Už som spomínal, že mám rád leteckú históriu a letecké múzeá. Keďže mám prácu, pri ktorej dosť cestujem, snažím sa v tých oblastiach navštíviť aj miesta spojené s letectvom. Vždy si naštudujem, či sa tam nachádzajú nejaké múzea, alebo zaujímavé letiská. Niekedy sa to podarí, inokedy nie.
vstup do albumu na Google Photos
Pred pár rokmi som opakovane cestoval do Phoenixu v štáte Arizona s tým, že som tam mal stráviť týždeň – dva a potom presun inam. Z môjho pohľadu má Arizona také lákadlá, že problém bolo vtesnať sa do pár voľných dní a zostaviť si prioritu. Postíhal som toho dosť, ale dnes sa budem venovať iba pobytu v okolí Phoenixu. Arizona je jedno obrovské letecké múzeum, lebo sa tam odkladajú lietajúce, aj už nelietajúce stroje. Na internete som si zistil, že sa tam, v štvrti Mesa nachádza letisko Falcon Field, kde je umiestnené Commemorative Air Force Museum. Samo o sebe to múzeum je v jednom väčšom hangári, ale … Okrem exponátov statických majú aj stále lietajúce a dá sa na nich aj polietať. Samozrejme, že za úplatu, ale nie každý deň sa môžete preletieť na krásnom lietadle z obdobia druhej svetovej. Mojim najväčším magnetom bol B-17G Sentimental Journey. U väčších lietadiel je problém, že musí byť viac ľudí ochotných letieť. Okrem lietajúcej pevnosti tam mali ešte B-25, Lockheed Electru, Stearmana a T-6 Texana, alebo ako ho volali angláni – HARVARD.
Ráno som skočil do auta a na parkovisko som prišiel chvíľu pred otvorením múzea. Kúpil som si lístok a začal som s obhliadkou hangára. V ňom som uvidel hlavne exponáty z obdobia vojny vo Vietname. Ľudia, ktorí na týchto mašinkách pracovali boli tiež asi veteráni z Vietnamu. Väčšinou to boli sympaťáci a ukecaní sympaťáci. Takže nebol problém pokecať, ale aj prekročiť lano oddeľujúce ľudí od exponátov a vyliezť na krídlo, alebo nakuknúť do kabíny a podobne. Boli tam príma veci, rôzne letecké motory, repliky lietadiel, vrtuľníky, ale v strede parkovali aj dva Mustangy. Jeden lietajúci a jeden jazdiaci po zemi. Jednému mechanikovi som sa zmienil, že by som sa rád preletel. Samozrejme, ak by bolo na čom. Úprimne povedané, nevidel som to na let v bé sedemnástke. Nebola nikde, ani vnútri, ani vonku a navyše nebolo ani veľa návštevníkov, predsa len bol pracovný deň. B-25tka bola v hangári na revízii, na zdvihákoch a bez vrtulí. Jeden pracovník múzea sa šiel kamsi – kohosi opýtať na čom by ma mohli odviesť a úprimne, šance boli malé. Bol som z toho celkom smutný, ale tak som aspoň obiehal hangár zvnútra aj zvonku. Vonku boli tiež klenoty, ktoré sa až tak často nevidia. Niektoré z tých strojov lietali ešte donedávna a boli vonku, lebo ich chystali do expozície. Pri obzeraní vonkajších exponátov si musíte dávať pozor na hady, pavúky a podobnú háveď. Už som bol poučený pred rokom pri návšteve Tucsonu, že treba byť obozretný na čo šliapem, kam šliapem, kam dávam ruky a podobne. So štrkáčom fakt nie je sranda. Jeden Texan vyzeral ako učebná pomôcka, bol komplet odkrytovaný a bolo vidno kompletne dovnútra. Arizona má pre lietadlá veľmi príjemnú klímu. Je tam sucho, atmosféra vhodná pre to, aby tam nebol problém s koróziou. Pôda je tak suchá, že v nej nezapadnete, ani keby ste zišli z dráhy. Bežne tam ťahajú lietadlá hocikade. Aj preto je Arizona vhodným miestom pre odkladanie lietadiel pod holým nebom. Ale o tom možno inokedy.
