Počas prvej svetovej vojny nasadili znepriatelené strany po prvý raz vo významnejšej miere letectvo. Ani Rakúsko-Uhorsko nebolo výnimkou, jeho krehké stroje z dreva, plátna a výstužných drôtov operovali už od počiatočných dní konfliktu nad rôznymi časťami starého kontinentu.
V ľahkých lietadlách si plnili svoju úlohu aj muži pochádzajúci z územia dnešného Slovenska a hoci medzi aviatikmi z podunajského impéria tvorili nepatrnú menšinu, mnohí patrili k najplatnejším príslušníkom cisárskych a kráľovských leteckých zborov. Medzi nich patril aj Trnavčan František Wognar, ktorý dosiahol päť víťazstiev v leteckých súbojoch.
Mal povesť odvážneho a rozhodného letca, s veľkými ambíciami a chuťou zdokonaľovať sa. Pozoruhodné je, že všetky zostrely zaznamenal v kokpite dvojmiestnych viacúčelových dvojplošníkov typu Hansa-Brandenburg C.I, neraz proti pilotom podstatne rýchlejších a obratnejších stíhačiek. Stroje Hansa-Brandenburg C.I dosahovali maximálnu rýchlosť okolo 150 km/h, ich výzbroj zväčša tvorili dva guľomety značky Schwarzlose.
František Štefan Wognar sa narodil v Trnave 3. januára 1890. Jeho otec Jakub Wognar pochádzal z Ivančíc na Morave, matka bola Trnavčanka Karolína Kellichová, pričom Františkovi rodičia sa zosobášili v roku 1878 v moravských Oslavanoch. Jakub Wognar pracoval v Trnave ako cukrovarnícky majster. Podľa matričných záznamov mal František Wognar troch súrodencov, starších Jozefa a Máriu Annu, a mladšiu sestru Alojziu Antóniu. Jozef však zomrel v júli 1892 ako sedemročný. Smútok v rodine Wognarovcov zavládol aj o mesiac neskôr, keď ako malé bábätko zomrela aj Alojzia Antónia.
návrh na vyznamenanie Františka Wognara Zlatou medailou za odvahu zo septembra 1917
photo – Kriegsarchiv Wien
Mladý František sa vyučil za strojného mechanika a v roku 1913 sa rozhodol vstúpiť do armády. Keď v lete 1914 vypukla vojna, podal si žiadosť o vstup do cisárskeho a kráľovského letectva. Nadriadení jeho požiadavke vyhoveli, k leteckým silám boli totiž zväčša prijímaní mladí muži s technickým vzdelaním a zručnosťami. Mladík z Trnavy úspešne absolvoval pilotný výcvik.
Prvé víťazstvo
Odznak poľného pilota si František Wognar na hruď pripol v októbri 1915. V tom čase bol povýšený do hodnosti čatár (Zugsführer) a pridelený k leteckej rote Flik 2 (Fliegerkompagnie), neskoršej Flik 2D, dislokovanej na Sočskom fronte. Na jednej strane frontovej línie stála armáda Rakúsko-Uhorska, na opačnej zase Taliani. Kraj na dnešnom taliansko-slovinskom pohraničí je charakteristický vápencovými vrchmi na ľavom brehu rieky Soče a nížinou na pravom brehu. Hlavnou úlohou letcov z roty Flik 2 bolo pozorovanie nepriateľských pozícií a pohyb talianskej armády. Wognar absolvoval i lety spojené s fotografovaním nepriateľských cieľov či bombardovaním.
V priebehu roka 1916 vyznamenali nadriadení mladého Trnavčana Striebornou medailou za odvahu II. triedy, aj Striebornou medailou za odvahu I. triedy. „Zakaždým si zachoval rozhodnosť a pokoj… Má za sebou 3 úspešné bombové nálety,“ píše sa v dokumente z januára 1916. Prvé víťazstvo si František Wognar, vtedy už držiteľ hodnosti šikovateľ (Feldwebel), zapísal 26. januára 1917. V letectve Rakúsko-Uhorska totiž platila zväčša zásada, že pokiaľ zostrel zaznamenala posádka dvojmiestneho lietadla, úspech si pripísali pilot i pozorovateľ. V skorých ranných hodinách letel s pozorovateľom chorvátskeho pôvodu Josefom Matijevičom nad talianskymi zákopmi. Prítomnosť rakúsko-uhorského stroja Hansa-Brandenburg C.I, označeného čiernymi krížmi, neušla pozornosti pilotovi obratnej talianskej stíhačky Nieuport. Posádka stroja podunajskej monarchie však pohotovo reagovala, Wognar s Brandenburgom šikovne manévroval a čoskoro zasiahla Nieuport spŕška guliek. Malá talianska stíhačka sa zrútila na zem pri obci St. Florian.
