zľava Dušan Kuchta / na pravom sedadle Paľo John / vzadu vľavo navigátor Sváťo Sýkora / a vzadu vpravo Gregor Guth – výborný palubný mechanik a ohromný srandista
28.-30.8.1981 / ČSA IL-18D (OK-WAJ) / PRG – Moskva – Taškent – Kábul // Kábul – Taškent – Moskva – PRG
Keďže predošlé väčšie lety nám vyšli, zohnalo pre nás vedenie podniku ďalší zaujímavý kšeft. Bolo treba zaviezť pomoc do Afghanistanu a odtiaľ doviezť ich študentov do Československa. Leteli sme zase v zdvojenej posádke, druhej velil Milan Hlavica, on bol vtedy inšpektor IL-18. Afghanistan ešte vtedy nebol obsadený Rusákmi, ale už sa tam diali divné veci. My sme doleteli do Kábulu podvečer, keď sme boli na dlhom finále, tak bol na letisko vedený raketový útok z okolitých hôr. To sme ale nevedeli, povedali nám to až večer v hoteli. Nám len bolo divné, že nás požiadali, aby sme pomáhali s vykladaním lietadla, aby sa to stihlo do zotmenia. Usilovne vykladal aj veľvyslanec. Prekvapenie sa pre nás skončilo až keď vysvitlo, že polovica nášho nákladu bola určená pre ambasádu a bolo tam mimo obrovského množstva konzerv aj obrovské množstvo kartónov škótskej whisky. Po príchode do hotela nás veľvyslanec požiadal, aby sme sa zúčastnili s nimi večer posedenia, ale chcel, aby to bolo v našich izbách v hoteli, pretože na ambasáde je to nebezpečné. V nás to vzbudilo takú zvedavosť, že sme súhlasili. Oni prišli aj s malými deťmi – bolo ich asi šesť – dali ich spať do jednej izby a stewardky sa pri nich striedali. Keď sa zotmelo, tak na každom podlaží hotela nainštalovali guľomet a pred dverami každej izby stál po zuby ozbrojený vojak . Počas večierka sme sa dozvedeli, že včera na párty na Ruskej ambasáde si šli do bazéna zaplávať miestni – spevák a speváčka pokrokových piesní a naraz si tam len tak plávali s podrezanými krkmi. Afghánski rebeli asi nemali moc radi pokrokové piesne. Príslušníci ambasády sa nedali vypudiť z hotela, odvolávali sa na zákaz vychádzania a stále nás upozorňovali na streľbu na ulici. Tak sme ich uložili do izby k ich deťom, aby sme sa vyspali. Na druhý deň ráno mal náš hotel dosť rozstrieľanú fasádu a bolo to z niečoho väčšieho, pretože bolo vidieť až do kancelárie.
Cestou na letisko sme zažili ešte jednu zaujímavosť, keď sme sa zastavili na miestnom tržišti a Franto Hasman, náš borťák kúpil žene krásny dlhý ovčí kožuch za 100.- Kčs. On si ho chcel len pozrieť a opýtať sa, koľkože doláčov by to koštovalo. No a miestny trubiroh mu z pudilára vybral našu zelenú stokorunáčku, a že to je dobre. Vybral si sám. Keď nám to František ukázal v autobuse, tak sme mali sto chutí sa vrátiť a kúpiť kožuchy všetky. Lenže sme si spomenuli na ruskú ambasádu, tak sme radšej nešli. Takže nakoniec mala z celej našej misie najväčší úžitok pani Hasmanová. Let domov už prebiehal normálne, až na to, že Afghánci odmietli vystúpiť v Taškente, aj v Moskve, takže sme museli plniť s ľuďmi na palube. Nejaký ich šéf prehlásil, že ich doma uistili, že sa vezú do Československa do Prahy študovať a toto, že nie je Praha. Tak tam celú dobu sedeli, ani nevstali zo sedačiek až do Prahy.