Čas ubiehal a ja som bol aj tak spokojný, keď som zrazu odniekiaľ začul zvuk viacmotoráka a ako sa približoval, tak som padol do kolien. V diaľke sa blížila na pristátie bé sedemnástka. Moja prvá funkčná lietajúca sedemnástka! Aj teraz mám ešte zimomriavky a vtedy to bolo ešte silnejšie. To však už na mňa kýval jeden chlapík, že či chcem ešte letieť, že niečo pre mňa nájdu, ale potrebujú môj doklad totožnosti. Hneď ma však usmernil, že to tento bombardér nebude. Spýtal sa ma, či môže byť Texan. Súhlasil som a on šiel zháňať pilota. Nebol na letisku, ale bol na telefóne. Zatiaľ som vyletel pred hangár, pred ktorý práve rokoval krásny strieborný stroj. Som ukecaný, som výrečný, ale neviem slovami popísať, tie krásne pocity, ktoré som prežíval. Aj fotiť som skoro zabudol. Mašinka bola ako zrkadlo, lebo bola vo farbe lešteného hliníka. Jeden mechanik podišiel k mašine a čakal až vypnú motory. Páni piloti neboli žiadni zelenáči. Jeden z nich prišiel ku mne a pýtal sa ma, že či ja som ten, čo chcel do vzduchu. Hovorím mu, že presne ja som ten nešťastník a on sa začal smiať. Vraví: “my ťa dnes hore nevezmeme, lebo máme kondičné lety po zime a skúšame si zostavu na vystúpenia, ale pôjdeme ešte rolovať na druhý koniec letiska a späť na motorovku, a tak ťa vezmeme aspoň takto, keď už máš tie narodeniny.” Fakt je, že narodeniny som mal a hoci som to nikomu nepovedal, prečítali si to z dokladov a rozšírili to v éteri. Zatiaľ ma pozvali na palubu a previedli ma celou mašinou odpredu, dozadu. Niekde som mal problém sa pretiahnúť a do kopule spodného strelca by som sa nezmestil ani náhodou. Ako som ju preliezal, tak som sa snažil vcítiť sa do tých rôznych pozícii a predstavoval som si aké to muselo byť na dlhých, predlhých operačných letoch. Neviem, kde by som chcel sedieť. Možno v kokpite, alebo hneď za nimi. Neviem, či by som chcel byť spodný, alebo zadný strelec, ale byť akýkoľvek strelec asi musela byť “zábava”. Aj keď je to pomerne veľký stroj, pri plnom obsadení a v plnej výstroji a s plnou výzbrojou tam veľa miesta určite nebolo. Potom prišlo k sľubovanému rolovaniu. Ostal som sedieť v priestore bočných strelcov. Predok bol plne obsadený pilotmi a mechanikmi. Ale ani tam normálne nie je veľmi veľa miesta. Musím povedať, že štyri nahodené motory dostanú vaše srdce do ich rytmu a bol to zvláštny pocit. Nádhera, jedným slovom. Tentokrát som sa hore nedostal, ale aj tak to stálo to zato. Kedykoľvek by som si to zopakoval. Keď sme sa vracali, tak sa piloti na mňa škerili a celkom svižne sme rolovali späť. Pochopil som. Čakal na mňa Texan, alebo aby som bol presný tak SNJ-6, nakoľko bol vyrobený pre US Navy. .
Maid in the Shade
Na brífingu sa ma pilot, inak kapčo zo Southwest Airlines, spýtal, či mám nejakú skúsenosť s lietaním na malých strojoch. Odpovedal som popravde, že ako bývalý letecký mechanik som pár krát letel. Usmieval sa pod oholené fúzy a šli sme na to. Nebudem tu detailne opisovať všetky procedúry , ale stále sa mňa rozprával a vysvetľoval. Ja som si to užíval a užíval som si aj výhľady, lebo aj keď je Arizona suchá a horúca, je to krásna krajina. Pri pohľade na časť s múzeom som si predstavoval tých chalanov, ktorý tu robili výcvik počas vojny. Leteli sme preč od Phoenixu o čom ma presvedčovali dobre viditeľné nápisy na úpätí hôr, ktoré tam boli od čias poštových pilotov: Lindbergha a spol. Tie nápisy boli ich navigáciou. V jednom momente ma “môj” pilot opäť oslovil a po zatáčke o 180 stupňov a vystúpaní o pár sto stôp mi povedal:” Je to tvoje, len easy.” No keď easy, tak easy. Priamy let v hladine nebol nejaký problém. Skúsil som si aj menšie úpravy kurzu, či výšky. Texan je však cvičná mašina a asi nie až tak zložitá. Ale aj tak som to bral vážne. Keď sme sa opäť priblížili k priestoru letiska, odovzdal som riadenie a bol som v siedmom nebi. Nasledovalo iba ľahké pristátie a rolovanie pred hangár. Ešte fotka na pamiatku a už som vyliezal z kabíny. Šiel som na “debriefing”, teda chcel som zaplatiť . Aj my to dovolili, ale z pôvodnej sumy asi odrátali môj vtedajší vek v percentách. Krásny darček. Ešte raz som preletel celé múzeum a pomaly som odchádzal. Nechcelo sa mi, ale po takýchto zážitkoch sa mi ani nečudujte. Dostal som však ešte radu, aby som sa odviezol do komerčnej časti letiska a obzrel si apron a nakukol medzi hangáre. Priestor medzi hangármi bol preplnený ďalšími krásnymi strojmi. Tie už však nepatrili k múzeu. Ale múzejné typy to boli. Asi najviac som si užil Grumann Avanger. Ako tínedžer som skladal model tohto typu a o pár desiatok rokov neskôr som stál pri ňom. Žiaden drobček, poviem Vám. Fakt som nevedel kam skôr kukať a čo obzerať. Toto všetko ma len utvrdilo v tom, že môj výber tohto letiska bola správna voľba. Deň sa chýlil ku koncu a ja som mal dohodnutú večeru v mojom hoteli s kolegami. Tí hneď pochopili, že som mal krásny deň, nezabudnuteľný zážitok. Toto nebolo o jednom múzeu, lebo ako som už spomenul, celá Arizona je jedno veľké múzeum a navyše ja som mal aj šťastie na perfektných ľudí. Išiel som si ľahnúť, lebo ma na druhý deň čakal výlet do Sedony, objavovanie prírodných krás, ale aj letísk v okolí a ďalej krásny letecký výlet do Grand Canyonu
Ak by niekto mal cestu tým smerom, tak určite vrelo odporúčam návštevu letiska Falcon Field v Mese. Ale v podstate akéhokoľvek letiska. Ja som autom prejazdil toho dosť a vždy, keď som sa zastavil na nejakom letisku, našiel som nejaký poklad a hlavne dobrých ľudí s ktorými sme si vždy dobre pokecali.
Juraj Krajčírovič
