako veľmi úspešnú a dostali sme prísľub, že nás budú častejšie nasadzovať na takéto kšefty.
cpt. Dušan Kuchta