Na IL-18 sa prihodilo viacero smiešnych vecí. Škoda, že už presne neviem dátumy a imatrikulačky. Takže toto popíšem len tak bez upresnenia. Ešte v roku 1977 nejaký vojenský hňup z vedenia podniku vymyslel ako opatrenie na vtedajšie katastrofy, že je potrebné zaviesť u ČSA stále posádky, ako mali Rusáci. To malo zvýšiť bezpečnosť. No a samozrejme všetci sa z toho vyzuli a prischlo to na IL-18. Posádky skladali dohromady podľa tzv. bodového systému. Každý člen posádky bol ohodnotený určitým počtom bodov a posádka musela dať dokopy tiež určitý počet bodov. Ja som mal šťastie, vyfasoval som vynikajúcu partiu aj po odbornej, ale hlavne po ľudskej stránke. Vynikajúco sme si rozumeli a po roku lietania sme už boli tak zohratí, že sme pri preskúšaní zohrali vynikajúce divadlo. Vôbec som nevelil, nikto nevydal po dobu celého letu žiaden zvuk, len sme si ukazovali a to vždy len jediným krátkym pohybom palca. Preskušoval nás náš vedúci Rafo Černý a mal o tom napísať hlásenie na podnik, že aký prínos už majú pre bezpečnosť stále posádky. Bol z nás nešťastný, ja som dostal oficiálne pokarhanie, preskúšanie nám neuznal, ale keď pri opakovanom preskúšaní šlo všetko zase tak isto, tak to potom opísal do hlásenia po pravde a to bol začiatok konca stálych posádok. Potom už stále posádky na iných typoch nezaviedli, iba ja som bol na pohovore u generála Bolchu a skončilo to ďalším pokarhaním. Za to, že som si robil aj s celou posádkou srandu z bezpečnostných opatrení. No ale potom keď v jeseni Rafo šiel na IL-62, tak ma povýšili na vedúceho typu IL-18. Takže potom sme už lietali zase tak, ako všetci normálni ľudia. Toto bola moja stála posádka. Vynikajúci kamaráti a odborníci.
takto sme vyzerali vo farbe, rozdiel medzi fotkami je 1 mesiac, na hornej sme v OK-PAG, na dolnej v OK-OAC
—
Ako som už uvádzal, hodne sme lietali do Tripolisu, vozili sme tam vojenský materiál. My sme tomu hovorili, že vozíme šijacie stroje. Lietali sme aj v období, keď bolo veľké napätie medzi Líbyou a USA. Vtedy Američenia zostrelili Líbyjcom stíhačku a tí boli z toho úplne nepríčetní. Pritom Američania kontrolovali celý priestor nad Stredozemným morom, od Malty až skoro k Líbyjským brehom. Mnohokrát nás v noci doprevádzali americké stíhačky z lietadlových lodí od preletu úrovne majáku Gozo na Malte, až kým sme nezačali klesať. V tú noc, ktorú opisujem, sme leteli tri IL-18 v polhodinových intervaloch celú noc až do obeda budúceho dňa. Každý sme to otáčali dva krát, takže počas vykládky sme si chodili do letištnej haly zdriemnuť.
ešte trochu cockpitu tohoto skvostného éra, to je paráda, čo ?
a tu je ukážka z pracoviska navigátora
to je výbava ! ale naši navigátori s tým vedeli perfektne makať, vždy sme boli presne, nikdy sme sa nestratili
Prvý raz som tam bol pred polnocou a líbyjský vodca Kaddáfí mal v televízii prejav, kde reagoval na zostrelenie tej ich stíhačky. Bola to strašná sranda, pretože i keď mu nebolo rozumieť, bolo vidieť, že jeho prejav musí nahnať Američanom strašný strach. Podobne vyzeral pri prejavoch už len naštvaný Fidel Castro. Ten Kaddáfí nadával a vykrikoval celú dobu, čo som tam driemal a určite to bolo viac ako hodinu. A to miestni tvrdili, že začal niekedy podvečer. Ja som potom odletel do PRG a po naložení lietadla v Prahe, čo trvalo tiež viac ako hodinu, som znovu letel do Tripolisu. Keď som nadránom za svitania vošiel do letištnej haly, tak čo vidím : na televíznej obrazovke rozzúrený Kaddáfí nadáva Američanom. Divil som sa, prečo to reprízujú tak zavčas rána. No a reprezentant ma vyviedol z omylu. Kaddáfí ešte od večera neskončil! Vtedy jeho rečnenie trvalo viac ako 16 hodín a to údajne nebol rekord. Takže, nielen my sme prekračovali normy pracovnej doby. Tí Američania sa z toho museli aj naplašiť, a možno ich aj prebaľovali. Ale sranda to bola !!!
cpt. Dušan Kuchta