Vo februári 1917 nadriadení Wognara po druhý raz vyznamenali Striebornou medailou za odvahu I. triedy. Ďalšie víťazstvo úspešne hlásil 1. mája 1917, v ten deň v ranných hodinách navádzal s pozorovateľom Silviom Frimmelom z dolnorakúskeho Mödlingu nad Monte Sabotino paľbu z mažiarov, keď sa vo vzduchu stretli s ďalšou stíhačkou Nieuport. Podľa vojakov, ktorí sa pozerali na oblohu nad frontom, bol taliansky stíhač asi 100 metrov nad rakúsko-uhorským strojom, keď sa zrazu zniesol dole v ostrej zatáčke. Guľky z guľometu Schwarzlose totiž cieľ neminuli a Nieuport dopadol k zemi. Wognar a Frimmel potom pokračovali vo svojej úlohe a s navádzaním paľby prestali, až keď sa museli vrátiť na domovské letisko. Wognar sa dovtedy zúčastnil trinástich vzdušných súbojov a aj jeho druhý zostrel presvedčil velenie, aby mu udelilo Zlatú medailu za odvahu.
Pri úspešnom súboji so stíhačkou SPAD 20. mája 1917, keď na mieste pozorovateľa sedelo neskoršie úspešné letecké eso Franz Gräser, trafila jedna z guliek Wognara do chrbta. Po krátkom leteckom súboji začal z talianskeho lietadla vychádzať hustý čierny dym, až sa stroj v plameňoch zrútil na bojisko. Napriek zraneniu sa Wognarovi podarilo napokon pristáť na domovskom letisku. Trnavčana previezli do nemocnice, no jeho túžba za lietaním bola taká veľká, že už po desiatich dňoch sa vrátil k svojej rote. Mimochodom, Franz Gräser, rodák z Nyírmady bol významnou postavou rakúsko-uhorských vzdušných síl. Počas leteckých bojov v prvej svetovej vojne dosiahol až 20 triumfov.
Útok na balón
Začiatkom septembra 1917, počas krvavej Jedenástej bitky nad Soči, sa stalo štvrtou obeťou Františka Wognara talianske lietadlo neznámeho typu. Trnavčanovi ako pozorovateľ asistoval maďarský dôstojník Honvédu László Varga. Wognara medzičasom znova povýšili, na výložkách uniformy nosil označenie štábneho šikovateľa (Stabsfeldwebel). Piaty úspech napokon prišiel 16. septembra 1917. Wognar a jeho pozorovateľ Otto Patz, Viedenčan a v civile študent techniky, zostrelili pri plnení fotoprieskumnej misie taliansky pozorovací balón. Pozorovateľ v balónovom koši totiž sledoval situáciu na fronte, pričom bol v neustálom telefonickom spojení s vlastným delostrelectvom. „Posádke sa podarilo zničiť pri Lige nepriateľský balón. Pilot preukázal krajnú šikovnosť, zdarne manévroval a doslova opovrhoval nebezpečenstvom. Balón totiž chránilo nepriateľské lietadlo, no posádka nášho stroja ho aj tak zničila,“ uvádza sa v správe, ktorá približuje posledné víťazstvo Františka Wognara. Pre Trnavčana to bol už 92. operačný let a nadriadený statočného letca nominoval na v poradí už druhú Zlatú medailu za odvahu. Generálplukovník Svetozar Boroević von Bojna však odobril „iba“ ďalšiu Striebornú medailu za odvahu I. triedy.
K najcennejším vyznamenaniam Františka Wognara patrili Pruská vojenská medaila za zásluhy udelená velením 14. nemeckej armády a Zlatá medaila za odvahu, ktorú získal 18. mája 1917. Na konte mal 103 operačných letov, zopár absolvoval aj v kokpite stíhačky typu Albatros D.III Oeffag. V priebehu roka 1918 slúžil ako testovací pilot, pričom skúšal aj dvojmotorové stroje Gotha G.IV vyvinuté na strategické bombardovanie. Po štvrtý raz získal Striebornú medailu za odvahu I. triedy a bol povýšený na dôstojníckeho zástupcu (Offiziersstellvertreter). K zbierke pilotových ocenení patril aj Karlov vojenský kríž – vyznamenanie, ktoré na znak vďačnosti vojakom zriadil cisár Karol I.
Na sklonku vojny si za manželku zobral slovinské dievča, v roku 1919 počas konfliktu medzi Rakúskou republikou a Kráľovstvom Srbov, Chorvátov a Slovincov o Južné Korutánsko slúžil ako pilot ľubľanskej letky. Ďalšie osudy Františka Wognara sú neznáme, podľa niektorých zdrojov zomrel v roku 1943 v Odese ako zajatec v rukách Sovietov.
Juraj Červenka
prebrané z webu – nzr.trnava.sk