fotografie sú z albumu Gusta Selnekoviča sen.
Tiger Moth “ Deacon “ bol jeden z aeroplánov, na ktorom sa britskí piloti zúčastnili I. Majstrovstiev sveta v leteckej akrobacii v Bratislave
V dielňach firmy Rollason Aircraft modifikovali 4 x stroje Tiger Moth na akrobatický špeciál nazývaný Super Tiger. Hlavnou zmenou bola inštalácia silnejšieho motora Major IC o výkone 140 hp a úprava pre let na chrbáte inštaláciou mechanického čerpadla, ktoré zabezpečovalo dodávku benzínu do 2 karburátorov, jedného pre normálny, druhého pre invertný let. Nádrž bola presunutá z baldachýnu do predného kokpitu a pôvodnú drevenú vrtuľu nahradila kovová značky Fairey-Reed. K celkovej úspore hmotnosti 36 – 40 kg prispelo tiež použitie novej poťahovej tkaniny
archív Jaroslav Hybben
Všetky tieto úpravy prispeli k skráteniu dĺžky štartu, k zlepšeniu manévrovacích vlastností a k zvýšeniu stúpavosti. Oproti originálu sa zvýšila maximálna rýchlosť o 24 – 32 km / hod. Firma dokončila úpravu prvého stroja v roku 1958, aeroplán niesol registračnú značku G- APDZ a názov “ The Bishop “ po šéf konštruktérovi a čestnému predsedovi Tiger Clubu C.N. Bishopovi. V roku 1959 vznikol G-ANZZ “ The Arcibishop „, s ktorým 27. júla t.r. prelietol z Lympne do francúzskeho Le Tourqet na chrbáte E. McAully na počesť 50. výročia preletu kanálu La Manche L. Blériotom
V šesťdesiatom roku vznikli ešte 2 Super Tigre G-AOAA “ The Deacon “ a G-ANMZ “ The Canon „, ktoré mali na nábežnej hrane preglejkový poťah. V septembri 1960 sa konali v Bratislave I. oficiálne majstrovstvá sveta v leteckej akrobacii, kde prvý krát vo veľkom merítku súperili dve koncepčné kategórie „špeciálov“
Tu staršiu, vychádzajúcu ešte z dvojplošníkov tridsiatych rokov, reprezentovali aj briti Peter Philips, John Ayers a Charles Boddington so svojimi Super Tiger G-AOAA a G-ANZZ. Pre britských pilotov skončili Majstrovstvá sveta veľkým sklamaním, v tabuľke obsadili posledné 3 miesta
Deacon – v preklade do slovenčiny diakon – v katolíckej a pravoslávnej cirkvi duchovný s vyšším zasvätením, ale nižším ako kňaz
tablo Oľgy Kovačičovej na Google Photos
Spomienky Jiřího Stoklasu na lietanie s Tiger Mothom vo Vajnoroch
Po skončení finálových bojov nastal odpočinok, uvoľnenie, ktoré ale neznamenalo opustenie letiska. Užívali sme slnečný sobotnajší deň. Naši priatelia zo zahraničia prejavovali neobyčajný záujem o naše Trénery Z-226 a tiež si na nich s nami zalietali. Myslím, že k prejavom hodnotenia postačí bezhraničné Verettovo nadšenie, ktorý s francúzskou jemnosťou vychutnával jednotlivé obraty, a výrok Angličana Johna Ayersa po opustení kabíny našej dvestopäťky : „keby som vedel, že si na toto lietadlo našetrím, zriekol by som sa všetkých girls až do smrti“
britský repre John Ayers
