Článok bol napísaný pre časopis Aero Hobby, kde bol i prvý krát uverejnený
Keď som sa na jeseň roku 2012 vybral takmer na mesiac do Japonska, ani som netušil, že sa v krajine vychádzajúceho slnka dostanem do vzduchu aj inak, ako v pohodlnej, no nezáživnej sedačke Boeingu 777-200 smerujúceho na tokijskú Naritu a späť do Európy. Stačilo však do internetového vyhľadávača zadať niekoľko správnych slov a cesta na plachtárske letisko v Itakure, ležiacej asi sto kilometrov severne od Tokia, mohla začať.
Suzuki Šigeteru z Japan Soaring Clubu ma vzápätí pozýva počas jedného z víkendov na návštevu ich klubového letiska, ležiaceho neďaleko mestečka Fudžioka na brehu rieky Watarase v provincii Gunma. Nájsť ho, prichádzajúc zo strany Nagana, je síce trochu problematické, ochotní domáci ma však zavezú priamo pred hangár itakurského letiska. Čo pri ňom akosi chýba je vzletová dráha. Tá leží za ochrannou hrádzou rieky, čo činí každé ráno a večer na letisku zložitejším, než by bolo treba. Preniesť vlečnú, vetrone i všetko ostatné na druhú stranu „umelého kopca“ si vyžaduje cvik, úsilie i takmer chirurgickú presnosť pri manipulácii s dlhými krídlami ťahaných vetroňov. O čosi ľahšiu úlohu majú tí, ktorých miláčikovia sú uložení v tranďákoch a zložení budú až priamo na dráhe.
dráha za hrádzou
V Japonsku je problém s miestom takmer všade, s výnimkou redšie osídleného najsevernejšieho ostrova Hokkaidó. Aj preto sú členovia klubu, založeného v roku 1953, spokojní aj s letiskom, kde je hangárovanie špeciálnym športovým odvetvím. Trávnatá plocha „Itakura Gliderport-u“ ako znie jeho názov v angličtine, má rozmery približne 900 krát 30 metrov a nadmorskú výšku 18 metrov. Orientácia dráhy je rovnaká ako v mojej domovskej Nitre 15 – 33 a frekvencia Itakura Flight Service je 130,675MHz.
Keďže z budovy letiska na dráhu nie je vidieť, okrem vlečnej Christen Husky a vetroňov sa pred každým letovým dňom vydáva za hrádzu i malá, precízne upravená dodávka. Tá slúži ako „pojazdná veža“, jej súčasťou je i veterný rukáv, na dverách sú umiestnené tabule, kam si piloti zapisujú poradie štartov. Samozrejmosťou je stolík s poznámkovým blokom, bonusom navyše sú termosky plné japonského čaju a čokoládové bonbóny, z ktorých si môže vziať každý na koľko má chuť.
jesenná termika
Hoci je druhá polovica októbra, vo vzduchu nad Itakurou to buble. Keďže nemám japonský rádiofonistický preukaz, ani skúsenosti s Twin Astirom, sadá si za mňa Jamašita, jeden z domácich inštruktorov a môžeme sa vydať nahor. V Itakure momentálne operuje jediná vlečná – hornoplošník Husky, navijáková prevádzka na tomto letisku nie je.
Vlek do tritisíc stôp prebieha úplne normálne, po vypnutí to nad pahorkami severozápadne od letiska celkom pekne nosí. Vietor nás znáša na východ, kde ma nad železničnou traťou Jamašita upozorní, že ďalej letieť nemôžem, nakoľko tam ich susedia vykonávajú výsadky z vrtuľníka. Aj na iných miestach v okolí sa však dá ustrediť miestami až trojmetrové stúpania, ktoré však nejdú príliš cez tisíc metrov. Pri cene asi poldruha eura za minútu letu na vetroni sa pravdupovediac ani nemám veľkú chuť udržať v miestnej termike pridlho a po necelej hodinke smerujeme na okruh.
Tu dostávam od Jamašitu ďalšiu lekciu pojednávajúcu o tom, ku ktorým domom sa nesmiem približovať a v akej minimálnej výške mám byť na okruhu, aby sa predišlo sťažnostiam dedinčanov na hluk. „Vravia, že vetrone sú strašne hlučné a k niektorým obydliam sa preto nepribližujeme viac ako na štyristo výškových metrov. Vraj sú citliví na hluk, ja si však skôr myslím, že nenávidia lietanie!“ dodáva Jamašita.
