Stojím pred simulátorom, tak trochu púťovou atrakciou na výstave „Aero Friedrichshafen“, s honosným názvom Gripen Teszt. Do simu práve nastupuje vysmiata pani v bizoblečku. Obratom som si spomenul na tú rárohu, čo sme mali v Aeroklube vo Vajnoroch. Bola natretá na modro, samá hrzda a škrípala ako vodný mlyn. Dôvodom neutešeného stavu bolo najmä to, že G sim stál nechránený pod otvoreným nebom, pršalo na neho a nikto sa o zariadenie nestaral. SIM nemal sedačku, adept musel stáť na takej plošine, nemali sme k dispozícii ani upínacie pásy, len akési kožené úchyty na nohy
Nikto nie je fyzicky schopný sa za takýchto podmienok udržať v trenažéri (aj keď sme si so XXX uväzovali zápästia na rukách o kovovú obruč starými brušnými pásmi z Blaníka), zvyčajne to aj tak skončilo vypadnutím a modrinami, nehovoriac o strašnom škrípaní tohoto zväzarmovského zariadenia, ktoré sa rozliehalo po ceste do Rače
Vrátim sa späť do prítomnosti a pozorujem zrelú ženu v kostýme, ktorá práve prekonala pud sebazáchovy. Muži naokolo sa pomrvili a dav hromadne niečo zamrmlal v tom zmysle, že neee – toto určite nezvládne, na to predsa nemôže táto žena fyzicky mať, tu sa bude grc…ť !?, VERDIKT znel
Mal som ten istý názor, bola to len otázka času, koľko vydrží. Rozmýšľal som tiež, či by som bol ochotný sa tam posadiť a dospel som k uzáveru že nie, zas budem mať krv v hlave, po vystúpení sa budem motať po hale, ako by som bol pod vplyvom a neviem, čo ešte. Nechcel som si robiť hanbu
Kedysi som lietal akrobaciu na Z-526F a Z-50M a stále som mal v pamäti modriny od upútacích pásov / popraskané cievy v očiach / krvavé oči od záporných Géčiek. Znovu som prežil moment, keď som išiel po chodbe na Strojarine v Bratislave, tá sa náhle a bez varovania zdvihla a dala mi poriadnu facku. Bolo to po 4 dňovom sústredení v Dubnici, kde sme intenzívne lietali, v priemere 4 – 5 štartov denne.Večer jedna kofola s rumom a koniec, blackout. Žiadne kecy do polnoci, spať. Chodba mi facku nedala, to len ja som ležal na kachličkách. Mal som podráždený vestibulár, ktorý sa náhle rozhodol, že je čas rekonfigurovať sa späť na bežný život
V detstve som nezvládal dlhé cesty autobusom, riešením bol KINEDRIL, merry – go – roouund v Petržalke tiež nebola moja disciplína. Rodinný príbeh, ako som v detstve ako úplný soplák na 1. mája počas jazdy na retiazkovom kolotoči pokropil okolostojacich ľudí, sa mi nechtiac navždy zaryl do pamäte. Slzy to neboli
Pani bola úžasná v tom, že nielen že sa usmievala počas nastupovania, ale smiala sa aj počas celej jazdy trenažéra. Myslím si : “ už-už to príde, smiech za chvíľu stíchne a budú ju odtiaľ vykladať “
Ten smiech jej vydržal až do úplného konca. Schválne som si urobil jej fotku pred jazdou a po dojazde simu, z toho istého miesta, nech vidím rozdiel. Okrem rumenca na lícach a trochu opareného čela som si nevšimol žiadny rozdiel
Tá žena musela byť dcéra kolotočiara, či majiteľa cirkusu, s ktorým prekodrcali snáď každý kút Maďarska medzi Balatonom a Novým Sadom
Netvrdím, že sme jej tlieskali za jej výkon, ale keby niekto začal, tak sa pridám