A na oplátku ma nenápadne posadil do kabíny svojho dedka Tiger Motha (typ z roku 1928) s otvorenou kabínou a prekvapujúco primitívnym vnútorným vybavením. Na prístrojovej doske som našiel iba tri prístroje : rýchlomer, výškomer, otáčkomer a aj tie na mňa zapôsobili dojmom, že sú tam iba preto, aby to nebolo také prázdne. Bol tam ešte aj teplomer. Normálny kvapalinový aký býva v bytoch, ale alkohol za tú dobu už asi z neho vyprchal. Ďalej z prístrojovej dosky vybiehali dva nosníčky a medzi nimi z kĺbového závesu visel kompas – lodný – taká pologuľa, v každej polohe zachovávajúca horizontálnu polohu. Magnetá, dúfam že tam boli dve, sa zapínali takým vypínačom ako na obyčajnej nočnej lampe. Pedále sa skladali z trubky, ktorá bola uprostred upevnená v čape. Aby v nej nohy dobre držali, boli na nej dve oká z drátu. Táto trubka na oboch koncoch prechádzala trupom von a tam k nej boli priviazané dráty, ktoré ovládali smerové kormidlo. Brzdy to nemalo
britský repre Charles Boddingtton
Pán Ayers mi vysvetlil zaobchádzanie s týmto lietajúcim prístrojom v chode. Z časti som rozumel, ale z väčšej časti som iba prikyvoval, že rozumiem. Zaujímali ma tiež rýchlosti pre rôzne režimy letu. Na túto otázku mi odpovedal : „stále pätdesiat“. A zatiaľ počas debaty mi začal Ayers pripínať na prvý pohľad veľmi neisté popruhy. Štyri popruhy s povystrihovanými kolečkami spojil čapom, ktorý zaistil zhrdzaveným klincom. Mal som dojem, že každy kto si do toho sadol, spravil v popruhu dierku zvlášť pre svoju postavu. Až v tomto momente som si uvedmil, že s najväčšou pravdepodobnosťou mi chce svoj stroj požičať. Mojou prvou reakciou bolo – ohnúť kliniec. Čo keby …, ale čo keby som sa musel z popruhov rýchlo uvolniť. Nemohol som hosťa predsa uraziť, a tak mi nezostávalo nič inšie, iba čakať, čo bude ďalej. Jeho mechanik (mal z toho asi veľkú srandu, keď videl aký som z toho vyvalený) spravil predletovú kontrolu – brnkol si na drôty smerujúce ku zadným kormidlám pozdĺž trupu – a ochotne mi roztočil vrtuľu
A tak som po chvíľke ohrievania (motorová skúška sa s tým asi vôbec robiť nedá) a fotografovania, prítomní si vraveli „posledné snímky živého Stoklasu“ vyroloval na štart. Keď s. Černý (v to dopoludnie riadiaci lietania) zbadal anglické lietadlo, rozosmiaty ukazoval prstom k oblohu a volal : “ YES, YES“. Ale to posledné YES mu zostalo v ústach nevypovedané, keď počul českú otázku “ prosím ? “ Čo blázniš neleť s tým, rozbiješ to a zabiješ sa !“ Keď uznal po chvíľke prosenia že už nemôžem ustúpiť, radil mi : “ Nerob s tým žiadne blbiny a neopováž sa ísť pod 500 metrov a zostaň blízko aby sme ťa rýchlo našli. Opäť pekné povzbudenie – a ja som si uvedomil, že ich šibeničný humor nie je neopodstatnený
Odštartoval som a spravil nízky okruh. Skupinku ľudí som pozdravil blériotským pokývnutím ruky a dal som sa do stúpania (to bola fuška, myslím že to nemá ani sto koní). Pozrel som na prístroje a hneď som si spomenul na ponaučenie zo zeme : “ Nechoď pod 500 metrov“, zdá sa to jednoduché, ale … Jedna ručička výškkomeru sa zbesilo otáčala okolo svojej osi, mal som dojem, že tú výšku merala asi v milimetroch a druhá sa zasa ani nepohla (tá výšku merala v míľach). A tak nezostávalo nič iné, ako spolahnúť sa na svoj odhad. Rýchlosť bola stále „päťdesiat“, to boli tiež míle (ale neviem, či námorné, či aké). Keď zem podo mnou zostala v šedi, to som musel už mať aspoň dvá krát 500 m, odhodlal som sa rýchlosťou 90 míľ pre súvrat. Tento prvok Angličanom na Majstrovstvách veľmi dobre vychádzal. Pravý súvrat – nič sa nestalo. Ľavý – výborne – som celý a vyšiel rovnako dobre ako pravý