O chvíľu sa už náš G-103A s imatrikuláciou JA-2442 dotýka itakurskej dráhy a moja krátka skúsenosť s lietaním v Japonsku sa končí. Pocit z nej je zmesou všetkého zaujímavého, čo prináša plachtenie ďaleko z domu i radosti z toho, že pochádzam z nášho kúta zeme a môžem lietať v slovenskom aeroklube.
Blaník a „betónové labute“
Po zahangárovaní prebieha i v Itakure všetko takmer ako u nás, len namiesto párkov sa možno posilniť ryžou, pálivou omáčkou a morskými riasami, pivo je k dispozícii len fľaškové s nápisom Asahi. Domov to má väčšina plachtárov o čosi ďalej – mnohí pochádzajú z Tokia a okolia.
Pri pohľade na obrázky na stene mi je trochu ľúto, že Super Blaník JA – 2462 už nelieta a smutne leží rozobratý v hangári. Slová domácich že je už „veľmi starý“ nemožno brať príliš vážne, veď oproti našim stále lietajúcim L-13A je skoro pubertiak. V porovnaní s Twin Astirom, ktorý v našich končinách mnohí piloti volajú „betónová labuť“, pôsobí Blaník ako brus a aj pre miestnych žiakov, z ktorých mnohí dosahujú vek starých otcov, bol lepšou voľbou. Lietadlá sa však menia a podobný osud zrejme časom čaká i mnohé naše aerokluby.
Pri pohľade na internetové záznamy možno vidieť, že itakurskí piloti lietajú zo svojho domovského letiska i prelety, podľa údajov z tohto roku majú najdlhšie z nich okolo štyristo kilometrov. Niektorí členovia tunajšieho klubu lietajú i v zahraničí, najčastejšie vo Francúzsku či v Austrálii.
japonský vlekár
Polia sú problém
Pristáť mimo letiska je v Japonsku slušný problém. Ešte na Hokkaide sa to dá, no v našich končinách nie je ani dostatok vhodných plôch a ak sa aj rozumné miesto nájde, je zarobené na poriadny konflikt s farmárom, ktorému pole patrí. Je takmer isté, že príde polícia a spravidla nastane aj doťahovanie sa o náhradu spôsobenej škody na poľnohospodárskej plodine,“ vraví Suzuki-san, jeden z asi sedemdesiatky stálych členov klubu.
Zároveň vysvetľuje, že v jeho domovine plachtársky šport nie je veľmi populárny, ani masový. Okrem Itakury sa mu venujú na letiskách v Sekiyado, Asahi a Oyame, ďalšou z volieb je letisko Ohdone, či Takikawa Sky Park na Hokkaide. Práve posledné z menovaných letísk hostilo i prvú medzinárodnú súťaž na japonskom území – Takikawa Masters v roku 1995. Odtiaľ pochádzal aj Mitsuru Marui, prvý domáci plachtár, ktorý uletel 700 kilometrový prelet. Ten bohužiaľ neskôr zahynul v austrálskom Narromine pri kolízii dvoch klzákov počas pretekov.
„Dobré podmienky na lietanie sú i v prefektúre Nagano v blízkosti hrebeňov Japonských Álp, neďaleká oblasť Kuroiso v prefektúre Točigi je zasa miestom, kde býva výborná vlna. V Japonsku sa skrátka lietať dá a už zostáva len na nás, ako túto možnosť využijeme. Myslím však, že sa každý rok posúvame o kúštik ďalej a tak je to správne!“ dodáva Suzuki-san, ktorý však rodné Japonsko vymenil za Nový Zéland a domov prišiel len na krátku návštevu.
Víkendy a sviatky
V nedeľu večer opustia Itakuru i poslední plachtári a letisko opäť na týždeň spustne. V Japonsku sa, okrem zopár výnimiek, skutočne lieta len počas víkendov a štátnych sviatkov, zvyšok roka je venovaný tvrdej, no často nie veľmi efektívnej práci. V krajine mnohých pravidiel a svojských vzťahov na pracovisku je to tak jednoducho zaužívané. Aj preto sa mnohí domáci tešia, keď môžu na dlhšiu dobu vycestovať do zahraničia. Ostatní, ktorých lákajú výšky môžu relaxovať v tichu kĺzavých letov aspoň doma. Na miestach, jedným z ktorých je aj Itakura.
Peter Hupka