archív Jaroslav Hybben
Po náležitom ukľudnení som dostal viac odvahy. Rozbehol som Tigra na 120 a skúšam premet. V polohe na chrbte sa „zasekol“ a ani za nič dolu. Hneď na to, samozrejme vysadil motor (pre dlhší let na chrbte mi Ayers ukázal asi tri klučky, ktoré sa na to musia použiť), ale manipulácia s nimi bola zložitá a nezrozumiteľná, a tak zo strachu aby sa to nezastavilo úplne, som radšej na ne nesiahal a lietadlo plynule dokončilo oblúk premetu. Asi to tak má byť a vďaka tejto technike je premet pre oko diváka veľmi ladný a pravidelný. Pri výkrute, na ktorý potrebuje človek silné ruky a ešte silnejšiu trpezlivosť (lietadlo má iba jedny krídelká, a tie sa neuveriteľne ťažko vychyľujú), v nožových letoch sa stroj na chvíľu zastaví, a na chrbte samozrejme vysadí motor som zažil jedno menšie prekvapenie. Pri prechode z nožového letu na chrbát vyšplechol spredu horúci olej a zašpinil plexisklový štít
No nazdar, ako uvidím na pristánie ? Aj tak som mal najväčšie obavy práve z neho. Ale aké prekvapenie ! Keď som prechádzal z letu na chrbte do druhého nožového letu, to Tiger nespravil. Olej sa zmyl benzínom (podľa zápachu), ktorý takisto záhadne “ odkiaľsi“ vystrekol. Potom ešte prišiel na radu prekrut, to bola kombinácia už popísaného premetu s výkrutom, so všetkými ťažkosťami, iba s väčšou rýchlosťou. To som si pripadal ako lyrik … kdo v zlaté struny zahrát zná … Všetky lanká okolo Tigera totiž zvučali a pískali. Asi som tú rýchlosť trochu prehnal – ale Tiger vydržal. Ďalej som skúsil zvrat, opäť ukľudnenie a opäť niekoľko ďalších prvkov a už som sa pomaly vracal k zelenej letištnej ploche, kde sa černalo ešte niekoľko čiernych bodiek tých, ktorí čakali na happy end
The Deacon vo farbách
photo – Malcolm Taylor / airliners.net
Aj s dobrým výhľadom bolo pristátie dosť komplikované. Tiger na letištnej ploche niekoľkokrát poskočil a nezadržateľne sa blížil k lietadlám na stojánke, ale vyšlo to. Ayersov mechanik nám (mne a Tigrovi) vybehol v ústrety, začal „mikroskopovať“ spoje na podvozku a dlho nevychádzal z údivu, čo to všetko znesie. Cítil som sa na pevnej zemi po tom všetkom veľmi dobre. Angličania sa radovali hádam z toho, že sa mi to tak páčilo (hlavne tie súvraty) a ja z toho, že sme ja a Tiger celí
Uvedomil som si, že sa Angličania umiestnili na Majstrovstvách sveta v leteckej akrobaci zle predovšetkým pre zastaralosť svojich strojov. Už to, že s nimi preleteli kanál La Manche a veľkú časť Európy cez Viedeň až do Bratislavy, svedčí, že ich piloti sú naozaj dobrými športovcami
súvisiace články : Dekály pre Super Tiger / G-AOAA The Deacon
preložené z Ilustrovanej historie letectví, autorov Zdeněk Hurt, P. Kučera. O. Chalas
